Veľký príbeh Biblie

Charakter každej osoby spoznávame na základe činov, ktoré robí a slov, ktorými ich vysvetľuje.  Tak aj zjavenie Boha pozostáva z jeho činov a jeho slov. Preto ak chceme spoznať, kto je vlastne Boh, tak si musíme všímať, čo hovorí a ako koná. Boží príbeh so svetom je preto pre nás životne dôležitý. Príbeh Biblie je príbehom Božej milosti, ktorá prichádza zachrániť stratené ľudstvo. To si teraz vysvetlime.

PARENISKO/SEMENISKO BIBLIE

Niektorí  biblickí odborníci tvrdia, že ak chceme rozdeliť Bibliu na dvoje, tak by sme ju mali rozdeliť na Genezis 1-11 a potom zvyšok celej Biblie. Takýmto rozdelením chcú správne povedať, že prvých 11 kapitol tvorí akési parenisko či semenisko celej Biblie. Fungujú ako „odrazový mostík“ pre všetko, čo bude nasledovať.

Biblický príbeh začína Bohom:  Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Toto stvorenie nevyjadruje iba Božiu nevystihnuteľnú múdrosť a nesmiernu moc, ale odráža aj jeho podstatu dokonalosti: Boh videl, že všetko, čo utvoril, bolo veľmi dobré (Gn 1:31). Na vrchole je stvorenie uspôsobené pre osobný vzťah s Bohom, ktoré má konať ako Boží agent, vládnuť a starať sa o celý stvorený poriadok – ľudská bytosť, či aby sme boli presnejší, dve ľudské bytosti. Stvoril ich ako muža a ženu (Gn 1:27).

To, čo bolo stvorené na veľkolepom „plátne“ v Gn 1, sa zdá byť vyjadrené takmer domácky v Gn 2, kde sa pozornosť presúva na vzťah s Bohom, pre ktorý boli Adam s Evou určení. Je to vzťah skvelého naplnenia a slobody, ale predsa je tu nevyhnutný poriadok, v rámci ktorého je jedine možné užívať  slobodu. Boha musia uznávať a ctiť si ako Boha. To je základnou danosťou sveta, ktorý on stvoril. Čo on hovorí, to sa musí poslúchať. Hoci ľudské bytosti sú stvorené na Božiu podobu s úžasným potenciálom milovať, uctievať a slúžiť mu, nesmú uzurpovať Božiu autoritu alebo snažiť sa zvrhnúť  Boha z trónu tým, že svojou autonómiou budú vzdorovať proti jeho oprávnenej vláde.

Lenže práve to sa stalo. Jediný Boží zákaz: Nejedz zo stromu poznania dobra a zla (Gn 2:17) je ignorovaný. Z Gn 3:5 je jasné, že usilovať o „poznanie dobra a zla“ je snahou „byť ako Boh.“ Nebyť už viac závislý na ňom, neuznávať jeho za Stvoriteľa, ale povýšiť seba za náhradu Boha. A tak neposlušnosť Adama a Evy začína dlhú cestu ľudského vzdoru proti Bohu a následnej odcudzenosti od neho.  Na scénu vstupuje hriech. Je to slovo, ktoré Biblia bude často používať. Vzťah lásky, dôvery a závislosti je v troskách a Boh reaguje oprávneným odsúdením priestupníkov tým, že ich vyženie od svojej prítomnosti v Edene, a tým aj od stromu života. Aj keď nie bezprostredne v telesnom zmysle, ale predsa reálne a nevyhnutne, sa určením ľudstva stáva smrť. Rýchlo nasleduje rozpad ľudských vzťahov, takže už v 4. kap. dochádza k prvej vražde, keď Kain zabil svojho brata Ábela (4:1-8). Práca sa stáva drinou, keď ľudia zápasia s prostredím, ktoré sa stalo nepriateľským, lebo jej Stvoriteľ bol odmietnutý.

3:17-19: Mužovi povedal: Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť, nech je pre teba prekliata pôda. S námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny. V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si bol vzatý, veď prach si a do prachu sa vrátiš.

Toto je teda semenisko celého zvyšku biblického príbehu.  V kap. 6, kde je uvedený Noach, situácia dosiahla bod zúfalstva.

6:5-7: Keď Hospodin videl, že ľudská zloba na zemi je veľká a všetko zmýšľanie ľudského srdca je ustavične naklonené len k zlu, oľutoval, že utvoril človeka na zemi a cítil v srdci bolesť. Hospodin povedal: Človeka, ktorého som stvoril, vyhubím z povrchu zeme; počnúc človekom až po dobytok, plazy a nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich utvoril.

Všetko vyzerá byť tmavé a beznádejné, ale práve vtedy nastupuje Boh a začína nové pokračovanie. Vyberá si muža, menom Noach, nie preto, že by bol v podstate spravodlivejší ako jeho rebelujúci súčasníci, ale preto, aby mu preukázal svoju milosť. Tu je uvedený nový biblický koncept – „milosť“ – Božia nezaslúžená priazeň a dobrota voči tým, ktorí si ju vôbec nezaslúžia. Božia milosť našla Noacha a urobila ho spravodlivým mužom (Gn 6:8-9). V texte je to vyjadrené hebrejským výrazom (toledot), ktorý sa do slovenčiny zvykne prekladať ako „rody.“ Tento výraz je vložený na začiatok 9. v., ktorého doslovný preklad by teda mohol znieť: Toto sa z toho zrodilo. Keby sme to parafrázovali: Božia milosť našla Noacha a zrodilo sa z toho toto: Noach sa stal spravodlivým. To bolo Božím konaním, nie Noachovým, a toto sa stáva vzorom spôsobu, akým Boh bude zaobchádzať s padlými vzdorujúcimi ľuďmi v celom biblickom príbehu.

