Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2020

Štefan Evin

V čase, keď pripravujem túto správu, sa moje myšlienky točia najmä okolo troch vecí. Prvou sú zmeny a výzvy, ktoré do viac-menej ustáleného rytmu priniesla pandémia COV-19. Bez masky politickej korektnosti globálne ukázala ľudskú zraniteľnosť, krehkosť a limity. Lokálne nás prinútila nevídane zmeniť formu našich spoločných zhromaždení a iných podujatí. Intenzívne uvažujeme ako byť telom, organizmom reálnych vzťahov napriek nemožnosti byť si fyzicky blízko. Koncentrátom tejto výzvy je uchopenie slávenia Večere Pánovej. Pojmy ako virtuálny, reálny, streamový, on-line, sociálny, cloud reprezentujú niektoré prístupy a riešenia. Môj priateľ Tomáš pred otázku, že ako máme reagovať na obmedzenia spôsobené pandémiou, postavil otázku, že čomu vlastne čelíme? Je to len búrka, ktorá prejde za pár hodín? Je to prechod frontálneho systému, ktorý pominie za pár dní? Je to zmena ročného obdobia? Alebo je to príchod úplne novej éry – „doby ľadovej – covidovej“? Svet je spojený strachom. Kresťania sú spojení Božou milosťou, Kristovou láskou a prítomnosťou Svätého Ducha. Skúsenosti, overené praktiky, odporúčania a zhodnotenia si ešte len začíname vymieňať a možno až s odstupom času budeme vidieť širšie súvislosti, ich silné aj slabé stránky a vedieť lepšie odpovedať či inak reagovať. Vďaka Božej priazni naša krajina zatiaľ nie je poznačená veľkým počtom mŕtvych. Ale ekonomika krajiny, rodín a zborov sa chveje. Ide aj o peniaze.

Druhou oblasťou, ktorá ma zamestnáva, je stav našich zborov. Vzhľadom na počet zborov (20) máme pomerne veľa zborov bez správcov (5) a duchovná (ekleziologická) kondícia niektorých zborov je kriticky slabá. Znepokojuje ma aj pomerne vysoký počet kazateľov, ktorí v poslednom období odišli zo služby v zboroch pre nezhody až konflikty. Zrejme to súvisí aj s kompetentnosťou a zrelosťou našich staršovstiev a tiež aj kazateľov. Potvrdzuje sa, že v dlhodobom horizonte sú zbory odrazom svojich staršovstiev a v strednodobom horizonte staršovstvá nesú pečať kazateľov. Na pastieroch záleží. Príchod nových služobníkov do tohto prostredia je náročný a som veľmi vďačný, že momentálne máme päť mladých vikárov. Zatiaľ sme sa v cirkvi dostatočne nevenovali otázke hmotného zabezpečenia kazateľov, najmä s ohľadom na ich primeraný plat, dôchodok a zabezpečenie bývania. Bolo by o čom hovoriť. A sme pri peniazoch. Aj.

Peniaze. To je tretia vec, o ktorej premýšľam. Týka sa nás stále – ale v najbližších rokoch asi viac, a to nie len z dôvodov, ktoré som už spomenul. Pred nami je zmena v rozdeľovaní príspevku štátu, ktorú potrebujeme múdro zmenežovať a prispôsobiť sa jej. Viac a konkrétnejšie sa o nej hovorí v samostatnom návrhu Rady. Aj tu platí, že naše presvedčenia sa prejavia v našej praxi; v našich postojoch aj v spôsobe, ako tieto postoje prezentujeme a akceptujeme. Naše priority sú počuteľné v našich modlitbách, viditeľné sú v našej angažovanosti a zhmotnené v našich rozpočtoch, príjmoch a výdajoch.

Vzťah kresťanov k peniazom najčastejšie nájdeme na osi láska – odpor voči peniazom. Na jednom konci spektra sú tí, ktorí v peniazoch vidia Božie požehnanie pre zbožného človeka, takže bankový účet je akýmsi barometrom duchovnosti. K ich argumentom patrí, že Boh nás túži materiálne obohacovať, a je to iba náš hriech a nedostatok viery, ktoré tomu bránia. Pre tých, ktorí majú opačný postoj, peniaze infikujú náš vzťah s Bohom a jedine usilovným zbavovaním sa peňazí môžeme poznávať a milovať Boha.

