Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2022

Štefan Evin

Na jar v roku 2018 Slovenskom otriasla vražda novinára a celá spoločnosť sa dostala do pohybu, aký sme desaťročia nezažili. O dva roky nato celým svetom a našimi životmi začala triasť pandémia Covidu a priniesla problémy, ktoré boli storočie v podstate mimo nás. O ďalšie dva roky sme sa jedno ráno zobudili so správami o brutálnej vojne tesne za našimi hranicami. Čelíme otázkam, výzvam a realite, ktorú sme videli už len v dokumentoch alebo dosť ďaleko od nášho dvora. Toto všetko je prítomné v našich osobných životoch, má dopad na naše zborové spoločenstvá a na celú cirkev. Osobné sa prepája s komunitným, zborové s komunálnym, cirkevné so spoločenským. Preč je plavba po pokojnej či známej rieke s občasnými plytčinami či vírom, ktorý nás roztočí (a niekoho niekedy možno aj vytočí). Nové okolnosti vyzývajú k reflexii a hlásia sa o priestor v našich zborových a cirkevných správach a v komentároch k nim. Vnímam niektoré z nich a s ďalšími sa stretávate vy. Dúfam, že kúsok priestoru aspoň pre otvorenie rôznych tém, ktoré považujete za aktuálne a dôležité, poskytne aj táto konferencia.

Keď kazateľ končí službu

Vo svojej správe sa však chcem venovať jednému javu, ktorý je v našom cirkevnom živote prítomný dlhšiu dobu a zdá sa, akoby pomaly naberal na intenzite. Ide o odchody kazateľov zo služby. Konkrétne o predčasné odchody. Aspoň tak sa to javí, ak od doby pôsobenia kazateľov sú určité očakávania. Dôverujeme – hoci neraz zmätení – Božej prozreteľnosti vo všetkom dianí – teda, že aj v týchto prípadoch „prišla plnosť času“ a konkrétny služobník splnil to, čo z Božej vôle mal, a jeho pôsobenie i služba radikálne menia miesto aj formu. Zároveň však je dôležité brať vážne našu zodpovednosť za to, v akých podmienkach sa to deje a aké procesy sú s tým spojené. A myslím tým na zodpovednosť a procesy u samotných kazateľov, ale aj staršovstiev, členských zhromaždení, Rady CB aj Konferencie. Nejde tu totiž len o zvládnutie šoku z odchodu kazateľa a zabezpečenie vhodného riešenia krízovej situácie – teda reakciu na terminálnu fázu služby kazateľa. Ide o prístup všetkých spomenutých ku kazateľskej službe potenciálneho služobníka už predtým, ako sa vôbec stane kazateľom, teda ordinovaným služobníkom. A, pravdaže, rovnako dôležité je aj to, čo sa deje počas aktívnej služby kazateľa. Lebo dobrý štart neznamená automaticky dobré pokračovanie. O to vážnejšie a riskantnejšie je to vtedy, ak už vstup do služby je zaťažený rizikovými faktormi.

Určite sa tešíme z dobrého začiatku, plodného pokračovania a požehnaného a pokojného záveru. Možno ešte viac sme vďační vtedy, ak po rozpačitom či neistom začiatku vidíme výrazný progres, rozvoj a dobré ovocie. Bohu vďaka za jeho žehnajúcu milosť. No nemôžeme zatvárať oči pred príbehmi s iným, smutným koncom, – či už bol začiatok veľmi nádejný (vtedy to veľmi bolí), alebo bol s otáznikmi (vtedy sa rozpaky znásobujú). Prosme Boha o jeho uzdravujúcu milosť. Žiaľ, dosť to pripomína situáciu pri sobáši a rozvode. Svadba je plná radosti, nadšenia, optimizmu, romantiky, gratulujúcich a hodujúcich. Neviem, či ste niekedy boli svedkom rozvodového konania. Žiaľ, ja som bol. Strach, zlomenosť, pocity krivdy a prejavy hnevu, nepriateľstvo medzi rodinami, hľadanie vinníkov a spojencov. Dva úplne odlišné príbehy a interpretácie. Neraz opustenie spoločenstva s Bohom aj veriacimi. Otrávená studňa lásky.