Ďalším novým konceptom, ktorý je tiež tu uvedený, je „zmluva.“ Gn 6:17-18: Ja privediem vody potopy na zem, aby som spod neba vyhubil každého tvora, v ktorom je dych života. Všetko, čo je na zemi, zahynie. S tebou uzavriem zmluvu; do korábu vojdeš ty, tvoji synovia, tvoja žena a tvoje nevesty. Boh sa slobodne, z číreho milosrdenstva, rozhodol zachrániť Noacha a jeho rodinu pred súdom potopy, ktorá mala zničiť všetko živé. Vyzerá to, akoby šiel znova začať Noachom. Zmluva je slobodným sľubom Boha, že vykoná, čo povedal tým, že zachráni príjemcu jeho milosti svojou vlastnou iniciatívou a mocou. Noach má postaviť koráb, ale Boh zatvára (a vlastne aj otvára) jeho dvere, takže Boh, ktorý posiela svoj súd, aby zničil zlo, zachraňuje svojho vyvoleného zmluvou milosti. Toto však nie je nijako nespravodlivé. Noach nie je zachránený preto, lebo je spravodlivý. To by znamenalo, že by sme sa mali sami svojimi skutkami a úsilím nejako pokúsiť urobiť prijateľnými pre Boha. Noach je hriešnik, ako každý iný, a prechádza skúsenosťou potopy ako iní, ale Božia milosť poskytuje jemu a jeho rodine ochranu pred Božím oprávneným hnevom vo forme korábu. Tento prostriedok záchrany ho prenesie cez súd do nového sveta.

Keď vody ustúpia, Boh formalizuje svoju zmluvu s Noachom, jeho rodinou a celým živým stvorenstvom v 9:11: Uzatváram svoju zmluvu, že voda potopy už nezničí nijakého živého tvora a nebude už potopy, ktorá by zničila zem. Navyše dáva Noachovi znamenie ako dôkaz svojich zmluvných sľubov: Svoju dúhu som položil na oblak, aby bola znamením zmluvy medzi mnou a zemou, že Boží sľub nebude nikdy porušený.  Vyzerá to ako nádherný nový začiatok a veľký pokrok v porozumení Božím plánom pre ľudstvo, lenže infekcia hriechu a vzbury neboli vypudené z ľudskej nátury. Noach a jeho synovia môžu splodiť novú ľudskú generáciu, ale všetky staré znaky vzbury sa veľmi rýchlo objavia a vrcholia v akte ľudského vzdoru, ktorý nazývame Babylonskou vežou.

Gn 11:1-9: Na celej zemi bola jednotná reč a jednotné slová. Keď sa ľudia pohli od východu, našli rovinu v krajine Šineár a usadili sa tam. Povedali si medzi sebou: Poďme, narobme si tehál a vypáľme ich. Tehly používali namiesto kameňa a asfalt namiesto malty. Potom povedali: Poďme, vybudujme si mesto a vežu, ktorá svojím vrcholom bude siahať do neba. Tak sa preslávime a nerozptýlime sa po celej zemi. Hospodin však zostúpil, aby sa pozrel na mesto a vežu, ktorú stavali ľudia. Hospodin povedal: Sú jeden národ a všetci hovoria jednou rečou. Toto je iba začiatok ich výčinov; teraz im už nič nezabráni uskutočniť všetko, čo si zaumienia. Poďme, zostúpme a zmätieme im reč, aby sa medzi sebou nedorozumeli. Tak ich Hospodin odtiaľ rozptýlil po celej zemi a prestali stavať mesto. Preto dostalo meno Bábel, lebo tam zmiatol Hospodin reč celej zeme. Hospodin ich odtiaľ rozptýlil po celej zemi.

Znova je motiváciou ľudská pýcha a seba-presadzovanie. Vyvíja sa stavebná technológia. Dokážeme sa presadiť svojou vlastnou technikou a schopnosťami. Vylezieme do neba. Nielen že nepotrebujeme Boha, ale spochybníme aj jeho právo vládnuť. A tak po páde a potope nasleduje 3. veľký súd – rozptýlenie so zmätením jazykov, rozpadom vzťahov a rozdrobením ľudskej spoločnosti. Ľudské bytosti nemôžu ustanoviť svoje vlastné nezávislé kráľovstvo, lebo zostávajú Božími tvormi v Božom svete. Táto neprekročiteľná hranica znamená, že každá naša vzbura nám nakoniec vybuchne v našich vlastných rukách.

Toto je teda dilema, ktorú tak jasne vyjadruje prvých 11 kap. Biblie. Ak je ľudská nátura tak skazená hriechom a vzdorom, že akýkoľvek vzťah so svätým a spravodlivým Bohom sa stáva nemožným,  existuje ešte nejaká nádej pre ľudstvo? Dajú sa vôbec odstrániť účinky hriechu? Môže vôbec spravodlivý Boh prijať nespravodlivého človeka do vzťahu so sebou? Môže ešte niekedy byť život s Bohom v dokonalom prostredí, akým bol Eden, ešte na programe? Ako odpoveď na tieto otázky, začína 12. kap: Hospodin povedal Abrámovi: Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. V Abrahámovi sa začína odvíjať riešenie. A formou tohto riešenia je sľub a jeho naplnenie – zmluvná milosť.

