Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2025

 Milé sestry, drahí bratia,

 Už od začiatku fungovania súčasnej Rady takmer na každom stretnutí venujeme aspoň niekoľko desiatok minút téme, ktorou sa zaoberám aj v tejto správe, teda kultúre našej organizácie. Postupne sme identifikovali tri oblasti, ktoré sa nám javia pre situáciu v našej „organizácii“ momentálne kľúčové: identita, komunikácia, misia. Pri písaní tejto správy som si uvedomil, že by som rád pridal ešte štvrtú oblasť – budovanie dobrého „vnútorného“ prostredia pre službu.

Čo rozumiem pod kultúrou organizácie?

Samozrejme cirkev je nielen živým organizmom, ale aj organizáciou. Máme svoje základné dokumenty, ktoré popisujú vierovyznanie, duchovné zásady, procesy na česko-slovenskej, národnej i miestnej (zborovej) úrovni. Často pri hľadaní praktických riešení situácií v našich zboroch hľadáme odpoveď v knižočke s priliehavým názvom PORIADOK  Cirkvi bratskej v SR. Snažíme sa podľa Písma a našich základných cirkevných dokumentov riadiť. V situáciách, keď sa nám zdá, že je potrebné pre zdravie a život cirkvi niečo v Poriadku zmeniť, rokujeme a hlasujeme na Konferencii.

Dobrá kultúra organizácie je však niečo viac ako len biblická vierouka, jasné pravidlá a procesy. Ilustrujme si to na rodine. Sú manželstvá a rodiny, ktorým z vonkajšieho pohľadu nie je čo vyčítať. Členovia žijú v jednej domácnosti, pracujú a študujú. Otec a mama sú riadne zosobášení, deti majú čo jesť, aj čo si obliecť. Sú jasné základné presvedčenia, dané pravidlá a konané procesy. No čo ak v tej rodine chodia manželia už roky vychodenými chodníčkami bez skutočného hlbokého vzťahu? Čo ak v rodine viazne komunikácia o témach vážnejších ako iba čo treba nakúpiť? Čo ak úplne chýbajú objatia a láskyplné dotyky? Čo ak každé nedorozumenie a hádka končia „ututlaním“ bez riešenia či odpustenia? Čo ak otec iba zarába peniaze, ale je vzťahovo neprítomný? Čo ak je jeden z rodičov „tyran“, ktorý rozhoduje búchaním po stole, a ostatní radšej mlčia?   

Keď som sa spýtal AI na kultúru organizácie, ponúkla mi túto pomerne rozumnú odpoveď: 

Kultúra organizácie je súbor hodnôt, presvedčení, noriem, pravidiel a spôsobov správania, ktoré určujú, ako ľudia v organizácii pracujú, komunikujú a rozhodujú. Je to neviditeľná sila, ktorá formuje identitu firmy a ovplyvňuje jej výkonnosť, spokojnosť zamestnancov a schopnosť adaptácie na zmeny. 

Organizačná kultúra sa prejavuje v: 

·        Hodnotách a princípoch – napr. dôraz na inovácie, tímovú prácu alebo zákaznícky servis. 

·        Komunikácii a rozhodovacích procesoch – či je hierarchická alebo otvorená a participatívna. 

·        Štýle vedenia – autoritatívny vs. demokratický prístup manažmentu. 

·        Pracovnom prostredí – neformálna vs. formálna atmosféra. 

Silná a pozitívna kultúra organizácie môže podporovať motiváciu zamestnancov, ich lojalitu a celkový úspech spoločnosti. 