Boh a peniaze
Možno nás tieto extrémy veľmi neznepokojujú, no každý obsahuje zrnko pravdy. Máme línie biblického učenia, ktoré zdôrazňujú Božiu dobrotu a materiálne požehnanie, a rovnako časti Biblie, ktoré varujú pred nebezpečenstvom peňazí. Aký by mal byť náš postoj k peniazom? A čo chce Boh od nás, aby sme robili s peniazmi, ktoré máme? Vie Boh Stvoriteľ o spravovaní peňazí viacej než vieme my? Sme ochotní akceptovať Jeho Slovo ako pravidlo, ktoré nás povedie v tejto záležitosti? Kresťanská viera znamená dôverovať Bohu aj vtedy, keď naše vlastné názory sú protichodné k Jeho.

Bohu patrí všetko, celé stvorenie, živé aj neživé. Boh celé svoje stvorenie zaopatruje svojou starostlivosťou. Vo všetkom je suverénny. To sa rovnako týka aj peňazí alebo iných foriem vyjadrujúcich bohatstvo a majetnosť. Patria Bohu, On ich môže distribuovať prostredníctvom jedných ľudí k iným:

Ž 24:1 Hospodinova je zem, i to čo ju napĺňa, svet i tí, ktorí v ňom bývajú.

Mt 10:29 Nepredávajú sa vari dva vrabce za halier? Ale ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca.

Ag 2:8 Moje je striebro, moje je zlato - znie výrok Hospodina zástupov.

Boh je autorom všetkého. A všetko mu patrí. Nič nemusí byť zavrhnuté, čo je v súlade s jeho stvoriteľským zámerom. Aj hojnosť a bohatstvo sú časťou Božieho stvorenia a patria Jemu. Človek má prijímať celé Božie stvorenie. Máme sa o neho starať, múdro využívať a spravovať. Za toto sa zodpovedáme Bohu. To platí aj o peniazoch a majetku.

Peniaze ako boh
Jedným z problémov pri diskusiách o peniazoch je, že každý čaká na záverečný odsek. Chceme, aby nám niekto presne povedal, koľko peňazí je dovolené kresťanovi mať a ako ich máme míňať. Farizej, ktorý je v každom z nás, chce všetko podchytiť do čísel a pravidiel. Nanešťastie (ba, našťastie!), to takto nefunguje. Ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizeov, hovorí Ježiš, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 5:20). Ježiš v celej Kázni na hore, z ktorej je tento citát, vysvetľuje, ako naša poslušnosť musí vychádzať z našich postojov. Kresťanstvo je náboženstvo srdca – je o ľuďoch, ktorých srdcia boli očistené a zmenené Božím Duchom. Je o ľuďoch, ktorí teraz túžia slúžiť Pánovi a krásne ho reprezentovať. Preto hľadáme v Písme kľúčové postoje k peniazom, a tieto postoje je potrebné aplikovať v našom správaní.

Dve alternatívy, ktoré sa vylučujú: Pozemský alebo nebeský poklad:

Mt 6:19-21.24 Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich zožiera hrdza a mole a kde zlodeji vnikajú a kradnú. Zhromažďujte si poklady v nebi, kde ich nezožiera ani hrdza, ani moľ, a kde zlodeji nevnikajú a nekradnú. Veď kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce... Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.

Popri tom ako Biblia s potešením vyhlasuje, že peniaze a bohatstvo sú súčasťou dobrého Božieho stvorenia a prichádzajú k nám ako jeho požehnanie, je nutné zároveň vidieť, že bohatstvo nie je dôležité. Mať trochu viacej alebo o trochu menej je pre život nepodstatné. Ježiš to povedal jasne: Lebo život človeka nezáleží v rozhojňovaní jeho majetku (Lk 12:15).