Ak vnímame len príbeh svojho zboru, tak sme možno nezažili nečakaný/predčasný odchod kazateľa zo služby, a z príbehov, ktoré sa stali inde, sa k nám dostal len nejaký zlomok informácií, navyše zafarbený podľa toho, na akej strane príbehu stojí jeho rozprávač. Pri pohľade na viacero príbehov v rôznych kontextoch sa však dajú vypozorovať určité spoločné prvky aj špecifiká. Minulosť nemôžeme zmeniť, minulosť môže byť len vykúpená a jej dôsledky transformované Božou milosťou na novú silu k životu a nové požehnanie. Alebo v nej uviazneme frustrovaní a vnútorne na mnohých nahnevaní (dokonca možno aj na seba).

Predtým, ako sa zameriam na nečakané (predčasné) odchody kazateľov zo služby z ich vlastného rozhodnutia, spomenúť chcem niekoľko iných situácií, keď kazateľ končí službu v zbore.

A. Odchod do dôchodku

Asi najmenej problematické je ukončenie kazateľskej služby odchodom kazateľa do dôchodku. Jeho rozhodnutie zbor a cirkev berie na vedomie. Zo strany kazateľa je pastiersky žiaduce, aby o tomto svojom zámere informoval staršovstvo a zbor aspoň rok vopred. Tým poskytne staršovstvu čas, aby hľadalo nového kazateľa. Zároveň sa otvára priestor, aby zbor pomohol kazateľovi zariadiť sa v novej etape života predovšetkým po praktickej stránke. Ide hlavne o bývanie. Pestujme otvorenosť, úprimnosť, štedrosť a zodpovednosť. Pri adekvátnom plate počas služby je predpoklad, že aj príjem z dôchodku kazateľa bude adekvátny. Aj preto v cirkvi otvorene hovoríme a robíme kroky pre zabezpečenie primeraných základných platov kazateľov zo strany zborov, keďže cirkev netvorí spoločné zdroje na tento účel.

Ak kazateľ chce pokračovať v službe v zbore aj po dosiahnutí dôchodkového veku, o pokračovaní jeho služby rozhodne hlasovanie staršovstva a hlasovanie zboru, ktoré musí prebehnúť minimálne rok pred vznikom nároku na dôchodok. V prípade, že sa rozhodnutia členského zhromaždenia a staršovstva nezhodujú, vzniká citlivá situácia, lebo vôľa kazateľa sa nestretla s vôľou staršovstva alebo členov zboru. Je potrebné, aby staršovstvo otvorene a jasne kazateľovi ešte pred hlasovaním komunikovalo, či si praje jeho pokračovanie v zbore alebo nie. A kazateľovi môžem len odporúčať, aby ak nevidí podporu v staršovstve, neusiloval o podporu v zbore. Bez jednoty v pastierskom tíme je služba veľmi problematická.

Odchod do dôchodku, ktorý je navonok procesne v poriadku, môže byť niekedy vítaným únikom z nepríjemnej služobnej konštelácie. Cirkev potrebuje služobníkov, ktorí aj v šedinách prinášajú ovocie a pokiaľ im to zdravie dovoľuje, sú služobne aktívni aj na penzii. No pre niekoho môže byť penzia vyslobodením a toto nastavenie sa negatívne prejavuje už počas služby.

Samostatnou otázkou je situácia, keď kazateľ ostane žiť na dôchodku v zbore, kde naposledy slúžil. Môže to byť pomocou aj problémom, najmä ak vezmeme do úvahy okolnosti, za ktorých kazateľ odišiel do dôchodku.