Toľko umelá inteligencia. Páči sa mi slovné spojenie „neviditeľná sila“. Neviem, či ste niekedy ako kazatelia či staršovstvá našli odvahu otvorene adresovať členom zboru otázku, akú kultúru má váš zbor? Nedávno som absolvoval jednu vizitáciu, kde staršovstvo túto odvahu našlo. Skrze anonymný dotazník dostalo  viac i menej povzbudivú spätnú väzbu  ohľadom tej „neviditeľnej sily“. Jedna vec je totiž, či v zbore „veci fungujú“, no iná je tá, ako tie „fungujúce veci“ vnímajú bežní členovia zboru – či sa napríklad tešia na bohoslužbu, čo si myslia o liturgii, o dĺžke kázne, o hĺbke vzťahov, o otvorenosti kazateľa či staršovstva načúvať, o zmysluplnosti prinášania spätnej väzby atď. 

Teda zhruba toto všetko vyššie opísané myslím pod kultúrou organizácie.       

Prvý pojem, ktorý sme ako Rada identifikovali pri rozhovore o kultúre našej cirkvi bola IDENTITA. 

Identita predstavuje korene nášho stromu. Cirkev bratská na Slovensku existuje už viac ako 100 rokov. Teda už máme vyformované korene, istú identitu. Od počiatku sme spojení s našimi bratmi a sestrami z Čiech a Moravy. Teologicky sa hlásime ku starokresťanským vyznaniam viery, k reformovaným konfesiám, k odkazu Jednoty bratskej a k zásadám evanjelikálneho hnutia vyjadreným napr. vyznaním Lausannského záväzku. 

Vždy sa tiež rád vraciam k tým 11 odstavcom Vyznania viery Cirkvi bratskej. Historicky sme známi ako „Písmaci“; „salviši“ zdôrazňujúci znovuzrodenie a obrátenie; veriaci ľudia premýšľajúci nad Slovom; evanjelikáli veriaci v posvätenie a duchovný rast; aktivisti prinášajúci Krista a hodnoty evanjelia do spoločnosti (školy, diakonia, iné); cirkev, ktorá nerezignovala pomenovať hriech hriechom, no zároveň vnímať Kristovu obeť, zmŕtvychvstanie a z nich plynúcu milosť pre každého človeka – hriešnika činiaceho pokánie. 

K našej identite tiež patrí kongregačno- presbyteriálne zriadenie, ktoré so sebou prináša požehnanie i starosti z neho plynúce. V rámci Rady sme počas nášho rozhovoru skonštatovali, že s tým súvisí pomerne silná „demokratickosť“ nášho zriadenia. Člen zboru či delegát Konferencie má relatívne silný mandát. Členské zhromaždenie je najvyšším orgánom zboru a Konferencia najvyšším orgánom Cirkvi bratskej. V týchto štruktúrach sa prejavuje viera v „cirkev zdola“ i v reformačný dôraz na všeobecné kňazstvo veriacich. Na strane druhej je to vyvažované kompetenciami staršovstva, správcu zboru, Rady CB, ktorí zbor či denomináciu vedú. Zasa, aj táto súčasť našej identity v sebe obsahuje požehnania i trápenia. Nemyslime si však, že tráva je zelenšia v denomináciách, kde majú čisto kongregačné či čisto biskupské zriadenie. Človečina smrdí všade. Zachádzajme preto opatrne s tým naším „systémom váh a protiváh“. Neustále nanovo potrebujeme preskúmavať naše korene, s rozvahou ich upravovať tak, aby sme pomohli rastu stromu, no aby sme radikálnymi zásahmi naopak nespôsobili jeho vysychanie, nejakú nemoc, či neplodnosť. 