Biblia nás so smrteľnou vážnosťou varuje pred nebezpečenstvom peňazí/majetku, najmä pokiaľ ide o hromadenie. Peniaze môžu byť alternatívnym bohom. Peniazmi môžeme byť zvádzaní k odpadnutiu – t.j. slúžime radšej Peniazom než Bohu. Peniaze využijú zvláštnu moc nad nami. Podnecujú našu nenásytnosť. V padlom svete nás vyzývajú opustiť Stvoriteľa a namiesto toho uctievať kúsok jeho stvorenia. Je to falošný boh. Ďalšia vec – bohatstvo je nespoľahlivé. Ľahko oň môžeme prísť a úplne o všetko prídeme smrťou.

V tomto ohľade má mnoho kresťanov niečo ako duchovnú slepú škvrnu. Existujú hriechy, ktoré si veľmi jasne uvedomujeme – a sexuálne hriechy by boli vysoko na tomto zozname – ale lakomstvo, chamtivosť a peniazová modloslužba nás tak veľmi neznepokojujú. Výsledkom toho je, že veľmi veľa kresťanov najmä na severnej pologuli je na nerozoznanie od ich nekresťanských susedov, keď sa jedná o spôsob ako míňajú svoje peniaze. To, čo kupujú, v akých domoch a bytoch žijú, ako dovolenkujú, ako sa zabávajú. Podľa všetkých vonkajších znakov to vyzerá tak, že nech evanjelium malo akýkoľvek účinok na ich život, ten vplyv sa veľmi nedotkol ich peňaženky. Pouvažujme nad tým, koľko Ježišových podobenstiev sa dotýka sexu. A koľko sa týka peňazí, majetku a lakomstva? Koľko Ježiš hovorí o modlitbe a koľko o peniazoch?

Peniaze sú aj nebezpečné a zvodné. Môžu nás odlákať od jasnej oddanosti Bohu. V biblických je aj návod ako sa tomu vyhnúť a aké zbožné postoje máme zaujímať:

Lk 12:15-31 [Ježiš] pokračoval: Dajte pozor a vyvarujte sa akejkoľvek chamtivosti po nadbytku! Lebo život človeka nezávisí od jeho majetku a hojnosti. ... Hľadajte však Jeho kráľovstvo a toto sa vám pridá.

1 Tim 6:6-11, 17-19 Veľkým ziskom je však zbožnosť spojená so spokojnosťou. Nič sme si totiž nepriniesli na svet a nič si z neho nemôžeme odniesť. Ak máme pokrm a odev, buďme s tým spokojní. Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do osídel pokušenia a sú pod vplyvom mnohých nerozumných a škodlivých žiadostí, ktoré ponárajú ľudí do skazy a záhuby. Veď koreňom všetkého zla je láska k peniazom. Z túžby po nich niektorí zblúdili z cesty viery a spôsobili si mnoho bolestí. Ty však, Boží človek, sa tomu vyhýbaj! ... Bohatým v terajšom veku prikazuj, aby neboli namyslení a neskladali nádej v neisté bohatstvo, ale v Boha, ktorý nás štedro zabezpečuje všetkým, čo potrebujeme. Prikazuj im, aby konali dobro, aby boli bohatí na dobré skutky, boli štedrí a vedeli sa rozdeliť s inými. Tak si budú zhromažďovať poklad ako dobrý základ do budúcnosti, aby uchopili skutočný život.

Dt 8:6–18

Lakomstvo je prvou prekážkou dávania. Lakomstvo je sebecké a vyliečené môže byť iba Bohom. Musíme v modlitbe na Neho volať, aby nám dal svojho Svätého Ducha, aby naše postoje k životu korešpondovali s Jeho charakterom.

Inou prekážkou v dávaní našich peňazí je strach. Obávame sa, že ak dáme, budeme ukrátení. Možno sa nebojíme ukrátenia teraz, ale v budúcnosti, lebo tá je vždy neistá. Odpoveďou na tieto obavy je viera v Božiu vernosť smerom do budúcnosti. On, ktorý nám dal náš súčasný majetok, nám tiež sľúbil, že ak budeme hľadať jeho vôľu, dá nám to, čo potrebujeme, keď to budeme potrebovať. Boh má všetko pod kontrolou, celý finančný a obchodný svet aj náš súkromný život.

Teraz prichádza na rad otázka, čo by sme mali robiť s našimi peniazmi? Ako ich míňať, akými princípmi sa riadiť, aby to bolo vyjadrením vďačnosti za Božiu štedrosť a aby sme peniazom neslúžili? Hľadáme pritom kľúčové biblické postoje. Prvým je prezieravosť alebo obozretnosť.