Spoločenstvo zmluvy

Abrahámov príbeh sa celý točí okolo zmluvných sľubov a stal sa vzorom, podľa ktorého funguje celý biblický projekt. Takže, čo sľúbil Boh? Najprv to, že Abrahámovi potomkovia sa stanú veľkým národom.

Gn 12:2 (aj 13:16; 15:5; 16:10 a 18:18) : Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním!

Tu máme začiatky Izraelského národa, ktorý sa stane kľúčovým hráčom v dráme odvíjajúcich sa Božích zámerov. Bolo to z dôvodu priamych Božích sľubov Abrahámovi, že Izrael vôbec existoval ako jadro Božieho požehnania. Namiesto kliatby, ktorá sa tak plasticky ukázala v kap. 1-11, Boh teraz sľubuje opak a povolanie Abraháma a jeho rodiny k novému začiatku je súčasťou tohto plánu.

Druhým zmluvným sľubom je, že tento veľký národ dostane krajinu, Kanaán, zasľúbenú krajinu, v ktorej bude žiť.

Gn 12:7 (aj 13:14-15; 15:18 a 17:8): Túto krajinu dám tvojmu potomstvu.

Hoci to nebude obnovený Eden, predsa to bude miesto odpočinku, kde budú užívať Božie požehnanie v prosperite a bezpečnosti. Túto dobrú a príjemnú krajinu dostane Boží ľud ako rukolapný prejav Božej milosti. Toto však nie je len úzkoprsé nacionalistické požehnanie rezervované len pre Abrahámove deti. „Všetky čeľade zeme“ majú vstúpiť do Božieho požehnania skrze Abraháma a jeho potomkov. Univerzálny problém ľudstva bude mať univerzálne riešenie, ale začína sa partikulárne jedným mužom, ktorému Boh dáva príkaz („Odíď zo svojej krajiny“) a sľub („choď do krajiny, ktorú ti ukážem“). To sa stalo vzorom pre príbeh, ktorý rozpráva zvyšok Biblie.

V ďalšej časti knihy Genezis sa z rodiny stal národ. Sľúbený syn Abrahám a Sáry – Izák – sa konečne narodil nadprirodzeným zásahom, keď obaja rodičia sú už starí. Boh aj tým dokazuje, jemu nie je nič nemožné, najmä ak ide o naplnenie jeho sľubov. Mladší z Izákových dvojičiek – Jakob, premenovaný na Izraela – sa stáva otcom 12 synov, náčelníkov vznikajúceho národa. Lenže hoci národ sa pomaly formuje, nemajú ešte svoju krajinu. Práve naopak, sú v Egypte ako otroci. Boh však nezabudol na svoj zmluvný sľub. Na začiatku príbehu Exodu (Ex 3:8), potvrdzuje: Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypta a vyviedol z tej krajiny do krajiny dobrej a rozľahlej, oplývajúcej mliekom a medom. Povolaním Mojžiša Boh vyslobodzuje deti Izraela skrze rany a paschu. Vyvádza ich z Egypta cez more na púšť a nakoniec do krajiny Kanaán. Centrom tejto časti príbehu je ich stretnutie s Bohom, Vysloboditeľom, na hore Sinaj, kde dostali 10 prikázaní ako súhrn Božieho charakteru a chartu spolu s mnohými inými zákonmi, podľa ktorým mali usporiadať svoje vzťahy s ním. Ľud vstupuje do zmluvy s Bohom, aby boli jeho poslušnými deťmi. Ex 24:7: Poslušne splníme všetko, čo povedal Hospodin. Už predtým boli označení Bohom ako „môj prvorodený syn“ (4:22), „mojím osobným vlastníctvom... Budete mi kráľovstvom kňazov, svätým národom“ (19:5-6). Teraz majú žiť v Božej zachraňujúcej milosti a ísť do zasľúbenej krajiny, aby prijali naplnenie Božích zmluvných požehnaní.

Zdá sa, že sa našla odpoveď v práve vykúpenom a ustanovenom spoločenstve zmluvy, ktorým je Izrael. Toto bude snáď Boží hlavný plán ako priviesť vzbúrené ľudstvo späť do správneho vzťahu s ním. Optimizmus však trvá len krátko. Len niekoľko dní potom, ako sa im Boh zjavil na hore Sinaj, odlejú si zlaté teľa a uctievajú človekom vytvorené modly. Ich putovanie púšťou je zabezpečované z Božej strany každodenným poskytovaním jedla, vody, ochranou pred nepriateľmi a sprevádzaním, ale z izraelskej strany sa vyznačuje reptaním, nespokojnosťou, strachom, neposlušnosťou a otvorenou neverou. Pretože nechcú dôverovať Bohu, že ich privedie do krajiny a radšej sa mu sťažujú, že ich vyviedol z Egypta iba preto, aby ich zabil na púšti, odsúdil ich, aby zostali mimo krajinu 40 rokov, kým generácia, ktorá prežila Božie vyslobodenie ale odmietla dôverovať jeho milosti, vymrie. Tragédiou je, že v tom istom čase keď Boh trpezlivo a dôsledne napĺňa svoje sľuby, Izrael je rovnako dôsledne neverný a neveriaci. Staré vzory sa znova presadili. Akékoľvek požehnania prinášala Božia zmluva milosti, ľudia reagujú hriechom a vzdorom.

V celej Starej zmluve nenachádzame skutočnú zmenu. Z generácie na generáciu vidíme rovnakú dilemu. Pod Jozuovým vedením ľud vstupuje a obsadzuje zasľúbenú krajinu, ale kniha Sudcov zaznamenáva zostupnú špirálu vzdoru proti Bohu a jeho zmluve.