Spomeniem ešte jednu konkrétnu a aktuálnu záležitosť, ktorou žije Rada, v súvislosti s identitou. V rámci našich debát som navrhol spoločné čítanie a prechádzanie knihy Gavina Ortlunda s názvom Finding the right hills to die on (Hľadanie správnych vrchov, na ktorých zomrieť). Kniha sa venuje tzv. teologickej triáži, teda akémusi rozlišovaniu závažnosti rôznych doktrín. Autor varuje tak pred doktrinálnym sektárstvom ako aj pred doktrinálnym minimalizmom. Prvoradé doktríny sú tie, na ktorých musí byť medzi kresťanmi zhoda. Sú to napríklad doktríny obsiahnuté v apoštolskom vyznaní viery. Treťoradé doktríny týkajúce sa napr. niektorých eschatologických otázok či  stvorenia sveta nie sú tými, na ktorých by sa podľa autora mali cirkvi deliť. Teda, hlavný otáznik visí nad tzv. druhoradými (sekundárnymi) doktrínami. Tie nie sú esenciálne pokiaľ ide o evanjelium, no sú podstatné pre život cirkvi a niekedy sa práve na nich denominácie delia. Medzi ne Ortlund radí otázky krstu, duchovných darov a služby žien vo vedení a vyučovaní cirkvi. Myslím, že vedieme v rámci Rady poctivý dialóg a zaoberáme sa našou identitou. Našou snahou je budovať akúsi stredovosť, pričom však nevytvárať uniformitu.            

Konceptom, ktorý mi pribudol v tejto správe je BUDOVANIE DOBRÉHO „VNÚTORNÉHO“ PROSTREDIA PRE SLUŽBU. 

Pri rozmýšľaní nad kultúrou našej cirkvi som si uvedomil, že tento pojem sme ako Rada síce nepomenovali, no vlastne sme ho identifikovali, pretože ho spomíname pomerne často. 

Súvisí aj s ďalšou oblasťou - s KOMUNIKÁCIOU. Obe by som nazval kmeňom a konármi nášho stromu cirkvi. 

Skúsme o tejto oblasti budovania dobrého „vnútorného“ prostredia pre službu rozmýšľať práve ako o „viditeľnej a neviditeľnej sile“. 

Pre vytváranie dobrého prostredia pre službu sú potrebné tie „viditeľné“ – „hardware-ové“ skutočnosti. V prvom rade je nevyhnutné, aby „osoby a veci“ fungovali. Teda, ak má zbor správcu zboru, funkčné staršovstvo, je schopný zabezpečiť duchovný, organizačný a finančný chod, tak je to dobrý základ. 

Z môjho pohľadu je povzbudzujúce, že sa v minulých rokoch podarilo schváliť záväznú mzdovú tabuľku a tým umožniť kazateľom nežiť v neustálom strese ohľadom existenčných otázok vlastnej rodiny. Postupne sa tiež darí zapĺňať voľné miesta v zboroch, kde chýba kazateľ. Zároveň si však aj ako správca malého zboru uvedomujem výzvy, ktoré sú s modelom, ktorý sme zvolili, obzvlášť s finančným zabezpečením kazateľa, spojené. 

Ďalej by som k tomu „hardware-u“ pridal snahu súčasnej Rady vychádzať v ústrety potrebám zborov do tej miery, do akej nám to naše dokumenty povoľujú, aj s rizikom radšej spraviť chybu na strane slobody ako na strane zákona. Tu by som spomenul napríklad uznesenie Rady týkajúce sa výkladu Poriadku ohľadom vysluhovania sviatostí vikármi, dočasnú výnimku nitrianskemu zboru týkajúcu sa počtu starších či pomerne rýchlu reakciu ohľadom zrušenia dočasného odňatia ordinácie Jaroslavovi Tomašovskému. Veríme, že tieto i podobné kroky môžu tiež napomôcť budovaniu dobrého prostredia pre službu v našich zboroch. Samozrejme si v Rade uvedomujeme aj to, že tieto rozhodnutia treba robiť s bázňou a opatrnosťou, a tiež s vedomím, že aj my v Rade sme len omylní ľudia, ktorých rozhodnutia tiež nemusia byť vždy správne. Preto je dobré, že Konferencia má tiež svoje mechanizmy, ktorými je možné s rozhodnutiami Rady polemizovať, prípadne ich zmeniť. Myslím si, že za celú Radu môžem napísať, že našou ambíciou nie je vládnuť, ale vám slúžiť a pomáhať vytvárať dobré „vnútorné“ prostredie tak potrebné pre službu ľuďom v zbore i v lokalite, kde žijete. 

