Prednosti výkladového kázania Biblie na pokračovanie

Prísne vzaté, každé kázanie musí byť výkladové v tom zmysle, že musíme vynášať z Písma to, čo Boh svojím Duchom vdýchol do Písma. Ak to nebudeme robiť, tak podľa Deuteronomia 13:1-4 nie sme lepší ako falošní snílkovia a proroci. Naše kázne potom nemajú o nič väčšiu hodnotu, ako hocijaký iný ľudský názor. Takže každé kázanie má byť výkladové. Tu by som však chcel popísať a zdôrazniť prednosti výkladového kázania na pokračovanie. Pri takom kázaní berieme celú biblickú knihu alebo ucelenú časť a prednášame celú sériu výkladových kázní.

Keď vzkriesený Pán znovu ustanovil po jeho zlyhaní apoštola Petra, neurobil ho iba pastierom, ale doslova mu povedal: „Kŕm moje ovce“ (Jn 21:17). Pastierova zodpovednosť je kŕmiť ovce. Veľký puritánsky teológ 17. storočia, John Owen, napísal:

„Prvoradou povinnosťou pastora je kŕmiť stádo usilovným kázaním Slova. Je to sľub, ktorý sa týka Novej zmluvy, že Boh dá svojej cirkvi „pastierov podľa svojho srdca a budú vás pásť rozumne a obozretne“(Jer 3:15). To sa deje kázaním alebo vyučovaním slova, a nie inak. Toto kŕmenie je podstatou pastierskeho úradu... Starosť o kázanie evanjelia bola zverená Petrovi a cez neho všetkým pravým pastierom cirkvi, slovesami „pásť a kŕmiť“ (Ján 21:15-17). Podľa príkladu apoštolov sa majú uvoľniť od každej zábrany, aby sa úplne oddali slovu a modlitbám (Sk 6:1-4). Ich prácou je „usilovne sa venovať slovu a vyučovaniu“ (1Tim 5:17) a tak kŕmiť stádo, v ktorom ich Duch Svätý ustanovil za dozorcov (Sk 20:28)... Táto práca a povinnosť, ako bolo povedané, je podstatná pre úrad pastora... Vyžaduje sa nielen aby z času na čas, keď má čas; ale aby odložil nabok všetky iné práce, aj keď sú správne, všetky iné povinnosti v zbore, ktoré by mohli odvádzať jeho stálu sústredenosť od tohto diela... Bez tohto sa žiaden nebude môcť prijateľne zodpovedať za pastiersky úrad v posledný deň.“[2]

Aj pre tých, ktorí berú Bibliu vážne, je veľa spôsobov, ktorými môžeme Bibliu vyučovať. Môže byť kázanie, pri ktorom si vezmeme vieroučnú tému, ako napríklad božskosť Ježiša Krista, a biblicky ho vysvetlíme. Alebo môžeme kázať sériu na Apoštolské vyznanie viery, pri ktorom systematicky skúmame základné kresťanské pravdy. Môžeme kázať na etickú tému, pri ktorej si vezmeme tému, ako napríklad hospodárska kríza, či klimatické zmeny, a hľadáme, čo o nich hovorí Biblia. Alebo kázeň môže hovoriť o aktuálnej cirkevnej či politickej téme. To všetko sa dá pozorne a zodpovedne robiť aj takým spôsobom, ktorým vykladáme učenie Biblie.

V tomto príspevku však odporúčam, aby štandardnou diétou na kŕmenie ovcí nebolo nič z uvedeného, ale výkladové kázania na pokračovanie. Nehovorím, že by sme nikdy nemali kázať tematické kázne. Malo by to byť však skôr výnimkou ako pravidlom. Normálnou každotýždňovou diétou by malo byť prechádzať postupne nejakou knihou Biblie, lebo to je najvýživnejším pokrmom pre ovce (vrátane nás!).

Chcel by som zdôrazniť sedem predností výkladového kázania na pokračovanie, ktoré by malo byť základnou zložkou stravy Božieho ľudu. Nie je to preto, že by sme mohli dokázať z Písma, že je to jediný spôsob, ako sa má kázať. Nerobím to ani preto, žeby som vedel dokumentovať z dejín Cirkvi, že to bola vždy norma. Príklad kázania Jána Chrysostoma v Antiochii,[3] Jána Kalvína v Ženeve[4] a Ľudovíta Fazekaša v Leviciach, by nás k tomu určite mali povzbudiť. Predovšetkým to však robím kvôli prínosom, ktoré sprevádzajú dobré výkladové kázanie na pokračovanie.