Sd 2:11-19: Izrealiti robili, čo sa nepáčilo Hospodinovi a slúžili baálom. Opustili Hospodina, Boha svojich otcov, ktorý ich vyviedol z Egypta a chodili za inými bohmi, za bohmi okolitých národov, klaňali sa im a tým urážali Hospodina. Opustili Hospodina a slúžili Baálovi a Aštórete. Preto sa Hospodin rozhneval na Izrael a vydal ho napospas plieniteľom, ktorí ich plienili a ponechal ich okolitým nepriateľom, takže už nemohli pred nimi obstáť. Kedykoľvek šli do boja, Hospodinova ruka v zlom zasiahla proti nim, ako im pohrozil Hospodin a prísahou potvrdil; dostali sa do veľkej tiesne. Potom im Hospodin vzbudil sudov, ktorí ich zachránili z rúk plieniteľov. Oni však svojich sudcov neposlúchali, lež smilnili s inými bohmi a klaňali sa im. Čoskoro odbočili z cesty, po ktorej chodievali ich otcovia, keď poslúchali Hospodinove prikázania. Nesprávali sa tak ako ich otcovia. Kedykoľvek im Hospodin ustanovil sudcu, Hospodin bol s ním, a kým sudca žil, vyslobodzoval ich z rúk nepriateľov. Hospodin sa totiž zľutovával nad nimi, keď vzdychali pod tými, čo ich utláčali a trápili. Len čo sudca zomrel, znova si počínali zle, ba horšie ako ich otcovia, chodili slúžiť a klaňať sa iným bohom. Nezriekli sa svojich skutkov ani zatvrdilého správania.

Tak ako národ upadal do občianskej vojny a hrozil mu rozpad, začalo volanie po kráľovi, ktorý by ich zjednotil  tak, „ako to majú všetky národy“ (1Sam 8:5). Táto žiadosť bola výrazom ich zlyhania a pretrvávajúcej nevernosti. Boh si ich označil za odlišných od všetkých iných národov tým, že on bol ich kráľom, ale modlárstvo ľudu a neposlušnosť Božiemu zákonu boli jasným odmietnutím Hospodina ako svojho vládcu. A napriek tomu úžasný motív, ktorý sa tiahne celým starozmluvným príbehom je, že Boh sa nikdy nevzdal Izraela. Keď boli oni neverní, Boh bol vždy verný. Žiaden z jeho zmluvných sľubov nebol zabudnutý alebo nesplnený. Stále v situáciách veľkej núdze, Boh zasahoval v prospech svojho neposlušného ľudu. Počas prvých storočí v krajine povolával vysloboditeľov („sudcov“), ktorí porazili nepriateľov a poskytli časy stability a prosperity. Príbeh Sudcov je však o tom, ako každý ďalší ľudský vysloboditeľ je skazenejší ako predchádzajúci a nikto nedokáže zastaviť zostupnú špirálu. Ustanovenie kráľovskej monarchie preto možno poskytne lepšiu nádej. Vytvorenie nástupníctva snáď poskytne bezpečnosť a silnú vládu. Lenže to je vlastne podľa starého Adamovho vzoru, ktorý nenecháva Boha byť Bohom, aj tento je odsúdený na neúspech. Hneď prvý kráľ, Saul, začína svoju vládu tým, že neposlušne si prisvojí funkciu kňaza aj vládcu, a vlastne skôr ako jeho vláda začala, prorok Samuel mu hovorí: „Takto tvoje kráľovstvo neobstojí... pretože si nesplnil jeho príkaz“ (1Sam 13:14).

Nádej v kráľovi

Boh je však naďalej milostivý. Po Saulovi nastupuje Dávid a potom jeho syn, Šalamún. Zdá sa, že začala nová zlatá éra. Dávid obsadil mesto Jeruzalem a urobil ho hlavným mestom (2Sam 5). Poráža svojich nepriateľov a Izrael sa rozrastá v prosperite a bezpečnosti. Rôznymi spôsobmi je Dávid osloboditeľom svojho ľudu, schopným vojvodcom, ale aj „mužom podľa Božieho srdca,“ hlboko oddaný Bohu a závislý na jeho sľuboch a príkazoch. Dávidove žalmy odhaľujú, aký hlboký a intímny bol jeho vzťah s Bohom. Ale to nie je iba vzťah s veľkými výhodami pre kráľa ako jednotlivca.

2Sam 5:12: Dávid si uvedomil, že Hospodin ho ustanovil za kráľa nad Izraelom a jeho kráľovskú moc povzniesol pre svoj izraelský ľud.

Ďalší kľúčový vývoj v Dávidovej vláde sa sústreďuje v jeho túžbe postaviť v Jeruzaleme chrám, v ktorom by prebývala archa zmluvy, symbol Božej prítomnosti medzi jeho ľudom. Dávid hovorí v 2Sam 7:2: Ja bývam v cédrovom dome, zatiaľ čo Božia archa medzi stanovými plachtami. Boh však nedáva stavebné povolenie tomuto kráľovi-bojovníkovi. Tá úloha pripadne jeho synovi. Namiesto toho Boh sľubuje, že on vybuduje Dávidovi dom – kráľovskú dynastiu – ale aj s úžasným dodatkom, že tento trón bude „navždy.“

1Kron 17:10-14: Oznamujem ti, že Hospodin postaví dom tebe. Keď nadíde čas tvojho odchodu k otcom, ustanovím ti nástupcu spomedzi vlastných synov a upevním mu kráľovstvo. On mi postaví dom a ja mu natrvalo upevním trón. Budem mu otcom a on mi bude synom. Priazeň mu však neodnímem, ako som ju odňal tvojmu predchodcovi, ale ho ponechám vo svojom dome a vo svojom kráľovstve navždy, jeho trón bude vždy pevný.