B. Ukončenie služby z rozhodnutia zboru

Ktorýkoľvek kazateľ inštalovaný v zbore môže kedykoľvek prijať pozvanie od iného zboru. Ak však dal súčasnému zboru sľub, že tam bude pôsobiť konkrétnu dobu, nemal by na tento sľub zabudnúť. Takisto by mal staršovstvo zavčasu (minimálne rok vopred) jasne informovať o svojich úmysloch a plánoch na odchod, aby sa na to mohlo pripraviť. V súvislosti s odchodom kazateľa zo zboru pestujme otvorenosť, úprimnosť, štedrosť a zodpovednosť.

V prípade, že kazateľ chce v zbore ostať dlhšie ako sedem resp. trinásť a výnimočne aj viac ako osemnásť rokov, o pokračovaní jeho služby rozhodne hlasovanie staršovstva a hlasovanie zboru. O nutnosti otvorenej komunikácie ešte pred hlasovaním platí to, čo som už zmienil. Ak výsledkom hlasovania staršovstva a zboru je nepredĺženie pôsobenia kazateľa v zbore, nastane pre kazateľa aj zbor veľmi bolestná situácia. Kazateľ môže byť prekvapený a sklamaný, zbor zaskočený a rozdelený v pohľade na to, čo sa stalo a čo ďalej. Mandát kazateľovi v zbore najneskôr po roku skončí, avšak musí si riešiť otázku svojho ďalšieho pôsobenia, bývania a živobytia. Ak nemá kam odísť (nemá pozvanie a nie je zvolený v inom zbore) a ak navyše ešte nemá svoje bývanie, dostáva sa do veľmi zložitej situácie a jeho rodina je zraniteľná a sociálne ohrozená. A všetko toto sa premieta aj do atmosféry a vzťahov v zbore. Rada CB nemôže takéhoto „voľného“ kazateľa ustanoviť za správcu v žiadnom zbore (okrem misijného); nanajvýš môže takého kazateľa menovať za administrátora v zbore bez správcu. Je to však len dočasné a nedostatočné riešenie.

Toto nie sú hypotetické situácie, toto je realita prítomná v našich zboroch. Otvára to ďalšie otázky, no teraz sa chcem zamerať na nečakané (predčasné) odchody kazateľov zo služby z ich vlastného rozhodnutia pred dôchodkom.

C. Ukončenie služby v zbore z rozhodnutia kazateľa

 Dôvodom pre ukončenie služby v zbore zo strany kazateľa (okrem odchodu do iného zboru) sú najčastejšie (1) dlhodobé spory a nezhody so staršovstvom, (2) nízke finančné zabezpečenie. Je za tým aj nedostatočná komunikácia o vzájomných potrebách, očakávaniach a možnostiach, a tiež odlišné teologické presvedčenia a z nich vyplývajúce odlišné predstavy o fungovaní zboru. Za takýmito rozchodmi ostáva horkosť a pachuť. Staršovstvá, žiaľ, môžu byť aj necitlivé, nevšímavé a nekorigovateľné. Môžu sa previniť voči kazateľovi. No ak sa v tejto kríze kazateľ prejaví ako urazená ovečka, ktorá sa domáha svojej pravdy a nevie sa dokázať v tom, čo kázal zboru, spochybňuje nielen svoju doterajšiu kompetenciu duchovného pastiera, ale aj budúce pôsobenie. Rovnako kazateľ môže byť nekorigovateľný a napätie prerastie únosnú mieru. Ak však aspoň jedna strana postupuje/reaguje duchovne zodpovedne, Pán Cirkvi sa priznáva k ich krokom. No ak obe strany reagujú telesne, v zbore vznikne vzťahovo a duchovne toxické prostredie s malými vyhliadkami na skoré uzdravenie.

Ak kazateľ ukončí svoje pôsobenie v zbore a nemá pozvanie do iného zboru, je k dispozícii pre pozvanie do iného zboru. On aj Rada sú v situácii opísanej vyššie.