K tým „neviditeľným“ alebo „software-ovým“ skutočnostiam, ktoré prispievajú k budovaniu dobrej „vnútornej“ klímy patria všetky kroky týkajúce sa vzťahov, budovania vzájomnej dôvery. Využívajme preto možnosti, ktoré sú vytvárané. Som rád, že po dlhšom období sa nám podarilo zorganizovať dvojdňovú pastorálnu konferenciu kazateľov, kde sme vytvorili aspoň nejaký priestor na prehlbovanie vzťahov. Je vlastne potešiteľné, že z hodnotenia vyplynula nespokojnosť s tým, že práve takéhoto času by bolo treba viac. Chcem tiež kazateľov povzbudiť k účasti na našich kazateľských zoomoch. Je to iba jedna hodina mesačne, no dôležitá, práve kvôli udržiavaniu kontaktu medzi nami. Som vďačný bratom, ktorí sa rozhodli ešte večer pred Konferenciou organizovať neformálnu grilovačku pre kazateľov. Vzácne sú seniorátne stretnutia, zborové či osobné návštevy. Neskutočné množstvo dobrého sa v oblasti vzťahov mladých ľudí spája s fenoménom zvaným Opál, s celoslovenskými detskými a dorasteneckými tábormi či s konferenciou Update. A spomenúť by som mohol ďalšie príležitosti stretnutí, vytvárané mnohými vami či už sú neformálne alebo formálne organizované pre určitú vekovú, záujmovú (napr. spev, šport) či regionálnu skupinu ľudí. Toto všetko napomáha budovaniu dobrej vzťahovej klímy a vzájomnej dôvery.        

Samozrejme, ešte bytostnejšia a pre náš každodenný život podstatnejšia je otázka kultúry zboru, budovania dobrého „vnútorného“ prostredia pre lokálnu službu.  Drvivú väčšinu času žijeme naše kresťanstvo  v tom meste či v tej dedine, kde bývame. „Ako robiť zbor“ tak, aby sme boli posilnení na vnútornom človeku a aby sme ostatných posilňovali na vnútornom človeku? Ako žiť tak, aby sme počas týždňa boli svetlom a soľou na tých miestach, kde pracujeme, študujeme, pohybujeme sa?! „Ako robiť zbor“ tak, aby som chcel priviesť nového človeka „medzi nás“, nebál sa, čo si pomyslí, aby mohol zažiť autentické vzťahy, zakúsiť Boží dotyk, počuť evanjelium? „Ako robiť zbor“ tak, aby sa chcel stať súčasťou nášho spoločenstva?!  Tieto a mnohé iné sú otázky súvisiace s budovaním dobrého lokálneho „vnútorného“ prostredia zboru.  

Ako som už spomenul vyššie, s touto oblasťou súvisí aj KOMUNIKÁCIA. Túto časť mi dovoľte začať komunikovaním vďačnosti – vďačnosti za každého jedného a každú jednu z vás, ktorí tvoríte časť Kristovej cirkvi, ktorú nazývame Cirkev bratská v SR. Túto správu píšem zhruba 10 mesiacov po nástupe do úlohy Predsedu Rady. Veľa cestujem po zboroch, stretávam sa s ľuďmi. Vidím mnohé hľadania ciest či výzvy, ktorým čelíte, no predovšetkým vnímam ľudí, ktorí milujú Krista, Jeho Slovo, chcú Mu slúžiť, budovať zbor, zdieľať evanjelium s tými, ktorí Boha ešte nepoznajú, byť svetlom a soľou v prostrediach, do ktorých vás Boh povolal a postavil. Je pre mňa naozaj výsadou byť vaším spolupracovníkom na Pánovej vinici. Chcem vám tiež poďakovať za mnohé povzbudenia, ktoré ste mne i Rade počas tých posledných mesiacov adresovali. Verte mi, toto nie je ľahká práca. Často ma prepadnú pochybnosti a potrebujem svoj zrak znovu obrátiť ku krížu, a spoliehať sa na Božiu milosť z neho plynúcu.  