1.      Výkladové kázanie na pokračovanie je ochranou proti tomu, aby naša agenda nahradila Božiu

Keď kážeme tematicky, vyzerá to tak, ako keby sme držali mikrofón Bohu pred ústami a kládli mu svoje otázky. Podržíme mu tam mikrofón len dovtedy, kým počujeme jeho odpovede a potom ho stiahneme späť. Nechceme riskovať to, že dáme mikrofón jemu. Veď by nám mohol porozprávať aj všeličo také, čo nechceme počuť. Keď pestujeme výkladové kázanie na pokračovanie, tak odovzdávame mikrofón Bohu a počúvame, čo nám Boh chce povedať. On určuje agendu nášho vyučovania, aj učenia sa.

Rád by som hneď tu na začiatku vyhnal troch démonov. Volajú sa (1)Aktuálnosť, (2)Zábava a (3)Bezprostrednosť.

1.1   Aktuálnosť

Aktuálnosť je šikovný démon. Hovorí: „Keď kážeš, musí to ľudí zaujať. Aký zmysel má neaktuálna kázeň, ktorá ľudí nezaujme? Taká kázeň sa iba vznáša vo vzduchu, ale nikdy nikam nesadne. Nie, tvoja kázeň musí byť aktuálna.“ Pre tohto démona je najhoršou odozvou, keď ľudia pri odchode z kostola povedia: „Bola to neaktuálna kázeň.“

Nuž, v istom zmysle má pravdu. Problém démona menom Aktuálnosť nie je totiž v tom, čo hovorí, ale v tom, čo nehovorí. Totiž: Kto rozhoduje o tom, čo je aktuálne? Odpovedá: Predsa poslucháči! Aktuálnosť teda chce, aby som ľudí poškriabal tam, kde ich to svrbí. A tak sa mojou metódou stane metóda dnešných politikov. Najprv musím zistiť, kde to ľudí „svrbí:“ Čítam prieskumy verejnej mienky, alebo aj sám si také urobím a vytvorím si obraz záležitostí, ktoré ľudí zamestnávajú. To potom formuje moju agendu a formuluje témy pre moje tematické kázne. Programom môjho kázania sa stanú boľačky ľudí. Prichádzajú ako pacienti s ich viditeľnými či citeľnými symptómami (napr. obavy, znepokojenie, nízke sebavedomie, či osamelosť). Ja ako ich duchovný lekár im predpíšem lieky na ich pociťované choroby.

Problém, ktorý aj každý dobrý lekár pozná je, že pociťované ťažkosti a viditeľné symptómy často maskujú hlbšie, ale nepociťované problémy. Jediný, kto pozná aj tie hlbšie choroby, je Boh, ktorý nás stvoril. Biblia je písaným vyjadrením Božej agendy, slovom Boha, ktorý nás stvoril. Ona vyjadruje jeho zámery, jeho plány – sústreďuje sa na neho, nie na nás. Kázať výkladovo biblickú knihu na pokračovanie, znamená dôverovať, že Božia agenda je správna, najhlbšia a najlepšia.

Uvediem jeden príklad. V krúžku začínajúcich kazateľov si jeden z nás mal pripraviť krátky výklad 1. listu Tesaloničanom 5:12-13. Bolo to súčasťou celej série z 1Tes. Keď si to dôkladne prečítal, vedel, že ide o apoštolské pokyny kresťanom, aby si vážili svojich predstavených v Pánovi. Aktuálnosť mu však pošepkala: „Áno, lenže ty budeš hovoriť ľuďom v kazateľskom učebnom krúžku. Pre nich nie je aktuálne vážiť si tých, čo sú nad nimi v Pánovi. Skôr oni sú nad inými v Pánovi.“ A tak hľadal niečo „aktuálne“ pre učiteľov Biblie v týchto veršoch, a našiel to v malej poznámke, ktorou Pavol opisuje učiteľov Biblie ako „tých, čo s námahou pôsobia medzi vami.“ A tak náš kolega kázal o tom, že učitelia Biblie majú pracovať usilovne. Nuž, to by sme mali. Ale to nie je hlavný bod týchto veršov a on mal dôverovať Božej agende a učiť nás to, čo nás učia tie verše. Neskôr sa priznal, že to bolo zneužitie Písma. Nedôveroval Božej agende.