Cenná prezieravosť
Ak sa niekto stane kresťanom, nedostane rovno magickú schopnosť narábať s peniazmi. Príslovia nám dávajú veľmi priame rady a pokyny od samotného Tvorcu, a tak ako vždy, jeho usmernenia majú hodnotu pre tento život aj pre ten, čo príde (1Tim 4:8). Niektoré rady sú vo svojej podstate morálne a etické, ale väčšina patrí do kategórie zdravého sedliackeho rozumu. Kresťan by mal na ne dávať dobrý pozor.

Nesprávny a správny spôsob získavania a spravovania peňazí:

Prís 6:6–11 Lenivec, zájdi k mravenisku, pozoruj cestičky mravca a zmúdrej. Hoci nemá vodcu, predstaveného ani vládcu, v lete si pripravuje potravu, cez žatvu si zhromažďuje pokrm. Lenivec, dokedy budeš vyspávať, kedy vstaneš zo spánku? Ešte si pospať, zdriemnuť trochu, ešte si zložiť ruky a odpočívať — no chudoba príde k tebe ako tulák a núdza sťa ozbrojený muž.

Prís 28:20.22 Spoľahlivý človek bude zahrnutý požehnaním, ale toho, kto chce rýchle zbohatnúť, neminie trest... Závistlivec sa naháňa za majetkom, no netuší, že doľahne na neho bieda.

Prís 11:28 Kto dôveruje vo svoje bohatstvo, sám padne, kým spravodliví budú pučať ako lístie.

Prís 19:17 Hospodinovi požičiava, kto sa zmilúva nad chudobným. On mu odplatí jeho dobrodenie.

Príslovia v prvom rade zdôrazňujú potrebu uvážlivosti, usilovnosti a starostlivosti v zaisťovaní materiálnych potrieb do budúcnosti. Nedá sa všetko len tak nechať na Boha. Tak ako Príslovia, aj apoštol Pavol je jasný: Ak nie si ochotný pracovať, nemôžeš očakávať jedlo (2Tes 3:10). K múdrosti tiež patrí zabezpečiť stabilný príjem predtým ako sa začne míňať. Všetko toto môžme zhrnúť pod pojem prezieravosť.

Dôležitý je postoj Prísloví k bohatstvu a chudobe. Na chudobe nie je nič romantické. Usilujeme sa jej vyhnúť ako sa len dá. Ale Príslovia nám rýchlo pripomínajú, že aj bohatstvo má svoje limity a obmedzenia. Je určite lepšie ako chudoba, no je oveľa menej hodnotné ako bezúhonnosť, čestnosť, spravodlivosť alebo aj dobré meno. A v deň Božieho súdu nebude mať žiadnu hodnotu. Príslovia pred nás kladú ešte ďalšiu výzvu, aby bohatí štedro dávali chudobným. Starať sa o chudobných patrí k našej zodpovednosti.

Platenie účtov
Ďalším aspektom, ktorý vychádza priamo z charakteru Boha, ktorému slúžime, je vernosť v platení dlhov a účtov. Náš Boh je však verný „partner“ a verne platí účty.

Lk 20: 25; Rímskym 13:7 Dávajte každému, čo ste povinní: Komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť. Nikomu nebuďte nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali, lebo kto miluje blížneho, naplnil Zákon.

V NZ vidíme, že kresťania majú rôzne finančné povinnosti. Sme zodpovední postarať sa o seba a svoje rodiny a príbuzných (2Tim 5:8). Kde je to len možné, nemali by sme obťažovať iných starosťou o nás. Mali by sme jesť svoj chlieb. Máme tiež zodpovednosť za naše spoločenstvo, aby sme platili za jeho prevádzku, údržbu a mzdy tých, ktorí medzi nami pracujú (naši kazatelia a prípadne iní). A tiež sme povinní platiť dane a podriaďovať sa vrchnosti.

Koľko?
To je nevyhnutná otázka, tesne spojená s našou zodpovednosťou voči zboru. Lebo v rodine nám to povedia a štát nám určí. Ale keď ide o to, koľko by sme mali dať nášmu zboru, zvyčajne sa objaví diskusia okolo viac či menej nepopulárnych „10 percent“. Mala by byť desatina normou pre kresťanské dávanie?