D. Odchod z kazateľskej služby

Dochádza však nielen k ukončeniu služby v zbore, ale k úplnému ukončeniu kazateľskej služby v cirkvi. Je to odchod či návrat do civilného zamestnania. Vyššie uvedené dôvody môžeme doplniť o (3) sklamanie z reality, pochybnosti sebe, o povolaní, o Bohu; (4) vyčerpanosť, prepracovanosť (vyhorenie); (5) vážna kríza v manželstve a rodine. (6) Mimoriadnym dôvodom mimo uvedenú množinu je vážna zmena zdravotného stavu kazateľa alebo niekoho, kto je na neho odkázaný.

A tak nám v cirkvi vzniká celý vejár kazateľov s rôznym reálnym statusom a s rôznym vzťahom k ordinácii, službe, k miestnemu zboru a cirkvi. Chytáme sa obmedzených slovných definícií, ktoré s novými situáciami nemohli počítať. Potrebujeme však nie mechanické a formalistické uchopenie javov, ale vrátiť sa k teleologickému výkladu našich ustanovení. Pravda, aj teologickému východisku.

Otázke vyhorenia kazateľov sa rozhodol venovať kazateľ Janko Máhrik v rámci svojho študijného projektu, takže nám časom, dúfajme, prinesie užitočné podnety a rady z tejto oblasti. Ja sa zameriam na odchod zo služby spôsobený spotrebovaním (vyčerpaním) pôvodných veľmi silných motívov pre vstup do služby. Ide o pohnútky a motívy na strane cirkvi (na rôznych úrovniach) a o pohnútky a motívy na strane služobníka.

Čo sú tie pôvodné motívy a pohnútky na strane služobníka, ktoré ho viedli ku kazateľskej službe? Ako v jeho živote pôsobia a ako sa menia? Sú dostatočné a sú spoľahlivé? Zvykli sme ich nazývať osobné povolanie do služby alebo vnútorné povolanie. A keďže sme v prostredí denominácie, teda zväzku viacerých zborov s niektorými spoločnými funkciami a kompetenciami, cirkev/denominácia rozpoznáva a autorizuje konkrétnu osobu pre kazateľskú službu. Je to proces, ktorý oficiálne začína vikariátom a môže končiť udelením ordinácie Konferenciou. Je to povolanie cirkvou do služby.

Tieto dve roviny (po)volania sa niekedy vyjadrujú latinskými slovami vocatio interna a vocatio externa. Ak dôjde k dostatočnému prieniku osobného volania a cirkevného volania, kazateľská služba sa stane pre daného človeka povolaním, čo v našom jazyku má blízko k termínu zamestnanie, niekedy sa s ním kryje, ale väčšinou ho presahuje. Povolaniu sa môžeme venovať aj bez zamestnania. Na druhej strane, sme zamestnaní svojím povolaním.

Pri nečakaných (predčasných) odchodoch zo služby z dôvodu vyčerpania pôvodných motívov som si všimol jednu špecifickú vec: Ešte pred začiatkom služby (v období od strednej školy po ukončenie vysokej školy) nadobudol mladý človek silné vnútorné osobné presvedčenie a uistenie o tom, že má byť kazateľom. Veľmi často to bolo sprevádzané nejakou formou mystického zážitku, neprenosnou skúsenosťou, ktorá ho utvrdila v tom, že to je práve a presne to, k čomu ho Boh povoláva. Táto skúsenosť mala niekedy aj „prorocký“ charakter a na dlhý čas mu dala silnú motiváciu k nasmerovaniu života po tejto trajektórii.  Viedla ho k jasnému rozhodnutiu ísť hneď po maturite na teologickú školu. A po absolvovaní teologickej školy k snahe čím skôr začať pôsobiť ako kazateľ. Pokusy okolia (starších priateľov a kazateľov) o modifikáciu týchto zámerov sa stretli s malým alebo žiadnym pochopením. Návrh, aby najprv študoval inú oblasť ako teológiu a až potom pokračoval v kazateľskom povolaní – ak mu tá túžba zostane – bol považovaný za navádzanie na mrhanie silami a časom. Dokonca za prekážku Božej vôli. Pritom v tejto rade, ktorú odporúčam aj dnes, ide o.i. aj o to, aby sa počas neteologického štúdia človek zorientoval v akademickom prostredí, aby sa naučil učiť, aby sa naučil učiť nie pre známky, ale pre vedomosti, aby získal kompetencie v komunikácii s odborníkmi, zdrojmi a pod. Keď sa následne rozhodne študovať ešte teológiu, už vie, čo môže od seba aj od školy očakávať, vie si lepšie vybrať študijné predmety a nejde mu v prvom rade o absolvovanie školy, ale o absorbovanie zdrojov a získanie kompetencií.