Tu je ďalší míľnik starozmluvného príbehu, ktorý sa dôležitosťou dá prirovnať k pôvodným zmluvným sľubom Abrahámovi. Skrze Dávidovu dynastiu nájde Boží ľud odpočinok a pokoj. Budú žiť v Božej krajine a vo vzťahu s ním. Z tohto zmluvného sľubu sa vyvinulo označenie kráľa za Božieho „syna.“ V istom zmysle nahrádza prvorodeného syna, Izrael, ktorý zlyhal a stelesňoval vo svojej osobe všetko to, čím pôvodne mal byť národ. V spojitosti s týmto neviditeľným osobným vzťahom medzi kráľom a Bohom, bolo viditeľné, objektívne uznanie vládcu „pomazaním.“ Napríklad v 2. Žalme sa o kráľovi hovorí ako o Božom „pomazanom“ (v. 2), ktorý je jeho „synom“ (v. 7). Význam tohto pre celú Bibliu je v tom, že hebrejský výraz pre „pomazaného“ je mesiáš, čo sa v gréčtine prekladá ako christos – Kristus. Upevnením monarchie sa do centra dostávajú väčšie a dlhodobejšie zámery Boha.

Lenže aj tu, ako predtým, ľudskí protagonisti sú vážne poškodení. Dávid, pomazaný, sa stáva cudzoložníkom a vrahom. Jeho syn, Šalamún, všeobecne známy svojou Bohom danou múdrosťou, rozšíril kráľovstvo Izraela čo do veľkosti a prosperity aj nad tie najodvážnejšie sny. Postavil a nádherne vyzdobil chrám ako miesto Božej prítomnosti a ako prostriedok obetí zmierenia, ktoré prinášali na odpustenie hriechov. Malo to byť miesto požehnania nielen pre Izrael, ale pre všetky národy sveta. V modlitbe pri posvätení chrámu prosí Šalamún v 1Krl 8:43: Nech poznajú všetky národy zeme tvoje meno. Ale Šalamúnovo sústavné cudzoložstvo s mnohými cudzinkami ho zviedlo od výlučného uctievania toho Boha, ktorému postavil chrám, k najrôznejším modloslužbám, čo zas vyvolalo Boží spravodlivý súd (1Krl 11).

Priamym dôsledkom toho po Šalamúnovej smrti bolo rozdelenie kráľovstva. Jeho syn Rechabeám vládol už len nad kmeňom Júdu, ktoré sa odvtedy označuje za južné kráľovstvo. Ostatné kmene vyhlásia za svojho kráľa Jeroboáma a budujú alternatívny štát s centrom v Samárii. Ignorujú jeruzalemský chrám a postavia si vlastné svätyne v Dáne a Bétele. Takáto zakázaná a modloslužobná bohoslužba mohla priniesť iba nešťastie (1Krl 13:33n) a zvyšok dejín severného kráľovstva je toho dôkazom.

Boh je však stále milostivý. Posiela prorokov, z ktorých najvýznamnejší sú Ámos a Ozeáš, aby hlásali tomuto nevernému a odpadlému národu Božie zmluvné pokyny. Podľa ich kázne je úplne jasné, že na ich vzburu dopadne katastrofálny Boží súd. Severné kráľovstvo bude zničené a jeho ľud rozptýlený. Tak sa aj stalo porážkou Samárie Asýrskou armádou. 2Krl 17:7-8: Stalo sa to preto, lebo Izraeliti hrešili proti Hospodinovi, svojmu Bohu,... Oni však uctievali iných bohov, riadili sa zvyklosťami národov. Ani zostávajúci kmeň Júdu nedopadol nakoniec lepšie. Hoci ich zoznam kráľov nebol  neporušenou líniu skazy, aj južnému kráľovstvu vládli modlárski nástupníci Dávida. K nim Boh poslal viacerých prorokov, ako bol Micheáš a Izaiáš. Boží rozsudok dopadol aj na Júdu a Babylonska armáda dobyla Jeruzalem a odvliekla obyvateľov do zajatia.

Toto je koniec príbehu? Čo sa stalo so sľubmi Abrahámovi a Dávidovi? A najmä, čo s dávidovskou dynastiou, ktorá má byť „navždy“? Rovnako ako Adam a Eva porušili Boží zákon a prišli o Božie miesto, tak teraz Izrael, Abrahámovi potomkovia, „môj prvorodený syn,“ pošliapal Božie slovo a tak stratil krajinu. Aj jeho králi, pomazaní pre zvláštnu úlohu a vzťah s Bohom, sa ukázali ako porušení, hriešni jednotlivci, s rovnakým srdcom, ktoré sa odvracia od Božej vôle, aby konalo svoju vlastnú. A tak kráľovstvo, ktoré sľubovalo tak veľa, je rozbité. Neexistuje cesta vpred? Je celá ľudská rasa navždy poviazaná tým istým deprimujúcim vzorom nádherných sľubov, ktoré sa však nakoniec nesplnia kvôli ľudskej svojvôli?