Desať percent?
Desatina, desiatok je cirkevný výraz pre desať percent. Je to množstvo, ktoré sa žiada od kresťana, aby ho dal pre svoj zbor? Ak máme na mysli, či to žiada Biblia, potom musíme povedať, že nie. V NZ nie je žiadny taký priamy alebo nepriamy príkaz, aby 10 percent (čistých alebo hrubých) bolo štandardom pre kresťanské dávanie. Odkazy na normu 10 percent patria k SZ a sú zviazané s náboženskou, kmeňovou, ekonomickou a sociálnou štruktúrou Izraelského národa.

Je potrebné poznamenať, že okrem desatín určených z každej produkcie na živobytie levitov, sa požadovalo – a zbožný Izraelita to dodržiaval, aby sa prinášali Bohu prvotiny z úrody, stáda aj ľudí (nahradené vhodným živočíchom); ďalej pravidelné obetné dary; nepravidelné obetné dary; a aby sa poskytovali almužny (milodary) chudobným. Zbožný Izraelita teda odvádzal pre potreby spoločenstva a bohoslužby oveľa viacej ako 10 percent, niečo medzi 20 až 30 percent. Zároveň to bolo prostredie, v ktorom neexistovalo delenie na svetské a náboženské, ako je to v súčasnosti.

Tieto sz nariadenia ohľadne desatín nás nezaväzujú o nič viac ani menej než ktorékoľvek iné sz nariadenia týkajúce sa jedla, rituálnej nečistoty a zvieracích obetí. Žiaľ, majú pravdu naši zboroví hospodári, ktorí hovoria, že cirkev by nemala žiadne finančné problémy, keby sme dávali “desiatky.” Tým však len vyjadrujú, že cirkev má nielen finančné, ale aj oveľa hlbšie problémy. Kresťania sú však ľudia, v ktorých prebýva Svätý Duch a majú teda vnútornú motiváciu dávať štedro. Preto pýtať sa: “Koľko musím dať?“ je zlá otázka. Prezrádza totiž, že dávam z prinútenia. Namiesto toho by sme sa mali pýtať: “Koľko môžem dať?” 10 percent z minimálnej mzdy alebo sociálnej dávky je totiž veľká obeť, ale 10 percent z niekoľkotisícového mesačného príjmu nie je štedré kresťanské dávanie.

Obetavé dávanie
Všetko, čo mám, som dostal a všetko patrí Pánovi, ba aj seba samého mám vydať ako živú obeť jemu (R 12:1). Nehovoríme tu teda len o dávaní, ale o obetavom dávaní. Čo iné by mohlo byť našou primeranou odpoveďou na Spasiteľovu obeť za nás? Takže správne otázky by mali znieť: Koľko si odoprieme, aby sme podporili núdznych, šírili evanjelium a budovali Kristovu cirkev? Kedy nám naozaj chýbalo to, čo sme dali? Kresťanské prejavy obetavého dávania sú tam, kde si na modlitbách stanovíme, koľko potrebujeme ku (skromnému) živobytiu a všetko ostatné, čo nám Pán Boh daruje, venujeme na jeho dielo.

Je zaujímavé, že rovnaký princíp je aplikovaný v SZ aj NZ – že tí, ktorí sú oddelení pre Božie dielo, mali by mať zabezpečené svoje potreby od tých, ktorí prijímajú ich službu. A táto povinnosť sa má plniť pravidelne a verne. Nová zmluva neurčuje žiadne percento. Ako zbor musíme zaistiť, aby tí, ktorí pracujú uprostred nás kvôli nášmu duchovnému úžitku, boli zabezpečení a dostávali svoju mzdu. Je to vecou elementárnej spravodlivosti. V súčasnosti to zahŕňa aj celú réžiu zborovej prevádzky.

1Kor 9:7 Kto kedy vojenčí na vlastné trovy? Kto vysadí vinicu, a neje z jej úrody? Alebo kto pasie stádo, a neživí sa mliekom od stáda? Vari to hovorím iba ľudsky? Nehovorí to aj Zákon? Veď v Mojžišovom zákone je napísané: Mlátiacemu volovi nezaviažeš hubu. Azda sa Boh stará iba o voly?