Je tu aj faktor osobnostného dozrievania. Maturantovi sa otvára svet a vidí ho do istej miery zjednodušene a v istom zmysle aj ako komplikovaný a ešte sa ani v ňom ani v sebe celkom neorientuje. Často je na počiatku vzťahu, ktorý môže vyústiť do manželstva. Zdá sa mu, že robí vlastné rozhodnutia, ale málo si uvedomuje zázemie a sociálny kapitál rodiny a prostredia, ktoré ho podporuje. Ešte nie je samostatný a nežije zo svojich zdrojov. Nepozná cenu väčšiny rozhodnutí. Takéto poloromantické a poloentuziastické nastavenie zvádza k tomu, že samému sebe sa ľahko dávajú vážne sľuby a od okolia sa očakáva, že ich tiež bude brať veľmi vážne.

Návrh mladému absolventovi teológie (ak ju študoval už hneď po maturite), aby sa najprv zapojil do života v inom zamestnaní a nie hneď do kazateľskej alebo podobnej služby v cirkvi, sa stretáva neraz s podobnou výhradou: Prečo mám strácať čas, keď som už toľko venoval štúdiu teológie? Prečo mi to komplikujete? Istým varovaním pre cirkev v tomto bode je chýbajúci postoj s otázkou: „Čo pre mňa považujete za dobré, správne, užitočné? Môžete mi v tom pomôcť?“ Namiesto toho je prítomné presvedčenie, že „ja viem, čo chcem aj ako to chcem, len mi to, prosím, už umožnite“. Ten mladík nechce byť arogantný, len nás nechápe, ako môžeme spochybňovať jeho povolanie a jeho úsilie byť Pánovým služobníkom.

Je zrejmé, že celý tento jeho prístup je zaťažený silným subjektivizmom. Po prijatí do služby v cirkvi na čas môže ustúpiť do úzadia, no pri služobnej kríze sa znova dostane k slovu s ešte väčšou razanciou – a tentokrát nepríjemne namierenou ani nie tak voči okoliu, ako voči jeho nositeľovi. Taký je totiž charakter subjektivizmu. Na jednej strane silný a na druhej nespoľahlivý a premenlivý. Služobná kríza vedie potom ku kríze motívov a môže viesť až ku kríze viery. A tak sa stáva aj to, že vo veku, keď niektorí služobníci ešte len začínajú službu (35-40 rokov), iní ju už končia.