1.2   Zábava

Démon zvaný Zábava vládne zvrchovane v našej západnej kultúre. Neil Postman hovorí o tom vo svojej knihe, ktorej dal provokatívny názov Zabávame sa k smrti.[5] Zábava ti našepkáva: „Najhoršie na kázni by bolo, keby niekto povedal, že bola nudná. Musíš ich zabávať, rozprávať vtipy, dobré anekdoty, štekliť ich záujmy a vyvolať smiech.“ A tak, keď prečítame nasledujúci odsek Písma pre našu kázeň a pripadá nám trochu mdlá, tak pani Zábava vraví: „Nájdi v tom odseku niečo, čo by sa dalo spojiť s niečím zaujímavým. Odraz sa od state ako na trampolíne k niečomu zaujímavejšiemu.“

V Prednáškach svojim študentom veľký baptistický kazateľ 19. st. Charles Spurgeon hovorí o používaní odseku ako sedlacích blokov, z ktorých vylezieme na okrídleného koňa menom Pegasus, na ktorom potom poletíme, kam chceme zanechajúc za sebou nudný odsek. Píše: „Niektorí bratia skončili s textom vo chvíli, keď ho prečítali. Vzdali mu patričnú česť tým, že ho ohlásili a teraz sa už k nemu nepotrebujú vracať... Načo si takí ľudia vôbec berú text? Načo obmedzovať svoju preslávnu slobodu? Prečo používajú Písmo ako stupienok, z ktorého vyskočia na svojho bezuzdného Pegasusa?“[6]

Ak dovolíme, aby Boh určoval agendu, potom sme oslobodení od otroctva javiska, kde jednoducho musíme zabávať. Namiesto toho dôverujeme, že Boh upúta pozornosť všetkých tých, v ktorých pôsobí svojou milosťou. Tým vôbec nechcem povedať, aby sme pestovali suché a nudné kázanie. Ide mi o to, aby obsah nášho kázania neurčovali požiadavky zábavy, ale agenda, ktorú Boh vložil do kníh Biblie.

1.3   Bezprostrednosť

Démon Bezprostrednosti hovorí: „Ľudia si prišli vypočuť tvoju kázeň, lebo chcú, aby k nim Boh hovoril teraz. Oni nechcú počúvať  o tom, ako Boh hovoril v minulosti. Chcú počuť Boha teraz. Musíš im povedať slovo, ktoré sa ich dotkne teraz. Aké je to skvelé, keď ti niekto cestou von povie: „Vieš, táto kázeň bola pre mňa práve teraz.““

To však znamená, že nechápeme podstatu Písma. Týždeň po týždni potrebujem výklady Božieho slova nie preto, že akýmsi božským zázrakom presne zodpovedá mojim terajším potrebám, ale preto, že je to Boží nástroj, ktorým ma formuje na Kristov obraz.

Vyžeňme teda démonov Aktuálnosti, Zábavy a Bezprostrednosti a s dôverou kážme z týždňa na týždeň biblické knihy na pokračovanie. Tak bude určovať našu agendu Boh, ktorý najlepšie vie, čo potrebujeme počuť. Žiaden iný model kázania nás nechráni tak dobre pred našou vlastnou ľudskou agendou, lebo len výklad na pokračovanie nás núti brať vážne ten odsek, ktorý je pred nami bez ohľadu na to, či sa nám zdá aktuálny, zaujímavý, či bezprostredný.

2.      Výkladové kázanie na pokračovanie nám bráni zneužívať Bibliu tým, že ju budeme čítať bez kontextu

Ľudia občas hovoria: „Bibliou môžete dokázať, čo chcete.“ A je to do veľkej miery pravda. Každý text znamená to, čo znamená vo svojom kontexte. Takže iba vtedy rozoznávame význam textu správne, ak ho čítame v jeho zodpovedajúcom kontexte.