Pokiaľ ide o komunikáciu, uvedomujeme si v Rade, že za posledné roky dochádzalo medzi nami v cirkvi k „nálepkovaniu sa“. Máme snahu to zmeniť. Preto v debatách, kde potrebujeme narábať aj s vymedzujúcimi pojmami kvôli jasnosti vyjadrenia, postupujme obzvlášť rozvážne, dvakrát si premyslime, aké slová a pomenovania použijeme. Skúsme viac vysvetľovať, čo myslíme tým, keď hovoríme, že niekto je liberálny, reformovaný, ortodoxný, fundamentalistický atď. 

Zdá sa mi, že tejto oblasti by pomohlo, keby sme sa posunuli od precitlivenosti na seba a svoje názory k pokornej empatii a snahe skutočne počuť a porozumieť, prečo niekto tú istú skutočnosť vníma odlišne ako ja. 

Ako to píšem, uvedomujem si asi tri konkrétne situácie za posledné mesiace, v ktorých som práve v tejto oblasti zlyhal. Odpusťte mi, prosím! 

K tejto oblasti by som ešte pridal poďakovanie tým z vás, ktorí sa snažíte o dobrú komunikáciu so mnou, s Radou, s ústredím. Tešia nás všetci, ktorých nemusíme kvôli nejakej záležitosti trikrát urgovať. Ešte viac ma teší, ak sa na nás ako na Radu obraciate s nejakou záležitosťou, pri ktorej si nie ste istí, či daným riešením, o ktorom uvažujete, nebudete v nesúlade s našimi základnými dokumentami. Je to iste lepšie ako si arogantne spraviť po svojom napriek tomu, že vieme, že je to v rozpore s našimi dohodnutými -  a v základných dokumentoch zachytenými - postupmi. 

Keď píšem o tejto oblasti, teší ma tiež dobrá komunikácia s českou Radou i inými orgánmi českej časti cirkvi. Na našej pastorálnej konferencii nám slúžili bratia spoza rieky Moravy venujúci sa Ceste obnovy. Pripravujeme počas týchto mesiacov Spoločnú konferenciu v novembri s názvom Životaschopná cirkev, a tiež Spoločnú jesennú pastorálnu konferenciu pre kazateľov. Naše zbory pomohli finančnou zbierkou zborom v Opave a Ostrave, ktoré boli postihnuté povodňami. Rozvíjajú sa aj rôzne partnerstvá na zborových či sieťovacích úrovniach.     

Poslednú skutočnosť, ktorú by som v tejto časti spomenul, je komunikácia smerom k verejnosti. Teší nás, že v cirkevných, no aj niektorých sekulárnych kruhoch pozitívne zarezonovalo Vyjadrenie Rady CB k aktuálnej spoločenskej situácii. Aj tento hlas cirkvi je v zložitej dobe potrebný. Celosvetová i tá naša slovenská politická a spoločenská situácia je momentálne veľmi komplikovaná. Možno sa treba pripraviť znovu na časy, keď budú mlčanie či zahmlievanie pravdy známkou istej kolaborácie so zlom či dokonca zapretím Krista pri ľahostajnosti voči svojmu blížnemu, ktorého sa nezastaneme.

 Je nám jasné, že komunikácia je priebežná záležitosť, na ktorej musíme neustále pracovať. Vždy bude pre nás požehnaním i výzvou zároveň.    

Posledným pojmom, ktorý sme identifikovali v Rade ako kľúčový je MISIA. Sú to plody nášho stromu. Ide nám iste o kvalitu života zboru, o to, aby naše bohoslužby boli kristocentrické a inšpiratívne, aby zneli biblicky ukotvené kázne, oslavné chvály, živé modlitby, aby vzťahy v zbore boli láskyplné. 