Kríza motívov vyrastá z reality života a služby. Mladý človek, ktorý bol pred rokmi ako maturant nadšený pre kazateľské povolanie, už môže mať rodinu a dve tri malé deti, z ktorých jedno potrebuje zvýšenú starostlivosť. Jeho život sa radikálne zmenil. V zbore je v sedemdňovom cykle, zosilnenom cirkevným kalendárom. Potrebuje auto (odkiaľ? – rodičia, zbor, spotrebný úver?); uvažuje, ako si zabezpečiť do budúcna vlastné bývanie (zatiaľ mu neschválili hypotéku pre nízky plat, hoci zbor mu možno poskytuje iné benefity); v zbore by chcel meniť veci, ale naráža na nepochopenie. Cíti že nevládze. Ako má teraz vnímať to jasné povolanie byť kazateľom, ktoré ho už desať rokov poháňalo? Vynárajú sa otázky, ktoré by najradšej vytesnil: „Zle som pochopil to povolanie, to prorocké slovo? Kto sa pomýlil? Ja alebo Boh? Boh asi nie, tak ja som zlyhal?“ Je ťažké, možno až nemožné priznať to pred tými, ktorí to v minulosti videli inak, a trápenie duše narastá. Ak sa mu nedostane dobrá duchovná terapia, ktorá pomôže pokorne a oslobodzujúco sa vyrovnať s minulosťou aj prítomnosťou a nájsť potrebnú oporu v Pastierovi Ježišovi, môže sa zrútiť, alebo v sebaobrane zakukliť alebo úplne odísť zo služby. Ako vôbec evanjelium milosti a obnovy sýti myseľ, srdce a dušu kazateľa? Hospodin bol Pastierom pre Dávida, ale je aj pre mňa – frustrovaného kazateľa? Vždy?

A situácia môže byť ešte kritickejšia: Kazateľ žije a slúži s presvedčením o povolaní za kazateľa, a zbor aj staršovstvo hlasovaním rozhodne, že jeho služba v zbore ďalej nebude pokračovať. A nedostane pozvanie z iného zboru. Kde nastala chyba? Kto to pokazil? Cirkev? Ako to, že to moje silné vnútorné uistenie o službe vyzerá bezmocne?

Potrebná duchovná a neraz aj praktická terapia sa takmer nedá poskytnúť z prostredia našej malej cirkvi. Formálne aj neformálne sprevádzanie je použiteľné prevažne v dobrých časoch. Ale pre účinnú terapiu by sme veľmi potrebovali intervenciu od ľudí, ktorí nie sú so štruktúrami cirkvi formálne prepojení, aby bolo vytvorené emočne bezpečné prostredie.

Pozornosť venovať začiatku

Na strane cirkvi, ktorá má rozpoznávať, povolávať, vystrojovať a autorizovať kazateľov, je zodpovednosť za ľudí, ktorých povoláva, aj za procesy. Už tým, že sa tieto rozhodnutia a procesy dejú v tímoch, výrazne sa znižuje riziko individualizovaného subjektivizmu. Zodpovednosť je najmä na tých, ktorí sú pastiermi a sprevádzajúcimi bratmi adeptov na kazateľskú službu – a to sú ich kazatelia so staršovstvami. Konferencia má síce najvyššie právo udeliť ordináciu, ale ako orgán nepozná a nevie posúdiť vhodnosť ordinanda. Rozhoduje len na základe odporúčania Rady a staršovstva.

Preto staršovstvá majú primárnu zodpovednosť za to, ako usmerňujú a pripravujú potenciálnych adeptov. Nie je to ľahká vec, lebo vyžaduje dlhodobý učenícky formatívny vzťah. Lebo nestačí, ak niekto prejaví záujem byť vikárom. V situácii, keď máme chronický nedostatok kazateľov počujeme, že „buďme radi, že niekto chce byť vikárom a nehádžme mu polená pod nohy“. Lenže do vikariátu by mal vstupovať človek, ktorý už v zbore preukázal základné schopnosti pre kazateľskú/pastiersku službu a má o nej reálnu predstavu. Vikariát nenahrádza teologickú a kompetenčnú prípravu (už či je akademická alebo intenzívne laická), ale má byť priamym overením v službe, či daný človek môže byť duchovným učiteľom, pastierom a správcom pre celú cirkev. Vikár je totiž v podstate neordinovaný kazateľ.