Niekto mi raz požičal knihu, ktorá odporúčala určité praktiky tichej meditácie pri modlitbe. Na podporu tam bol citát zo Žalmu 34:15: „...hľadaj pokoj a usiluj sa oň!“ Preto by sme si vraj mali nájsť na modlitbu tiché miesto, utíšiť si srdce atď. Nuž, to môže byť celkom užitočné. Ale tento verš nehovorí o tom. Tento verš nehovorí, že máme vyhľadávať ticho a vnútorný pokoj, aby sme mohli meditovať. Pokoj, o ktorý sa máme usilovať podľa tohto verša, je spoločenský a vzťahový súlad; mier, a nie vojnu medzi ľuďmi. Hľadať pokoj znamená odvrátiť sa od zlého a konať dobro v spoločnosti či rodine. Autor tejto knižky prekrútil verš Biblie tak, aby poslúžil jeho vlastnému zámeru. Robiť toto s Božím slovom je hrozne nebezpečné. To nesmieme!

Je možné odvolávať sa v kázne na rôzne verše a pozorne ich klásť vedľa seba v ich zodpovedajúcom kontexte. Ľudia, ktorí píšu systematickú teológiu, sa práve o toto musia usilovať. Ľudia, ktorí kážu tematicky, by to tiež mali robiť. Ale to je ťažké. Je to ťažké pre učiteľa a veľmi ťažké pre poslucháčov. Poslucháči sa cítia ako na bleskovej vyhliadkovej ceste. „Autobus“ sa na chvíľku zastaví v Deutoronomiu, aby sme sa rýchlo poobzerali. Potom, len čo sme zistili, kde sme sa to ocitli, sme už v Zjavení. A potom hor sa do Lukášovho evanjelia, atď. To je veľmi ťažký „výlet,“ aj keď náš sprievodca je zodpovedný a opatrný.

Veľkou prednosťou výkladového kázania na pokračovanie je, že môžeme uviesť svojich poslucháčov do knihy, ktorú spolu skúmame, udomácniť sa v nej a potom ňou postupne prechádzať. Dávame do súvislosti jednotlivé časti knihy, aby sme jasnejšie a presnejšie porozumeli zvesti knihy ako celku, ako aj jednotlivých častí tohto celku. Toto je jednoduchšie pre čitateľov aj pre kazateľa.

Biblické výklady na pokračovanie nám pomáhajú rozumieť Biblii v jej kontexte a preto jej správne rozumieť a nezneužívať Božie slovo prekrúcaním jeho významu na niečo iné, ako Boh pôvodne určil.

3.      Výkladové kázanie na pokračovanie zmenšuje selektivitu kazateľa

Vo svojej terajšej službe kážem takmer každú nedeľu v inom zhromaždení a často ma aj požiadajú, na akú tému mám kázať. Aj po piatich rokoch je to pre mňa vždy traumatizujúce. Čo mám robiť? Pozbieram vo svojej hlave všetky biblické miesta, ktoré by sa mohli tejto témy týkať. Môj čas je obmedzený, takže nemôžem prečítať systematicky celú Bibliu od začiatku do konca. Takže pracujem iba s úlomkami, ktoré poznám. Snažím sa ich zložiť do uceleného poriadku a prednesiem kázeň. Nanajvýš si pomôžem ešte nejakými knihami. Lenže po celý čas vo mne niečo hlodá: „Ján, ako si môžeš byť istý, že si nevynechal nejakú podstatnú stať Biblie, ktorá o tomto učí? Alebo ako vieš, že máš toto učenie v správnej biblickej rovnováhe?“ Poctivá odpoveď je: Nemôžem si byť istý. Viem len to, že môj príhovor bude pravdepodobne odrážať moje čiastočné a nedostatočné poznanie Biblie, moje predsudky a moje obľúbené koníčky. Preto to nerád takto robím.

Keď sa pustím do výkladu na pokračovanie, tak viem, čo mám robiť. Či sa mi to páči, alebo nie, viem, že musím niekoľkokrát čítať, modliť sa, pracovať a trápiť sa s tohto týždňovým odsekom ako pes s kosťou. Usilujem sa totiž kázať, čo tento odsek hovorí, a nie to, o čom by som práve ja chcel kázať.

Pravdaže si uvedomujem, že niekto musí vybrať, aké série sa budú vykladať. Niekto musí určiť, že napríklad po sérii z Matúša 8-10 bude nasledovať Exodus. Je treba zachovávať rovnováhu a usilovať sa o zvestovanie celej rady Božej – rovnováhu napr. z evanjelií, epištol a Starej zmluvy. Nemôžme teda úplne vylúčiť selektivitu. Keď sme si však vybrali knihu, tak ju už musíme prebrať celú, či sa nám to páči, alebo nie.