Nové začiatky

Ale Boh je stále milostivý. Ešte aj keď proroci hromžia svojou zvesťou neuniknuteľného súdu, zdôrazňujú tiež pokračovanie Božích zmluvných sľubov a zámerov. Izrael trpí pre svoju neveru, ale Boh neporuší svoje slovo. Ich užívanie zmluvných požehnaní záviselo od toho, či verne naplnia svoje zmluvné záväzky. Ale zlyhanie Izraela, že neboli ľudom, akým ich Boh chcel mať, neznamenalo, že zlyhajú aj Božie zámery. Po vyhnanstve príde obnova. Ľud sa navráti do krajiny a štruktúry teokracie sa obnovia. Obnoví sa Jeruzalem aj s chrámom. Táto téma jasne znie z úst Izaiáša, Jeremiáša a Ezechiela. K tomu však pristupuje nová zložka obrovského významu. Boh bude konať s koreňom problému, ktorým je tá prekliata náklonnosť ľudí k hriešnemu vzdoru. Počujte jeho sľub z Jer 31:31-34 (aj Ez 36:24-28 a Ez 37:24-27):

Hľa, blíži sa čas – znie výrok Hospodina – keď uzavriem novú zmluvu s domom Izraela a s domom Júdu. Nie takú zmluvu, akú som uzavrel s vašimi otcami, keď som ich chopil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Oni totiž moju zmluvu porušili, hoci som bol ich Pánom – znie výrok Hospodina. Toto však bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po týchto dňoch – znie výrok Hospodina. Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca. Budem im Bohom a oni budú mojím ľudom. Už sa nebudú navzájom poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: Poznajte Hospodina! – lebo všetci ma budú poznať, od najmenšieho až po najväčšieho – znie výrok Hospodina – pretože im odpustím viny a na ich hriech nebudem viac spomínať.

Jasné, najlepšie ešte len príde! Ale kedy a ako? V čase, keď Babylonská ríša padla pod Perzským náporom a ich vodca, Kýros, vyhlásil návrat všetkých zajatcov do ich vlasti. Hoci mnohí Židia úplne asimilovali s babylonskou kultúrou, veľa z nich sa vrátilo a v nasledujúcom storočí sa usilovali znovu vybudovať chrám, mesto Jeruzalem a jeho hradby. Knihy Ezdráša a Nehemiáša opisujú tento príbeh a proroctvá Aggea, Zachariáša a Malachiáša tiež pochádzajú z tohto obdobia. Je však úplne jasné, že toto nie sú tie veľké dni, ktoré sľubovali veľkí proroci. Iba fyzický návrat Izraela do krajiny nemohol vyriešiť duchovné problémy, ktoré boli koreňom ich ťažkostí.

Takže, na konci Starej zmluvy sa stále dívame dopredu so vzrastajúcou túžbou. Kedy Boh aktivizuje svoj plán riešenia ľudskej hriešnosti a jej dôsledkov? Kedy príde Mesiáš, ktorý naozaj naplní kvality toho „pomazaného“ a „syna Božieho“? Kde sa naplní to večné kráľovstvo predznamenané dávidovskou monarchiou? Všetky tieto veľké starozmluvné ideály ešte stále volajú po naplnení na konci Malachiáša, a potom ešte 4 storočia, keď Božie seba-zjavenie mlčí. Prichádzajú ďalšie dobyvačné armády. „Zvyšok“ Izraelitov, ktorí stále veria Božiemu slovu a poslúchajú jeho prikázania, sa zmenšuje z generácie na generáciu. Ale nádej v Mesiáša žije a vlna očakávaní sa z času na čas zdvihne, až jedného dňa mladý muž oblečený ako prorok Eliáš v šatoch z ťavej srsti, začne kázať pri rieke Jordán: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeská kráľovstvo (Mt 3:2). Svitol nový deň. Nová zmluva začína!

Keď prichádzame do Novej zmluvy, jedna vec je teraz úplne jasná, totiž že strana, ktorú prekladatelia a vydavatelia vložili medzi Starú a Novú zmluvu, tam nemá čo hľadať. Aspoň vtedy nie, keď nás zvádza, aby sme rozdeľovali 2 časti Biblie tak, že zabudneme, že tvoria jeden celok. Biblia je jedna kniha so svojím veľkým príbehom od Genezis po Zjavenie. Žiaľ, to sa často prehliada a odborníci pre Starú a Novú zmluvu ju svojím štúdiom rozdeľujú a aj navzájom si nedôverujú. Ale náš prehľad Starej zmluvy nás pripravil, aby sme videli Novú zmluvu ako jej naplnenie, rovnako ako jedinečná zvesť Novej zmluvy je takmer ztrivializovaná, ak ju nebudeme vzťahovať ku Starej.

Príchod Ježiša

Teraz už vidíme, že nie náhodou začína Nová zmluva 4 evanjeliami, alebo lepšie povedané: jedným evanjelium, ale 4 prezentáciami podľa Matúša, podľa Marka, podľa Lukáša a podľa Jána. Je to „dobrá správa,“ „radostná zvesť“ o narodení, živote, smrti a vzkriesení Ježiša Krista. V nich sú správy očitých svedkov pozorne preskúmané a zostavené s teologickou súdržnosťou tak, ako sa pôvodne ústne podávali a hlásali pravdu o tom, kto bol Ježiš, čo povedal, konal a čo to všetko znamenalo. Ján definuje svoj zámer v 20:31: aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene. Lukáš rozpráva rad-radom udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám to podali tí, čo boli od začiatku očitými svedkami a služobníkmi slova... aby si poznal spoľahlivosť náuky, do ktorej ťa zasvätili (1:1-4). Tu sú udalosti a ich vysvetlenia, ktoré tvoria jedinečné a dokonalé seba-zjavenie Boha v jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. Zámerom 4 evanjelistov je navždy dokázať, ako je osoba a dielo Ježiša naplnením všetkých starozmluvných sľubov.