Treba však povedať, že momentálne vážnejšou výzvou je misia von. Keď robíme počas vizitácií zborov dotazník s názvom 10 znakov zdravého misijného zboru, tak väčšinou kategórie týkajúce sa vnútorného života zboru vychádzajú pozitívnejšie. V mnohých prípadoch sú najslabšími práve cezhraničná misia a cieľavedomá evanjelizácia. Cirkev početne stagnuje, resp. rastie len minimálne.

 Ja som človek, ktorý slúžil 27 rokov v misijnej organizácii, teda asi niet pochýb, akým spôsobom tlčie moje srdce. Potrebujeme pokračovať v zakladaní nových zborov, no tiež sa zaoberať prepotrebnou témou obnovy zborov so zameraním sa na zdieľanie evanjelia s ľuďmi, ktorí Krista ešte nepoznajú. 

Mňa teší evanjelizácia skrze budovanie vzťahov so susedmi, kolegami, ľuďmi okolo nás. Som tiež rád, že v niektorých zboroch skrze komunity (skupiny) prichádzajú aj neveriaci ľudia a v „prostredí obývačky“ je im zdieľané evanjelium. Mám radosť tak isto aj z kontaktných, predevanjelizačných či evanjelizačných projektov, na ktoré neveriaci ľudia prídu. Naopak, nedáva mi príliš zmysel skrývať sa za tzv. evanjelizácie, kde síce zaznie evanjelium, ale nie sú tam prítomní prakticky žiadni neveriaci ľudia, ale iba členovia zboru. Tiež ma tešia dlhodobé projekty našich škôl C.S.Lewisa či diakonické projekty (Betánia, Senior Garden, Dom na polceste, iné). Teší ma, že evanjelium sa zvestuje aj skrze mnohé misijné organizácie, ktoré vedú alebo v nich pracujú členovia CB (Wycliffe, Kompas, Agapé, MPK, NKZ, YWAM, GEM, iné).  

Obrovskú radosť mám z rómskej práce vo Vítkovciach a Chrásti. Myslím, že tam mali minulý rok viac krstov ako v zostatku cirkvi dohromady. Vďaka Bohu!    

No a cezhraničná misia. Som vďačný za tých pár jednotlivcov, ktorých vo svete máme ako našich misionárov, no akoby sme stále počuli Ježišovu výzvu ísť len po hranice Judska. Samária a posledné končiny zeme sú nám akési vzdialené. 

V rámci Rady sme sa začali rozprávať aj o príčinách tak trochu stagnujúcej misie. Otvorili sme tému obnovy zborov, v ktorej chceme pokračovať. Spomenuli sme rôzne aspekty, na ktorých potrebujeme pracovať (obavy z líderstva, prílišná opatrnosť voči inováciám, zakrivenie do seba,...). 

Teda ešte raz zrekapitulované –identita, budovanie dobrého vnútorného prostredia, komunikácia, misia. 

ZÁVER 

Samozrejme, aj pri kultúre organizácie treba vnímať medzeru medzi realitou a ideálom. Ak však ani nepomenujeme, k čomu chceme smerovať, čo budovať, čomu sa vyhnúť, tak zrejme aj naďalej budeme zostávať v starých, a mnohokrát nedobrých koľajach. 

Páči sa mi, že aj apoštol Pavol pripomína dôležitosť neviditeľného oproti tomu, čo vidia naše oči. Aj nám koniec koncov nejde o tie viditeľné štruktúry, ale o to, čo je neviditeľné a večné – o vieru, lásku, nádej. Kultúra organizácie je o viditeľných i neviditeľných veciach, no je iba spôsobom cesty ku cieľu, k budovaniu Božieho kráľovstva. 

¹⁶ Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. ¹⁷ Veď toto naše terajšie ľahké súženie nám získa nesmierne bohatstvo večnej slávy, ¹⁸ keďže nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné; lebo viditeľné je dočasné, neviditeľné však večné. (2Kor 4, 16-18) 

 Milan Mitana,

 Predseda Rady CB