Zároveň to znamená, že musíme kázať aj ťažké a nepopulárne témy jednoducho preto, lebo sa vyskytli v našej sérii. Keď budete preberať Ježišovo učenie u Matúša 18, nevyhnutne sa dostanete aj k téme exkomunikácie (Mt 18:15-20). Neviem, kto by si inak zvolil takúto tému na nedeľnú kázeň, lebo veľmi by nám táto téma návštevnosť nepozdvihla. Lenže ak kážeme Matúša 18, tak musíme kázať aj o tom. A je to dobre, lebo Boh to tam vložil. Podobne kazateľ, ktorý káže 1. list Timotejovi, bude musieť hovoriť aj o Pavlovom nepopulárnom a nie politicky korektnom učení o komplementárnych úlohách mužov a žien v cirkvi (1Tim 2:8-15), a to v jeho kontexte. Zhromaždenie potom nemôže podozrievať kazateľa, že si vybral túto tému, len aby sa na nich vyvŕšil. On jednoducho vykladá druhú polovicu 1. Timotejovi 2 preto, lebo minulý týždeň vykladal prvú polovicu.

Výkladové kázanie na pokračovanie teda obmedzuje selektivitu kazateľa. Aj takýmto spôsobom sa zachováva Božia agenda.

4.      Výkladové kázanie na pokračovanie zachováva obsah kázne čerstvým a prekvapivým

Sú takí kazatelia, u ktorých vopred viete, čo povedia. Ak sa ich biblický odsek čo len okrajovo dotýka modlitby, prednesú vám svoju štandardnú reč o modlitbe. Ak si vezmete iný odsek, ktorý sa týka modlitby, dostanete zasa tú istú kázeň. Dokonca by sme mohli povedať, že niektorí kazatelia vždy povedia niečo ako: (a) všetci sme hriešnici, (b) potrebujeme Spasiteľa, (c) Ježiš je tým Spasiteľom, lebo zomrel na kríži, a preto (d) by sme sa mali kajať a dôverovať mu. Nuž, nie je to najhoršie. A všetko je to aj pravda. Ale ak by to bolo všetko, tak potom načo nám dal Boh celú Bibliu? Sú to dokonca skvelé pravdy, ale je to z týždňa na týždeň rovnaké. Kazateľ tu opúšťa podrobnosti odseku a preskakuje do svojho dogmatického rámca a káže ho. Výsledkom je oklieštené evanjelium, sploštené, zjednodušené Božie slovo.

Evanjelium je plnšie a bohatšie ako také oklieštené verzie. Každý odsek v Biblii je tam preto, lebo prispieva niečím jedinečným k Božiemu zjaveniu. Keď si kazateľ kladie otázku: „Čím prispieva tento odsek? Prečo sa hovorí táto pravda týmto spôsobom v tomto odseku týmto poslucháčom?“ vtedy pôsobí kázeň prekvapivo a čerstvo. Evanjelium je vždy to isté, ale nikdy nie presne tá istá kázeň.

Výklady na pokračovanie nás pri každom odseku vedú k otázke: „Čím prispieva tento odsek k úplnému zjaveniu Boha? Čo sa tu dozvedáme, čo by sme sa nedozvedeli, alebo nie rovnakým spôsobom inde v Biblii? Jedným z dôvodov, prečo rád kážem na pokračovanie je to, že sa pri tom stále učím. Táto čerstvosť je tajomstvom autentickej biblickej služby a požehnaním dlhodobého učeníctva.

5.      Výkladové kázanie na pokračovanie vedie k variabilnému štýlu kázní

Tento piaty prínos je bezprostredne spojený so štvrtým. Zatiaľ čo štvrtý prínos sa týka čerstvosti obsahu, piaty prínos je o čerstvosti štýlu. Ľudia občas spájajú výkladové kázanie s monotónnou rovnakosťou jeho štýlu. Malo by to však byť práve naopak. Veď Biblia bola napísaná mnohými veľmi odlišnými štýlmi. Pavlov list Rimanom je jedným z nich, 1. list Jánov je iný, Matúš odlišný, Príslovia ďalší a Jób zasa iný štýl.

Naše kázanie by malo preberať z biblického odseku nielen svoj obsah, ale aj tón a štýl. Nemali by sme kázať Jóba  takým istým spôsobom, akým kážeme Rimanom. Keď ako kazatelia preberáme aj tón a štýl z rôznych biblických kníh, tak aj naše kázne budú občerstvujúco rôznorodé. Uvedomujem si, že mnohí z nás s týmto zápasíme a naše kázne majú tendenciu skĺzavať k štandardnému štýlu, ale výkladové kázanie na pokračovanie nám v tom môže pomôcť.