Evanjeliá nie sú predovšetkým životopisy, najmä nie v našom modernom zmysle, hoci obsahujú aj životopisné údaje. Zdanlivo neúmerne veľa času a priestoru venujú udalostiam posledného týždňa Ježišovho života, jeho smrti a vzkrieseniu. Nenájdeme tam opis jeho vzhľadu. Vynechávajú veľké úseky jeho krátkeho 33-ročného života. Sústreďujú sa na udalosti, ktorými sa napĺňali dlho očakávané Božie sľuby a zvlášť konkrétne spôsoby, ktorými sa starozmluvné Písma plnili v Kristovi. Počujte Ježišovo vlastné svedectvo z  U Lk 24 im hovoril: Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemusel Kristus toto všetko pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy? A počnúc Mojžišom cez všetkých prorokov, im vykladal, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo...Toto sú moje slová, ktoré som vám povedal, kým som bol ešte s vami: Musí sa vyplniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, Prorokoch a Žalmoch. Vtedy im otvoril myseľ, aby chápali Písma, a povedal im: Tak je napísané, že Kristus bude trpieť, tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.

Jn 10:27-30: Moje ovce počúvajú môj hlas. Ja ich poznám a ony ma nasledujú. Ja im dávam večný život a nezahynú naveky, nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší než všetci, a nikto ich nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky. Ja a Otec sme jedno.

Charakteristikou dobrého pastiera je, že „kladie svoj život za ovce“ (Jn 10:11). K jeho smrti na kríži nás všetky 4 evanjeliá nezadržateľne vedú. Ježišovo vlastné svedectvo je ohromujúce. Napríklad u Mk 10:45 hovorí: Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých. Z kontextu je jasné, že seba považuje za Syna človeka. Je to starozmluvný titul, ktorý pochádza z Danielovho videnia, ktorému „bola odovzdaná moc a sláva i kráľovstvo, aby mu slúžili ľudia každého národa i jazyka“ (Dan 7:14). Ježiš tvrdí, že on je tou postavou večnej a všeobecnej autority. Ale pozrite na spôsob, akým sa tá autorita vykonáva. Tento kráľ víťazí tým, že slúži svojim poddaným, dokonca až po obetovanie vlastného života ako výkupného, aby ich vykúpil z ich otroctva. Kríž je prostriedkom, ktorým sa toto oslobodenie dosiahne tak, ako tajomná postava „trpiaceho služobníka“ u Izaiáša „bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie“ (Iz 53:5). Spojiť univerzálneho kráľa s trpiacim služobníkom bol Boží majstrovský ťah skrze Ježišov kríž. Bola to dobrovoľná smrť. „Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10:18). Takto sa zjavila Božia nezmerná láska k ľudstvu. Bola to však predovšetkým obeť zmierenia: „Toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov“ (Mt 26:28). Pretože Kristovou obeťou sa Božie zámery zmierenia konečne naplnili, mohol zomrieť s triumfálnym výkrikom: „Je dokonané!“ (Jn 19:30). Že táto zástupná smrť za hriechy sveta bola prijatá, biblickí pisatelia zvýraznili oznámením, že obrovská chrámová opona, ktorá bránila vstúpiť do prítomnosti Boha, sa roztrhla na dvoje odhora dolu. To bolo vizuálne predstavenie toho, čo práve dosiahla Kristova smrť. To bol prostriedok, ktorým Boh odstránil bariéru, ktorou sa oddeľoval vo všetkej svojej svätosti od hriešnych ľudí. V smrti svojho Syna vyhlásil celému svetu: „Teraz môžete vojsť!“ Toto je evanjelium Ježiša Krista.

Iným veľkým znakom účinnosti Ježišovej smrti a začiatku nového stvorenia je, samozrejme, jeho vzkriesenie z hrobu. Veľký piatok a Veľká noc patria spolu. Mŕtvy Mesiáš by nebol žiadnou zárukou účinnosti jeho smrti. Jeho nasledovníci však čoskoro hlásali: „Boh ho však vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci“ (Sk 2:24). Ježiš a vzkriesenie sa stali jadrom a obsahom kresťanského zvestovania a táto jedinečná historická udalosť vyznačovala „evanjelium“ za odlišné od všetkých iných náboženstiev a ideológií. Pisatelia evanjelií sú veľmi konkrétni vo svojich opisoch prázdneho hrobu a mnohých osobných stretnutí učeníkov so vzkrieseným Kristom. Na týchto dvoch základoch pevne stojí naše vlastné porozumenie a osobný vzťah so živým Pánom Ježišom. Lebo ako to Pavol vyjadril: „Ak však Kristus nebol vzkriesený, potom je márna naše kázanie a márna je aj vaša viera“ (1K 15:14).

Šírenie evanjelia

Takýmto prevratným udalostiam je treba nielen veriť a prisvojiť si ich osobnou odpoveďou Bohu v pokání a viere, ale ich aj hlásať všetkým národom. Teraz konečne aj ony môžu prežívať požehnania dávno prisľúbené Abrahámovi. Skrze jeho semeno, Ježiša, Židia a pohania môžu rovnako vstúpiť do pokoja s Bohom, získať odpustenie hriechov, tešiť sa z hlbokého osobného vzťahu so svojím Stvoriteľom a uskutočňovať svoje určenie ako vlastný Boží ľud. A o toto sa usiluje celý zvyšok Novej zmluvy. Okrem Skutkov apoštolov, ktoré sú pokračovaním Lukášovho evanjelia, a kniha Zjavenia, ktorou Biblia končí, všetky ostatné sú vo forme listov, ktoré pojednávajú o živote a problémoch prvých cirkevných zborov, spoločenstiev kresťanov, ktorí sa stretávali na určitom mieste. Často mesto, alebo oblasť, ktorým je list určený, tvorí jeho názov – Rimanom, Galaťanom atď. Niekedy je názov daný adresátom – Timotej, Títus. Niektoré listy sú nazvané podľa svojho autora – Jakub, Peter, Ján.