Staršovstvo by malo mať dosť zásadné kritériá pre odporúčanie niekoho do vikariátu. Ono by malo byť tým hlasom, ktorý nepodľahne individualizovanému subjektivizmu. Staršovstvo sa nemá báť, že v prípade nesúhlasu „pokazí niekomu radosť alebo dokonca život“ aj keby sa jednalo o syna kazateľa či staršieho zboru. Naopak, v záujme zboru, cirkvi a daného človeka zodpovedné staršovstvo koná s láskou – to znamená s milosťou a pravdou. Nezatvára oči pred negatívnymi alebo chýbajúcimi kompetenciami (koná v pravde) a pomáha ich napraviť a doplniť (koná milostivo). To môže znamenať odloženie rozhodnutia alebo nasmerovanie na inú služobnú trajektóriu. Zdravé rozhodnutia a procesy sa rodia najmä v prostredí zdravého zboru, ktorý má biblickú víziu svojej existencie, vrátane obrátenia, členstva, disciplíny, spravovania, rozhodovania, pracovnej náplne kazateľa atď.

Zmena paradigmy o povolaní

Teda v prostredí cirkvi musí byť subjektívny motív objektívne zhodnotený. Presne tak nás k tomu vedie apoštol Pavol v 1Tim 3:1. Ak sa niekto chce stať biskupom... to je subjektívny a pozitívny krok ...túži po dobrej úlohe. A potom nasledujú objektívne kritériá pre posúdenie vhodnosti adepta na túto úlohu. Ide o to, či má kompetencie pre túto službu. Preto by bolo nápomocnejšie, keby sme menej operovali jazykom „povolania“ a hovorili radšej o „ašpirácii, túžbe“. Túžba po tejto službe po prvé hovorí, že sa o to uchádzate, a po druhé vyjadruje, že ešte ste si nie istý, či ste na to kvalifikovaný alebo vhodný. Nová Zmluva od čias ranej cirkvi nepozná subjektívno-individuálne povolanie do služby. Naopak, varuje unáhlene neklaď na nikoho ruky (1Tim 5:22) a volá cirkev k autorizácii.

Kvalifikovanosť alebo vhodnosť pre danú službu znamená mať potrebné kompetencie, byť kompetentným. Rozvoj kompetencií a ich zhodnotenie je úlohou pastierov zboru, ktorým záleží na multiplikácií pastierov – či už ide o budúcich starších zboru alebo kazateľov. Je potrebné vytvárať príležitosti k duchovnému vyučovaniu a kázaniu z Písma a podľa Písma. To vyžaduje mať v zbore tréningovú prípravu, školu kázania. Prejavom vážnej ašpirácie na službu kazateľa je aktívny záujem o kurzy/semináre o zvestovaní Písma. Je treba poskytovať poctivú spätnú väzbu. Kompetentnosť nezávisí len od dĺžky prípravy na službu, ale hlavne od toho, či je zrejmý náležitý pokrok. Ak je ašpirant ženatý, je dôležité poznať názor jeho manželky na to, ako žije v roli manžela, otca prípadne syna a zaťa. Ako ho ona vníma v role budúceho kazateľa. Veľmi dôležitou oblasťou je záujem o teológiu – nielen klásť otázky, ale aj nachádzať a prezentovať konzistentné biblické odpovede. Zaoberá sa ašpirant teológiou? Pozná vierouku a duchovné zásady cirkvi? Je iniciatívny v duchovnom raste druhých? A jeho charakter – vidíme zjavnú podobnosť s Ježišom? Bobby Jamieson napríklad takto povzbudzuje mužov, ktorí majú túžbu byť staršími, a rovnako to môžeme aplikovať aj na túžbu byť kazateľom: „Usiluj sa, aby si ťa pomýlili so starším skôr, než ťa za staršieho zbor ustanoví.“[1]

Preto oslovujme zodpovedne, pripravujme intenzívne, vyhodnocujme čestne, ustanovujme opatrne a rozvážne, sprevádzajme neustále.

*