6.      Výkladové kázanie na pokračovanie je vzorom dobrého čítania Biblie pre bežných kresťanov

Tematické kázanie modeluje bežným kresťanom také čítanie Biblie, ktoré sa podobá ponáraniu ruky do misky, z ktorej si náhodne vyťahujeme rôzne cukríky a čokoládky. Ešte aj vtedy, keď tematické kázanie pochádza od kazateľa s dôkladnou celoživotnou znalosťou Biblie, ktorý dokonale zachováva rovnováhu Písma, model, ktorý sa tým predstavuje bežným kresťanom, je aj tak model „lotérie.“

Poznanie Biblie, ktoré bežný kresťan získava z tematického kázania, sa podobá tomu, ako sme s manželkou spoznávali Prahu v auguste 2009. Prvé 2 dni sme cestovali metrom. Na rôznych staniciach sme vystúpili a obhliadli si okolie. Tak sme napríklad vystúpili Na můstku a obzreli si Václavské náměstí a Národní třídu. Potom sme sa odviezli na Malostranskú a pozreli si uličky až po Karlův most. Ako sme však otvárali oči, keď sme zistili, ako sú tieto známe body pospájané na povrchu! Až potom sme získali pocit, ako je Václavák spojený so Staroměstským náměstím, Karlovým mostom, Malostranským náměstím a Hradčanmi. Rovnakým spôsobom môžem poznať aj text ako Filipanom 4:13, a možno mi ešte oči zablúdia aj do okolitých veršov. Nemám však ani tušenia o tom, ako je zložený list Filipanom, a už vôbec nie o tom, čím sa zapája list Filipanom do celého biblického príbehu.

Ale výkladové kázanie na pokračovanie hovorí bežnému kresťanovi: Aj ty si môžeš zobrať list Filipanom a čítať ho postupne zo dňa na deň. Ži listom Filipanom na nejaký čas. Prečítaj si ho celý, a potom si ho čítaj po častiach a postupne si ich spájaj. Takýto model čítania Biblie bude výživný. Dobré tematické kázanie môže dať kresťanom povestnú rybu, ale dobré výkladové kázanie na pokračovanie ich naučí ryby loviť.

7.      Výkladové kázanie na pokračovanie nám pomáha kázať celého Krista z celého Písma

Zdá sa mi, že jedným z diablových trikov je urobiť z „Ježiša“ mantru. Položte si pri niektorých piesňach otázku: „Aký by bol rozdiel, keby sme každé slovo „Ježiš,“ nahradili nejakým iným slovom, napríklad „Budha,“ alebo nejakým úplne náhodným „Dabra.“ Pre niekoho by v tom nebol vôbec žiaden rozdiel, lebo slovo „Ježiš“ funguje ako bezvýznamná mantra, ktorá sa opakuje, akoby mala sama o sebe nejakú moc z vyslovovania tých dvoch slabík.

Súčasťou toho, čo prináša hĺbku kresťanskému učeníctvu, je rastúce povedomie o tom, kto je Ježiš Kristus a čo znamená, takže slovo „Ježiš“ sa spája so skutočnou osobou menom Ježiš. Jediný prístup, ktorý máme k autentickému Ježišovi, je skrze celú Bibliu, ktorá je Otcovým svedectvom prostredníctvom Ducha, Synovi. Z toho vyplýva, že môžeme očakávať, že budeme rásť v poznaní Ježiša, keď sa učíme celú Bibliu. Kresťania, ktorí sú vystavení iba častiam Biblie, spoznávajú len okliešteného Ježiša. Úlohou nás, kazateľov, je hlásať Krista, aby sme „každého človeka predviedli pred Boha ako dokonalého v Kristovi“ (Kol 1:28-29). official zlibrary domain z.library . Find free books

Musíme sa preto usilovať hlásať z Krista toľko veľa, koľko len dokážeme, ľuďom, ktorým slúžime. Toto najlepšie urobíme štandardnou diétou pozorne dávkovanou výkladovým kázaním na pokračovanie, v ktorom sa usilujeme pokrývať rôzne druhy biblických kníh s dlhodobým cieľom vystaviť ľudí Otcovmu svedectvu o jeho milovanom Synovi.