Mnohé listy sa jasne rozdeľujú na vieroučnú a praktickú časť, alebo čo kresťania veria a ako majú žiť. Tieto dve línie sú vždy starostlivejšie poprepletané, ako naznačuje naše zovšeobecnenie. Pravdou však zostáva, že praktické otázky vyvolané vývojom teologického porozumenia evanjeliu a prenikaním nesprávneho učenia z judaistických a pohanských zdrojov vyvolali potrebu napísať tieto apoštolské spisy, a preto aj ovládajú ich obsah. Veľkosťou monumentálnym dielom sú spisy apoštola Pavla, predtým Šavola z Tarzu, „Hebreja z Hebrejov,“ ktorého uchvátil vzkriesený Kristus na ceste do Damasku, aby prenasledoval kresťanov. Kristus ho preformoval za svojho otroka a poveril ho byť apoštolom, evanjelistom národov. Nielen rozsah Pavlových misijných je premáhajúci, ale aj hĺbka jeho teologického porozumenia. Najmä Pavlovi, Petrovi a Jánovi vďačíme za to, že rozumieme, kto je v skutočnosti Kristus, čo dosiahol, jeho terajšiemu daru Svätého Ducha všetkým Kristovým nasledovníkom a jeho budúcim plánom a zámerom. Prežívanie týchto skutočností v zbožnom živote sa stále zdôrazňuje, a to najmä vo svetle faktu, že ešte stále sa má naplniť posledné štádium kozmickej drámy.

Lebo Kristus, ktorý vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesá, znovu príde v moci a veľkej sláve, v plnosti svojho božského majestátu, aby priniesol svoje večné kráľovstvo. Toto sa vyjadruje známym novozmluvným výrazom „posledné dni,“ ktorý opisuje časový úsek, v ktorom mala cirkev vždy žiť – obdobie medzi Kristovým nanebovstúpením a jeho návratom. Sk 1:11: Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádzať do neba. Toto sú posledné dni, lebo celý Boží zmluvný plán je teraz splnený, okrem Kristovho návratu, ktorým sa uzavrú dejiny ľudstva. Toto odráža napätie, ktoré je vyjadrené v Ježišovom učení, keď hovoril o Božom kráľovstve, alebo o nebesiach, ktoré prenikli do sveta času a priestoru. Jeho vtelením je toto kráľovstvo už tu, lebo Ježiš je tu, ale nie vo svojej plnosti, lebo Kristus sa ešte nezjavil ako univerzálny Sudca a Kráľ.

Podobne aj požehnania Kristovej kráľovskej vlády patria jeho nasledovníkom už tu a teraz, ale len do istej miery, lebo ešte tu na tomto svete nie sme plne zbavení prítomnosti hriechu, utrpenia a smrti. Toto všetko nám bude patriť v živote a svete, ktorý prichádza. Podobne ako starozmluvní veriaci čakali na zjavenie Mesiáša, aj kresťania sú ľudia očakávajúci Ježišov návrat. Na to nás sústreďuje kniha Zjavenia so svojou analýzou ľudských dejín a svojimi motivačnými videniami nebeského kráľovstva, zničenia všetkého zlého a trvalosti Kristovej večnej vlády. V tomto zmysle sú súčasní kresťania ešte stále v nedokončenej kapitole biblického príbehu, lebo očakávame, že všetko to, čo sme už začali prežívať v Kristovi, sa stalo plne a večne naším vlastným.

Toto je v skratke „veľkým obrazom“ Biblie, ktorý by sme dnes nazvali jej metanaratívom. Tento príbeh sa nám však nepredostiera ako učebnica dejepisu, ktorý si máme zapamätať, ale ako pozvanie, aby sme vstúpili do vzťahu viery s jej ústrednou postavou, Bohom, naším vládcom, záchrancom a sudcom, ktorý sľúbil a naplnil svoj veľký plán – priviesť skrze Ježiša ľudí k sebe. Biblické pravdy nikdy nie sú iba výroky. The most famous porn site Noodle Magazine - Uncensored porn. Biblické pravdy sú vždy aj vzťahové. Vyžadujú si odpoveď. Keď Boh prišiel v osobe Ježiša Krista, prišiel ako kazateľ, ktorý vyzýva svojich poslucháčov kajať sa a veriť dobrej zvesti o jeho kráľovskej vláde (Mk 1:14-15). Aký by mal byť náš správny postoj k sľubom Boha a k Bohu, ktorý tieto sľuby urobil? Veriť sľubom a postaviť svoj život na jeho dôveryhodný a nemenný charakter. Tak to všetko začalo s mužom zmluvy, Abrahámom, ktorý „uveril Hospodinovi a on mu to počítal za spravodlivosť“ (Gn 15:6). A novozmluvní apoštoli očakávajú, že aj my rovnakým spôsobom odpovieme na slovo evanjelia, lebo len tento obsah môže zrodiť pravú vieru. Všade tam, kde Biblické slovo vyvoláva vieru v Boha skrze jeho Syna, Ježiša Krista, tam je podstata biblického kresťanstva a tam pokračuje vlastný príbeh Biblie.

(Z podkladov Davida Jackmana pripravil Ján Henžel)