1Tim 5:17 Starší, ktorí svoju službu konajú dobre, sú hodní dvojnásobnej odmeny; najmä tí, čo sa usilovne venujú slovu a vyučovaniu. Veď Písmo hovorí: Mlátiacemu volovi nedávaj náhubok a Hoden je pracovník svojej mzdy.

Dt 24:15; Dt 25:4; Lv 19:13; Lk 10:7

Pritom sa sotva dá považovať za obetovanie, ak podporujeme tých, z ktorých služby máme sami úžitok. To považuje Nová zmluva za našu samozrejmú povinnosť. “Pravé” kresťanské dávanie v tomto zmysle teda začína až vtedy, keď podporujeme pracovníkov evanjelia, ktorí sú v priekopníckych situáciách, keď ich ešte nemôžu podporovať tí, ktorým slúžia.

Je ale smutnou skutočnosťou, že veľa kresťanov je vernejších v kŕmení svojich domácich miláčikov ako svojich kazateľov, misionárov, a iných zamestnaných služobníkov. Veľa, ak nie väčšina zborov zápasí s financiami. Dôvodom nie sú len percentá, ale aj vernosť. Máme dávať pravidelne a verne.

Používanie peňazí nás vždy privádza do kontaktu s ľuďmi a všetky naše kontakty a vzťahy s ľuďmi by mali byť so zámerom slúžiť im. Túto zásadu ilustroval Ježiš, ktorý je medzi vami ako ten, ktorý slúži (Lk 22:27). Preto hľadajme spôsoby, ako aj prostredníctvom našich peňazí, ktoré sú vo firme, investíciách, banke alebo peňaženke, môžeme slúžiť ďalším ľuďom, zvlášť kresťanom, zboru a expanzii evanjelia.

Partnerstvo
Jednou zo zaujímavých stránok nz učenia o raste cirkvi je, že to nie je cirkev/zbor, ktorý rastie. Ale je to šírenie evanjelia (Sk 6:7; 12:24; 13:49; 16:5; 19:20) vďaka ktorému rastie cirkev. Na miestach ako Kol 1:6 (1Tes 1:8) vidíme evanjelium ako dynamickú rastovú silu, ktorá sa uplatňuje vo svete a prináša ovocie všade, kde rastie. Pretože evanjelium je rastúci projekt, sme partnermi vo veľkej a rozvíjajúcej sa „korporácii“, v ktorej nejde o zarábanie peňazí alebo developerské projekty, ale o zvestovanie dobrej správy o zachraňujúcej Kristovej láske. A tak nie sme partnermi iba s veriacimi vo vlastnom zbore, ale patríme k celosvetovému „podniku“.

Tento partnerský princíp môže byť našim dôležitým korektívom pri premýšľaní o cirkvi a dávaní. Aj keď sme verní v napĺňaní potrieb nášho zboru, je ľahko možné, že túto povinnosť plníme sucho a bez nadšenia. Ale ak si osvojíme partnerský princíp, to nás oslobodí od takého prístupu. Zapojí nás to radostných do Božej misie šírenia evanjelia po celej zemi.

Podobne ako filipskí kresťania vyjadrili svoje partnerstvo s Pavlom finančnou podporou pre neho, aj my by sme mali pozerať okolo seba, aby sme videli, ako môžeme využiť naše peniaze na podporu rastu evanjelia. Môže to byť rozšírenie práce zboru, zakladanie nového zboru, podpora iného zboru alebo zahraničnej misie – možností je veľa. Aj toto sa odráža v návrhu Rady na rozdeľovanie príspevku štátu.

Štedrosť
Apoštol Pavol nerozvíjal partnerstvo len so zbormi, ktoré sám založil. Mal silný zmysel pre solidaritu so všetkými bratmi a sestrami po celom svete. Keď kresťania v Judsku trpeli núdzou kvôli hladomoru, Pavol pre nich organizoval zbierku v zboroch okolo Stredozemného mora. Z toho sa môžeme veľa naučiť o dávaní a prijímaní.

Praktický princíp pre dávanie – priebežné:

1K 16:1–4 So zbierkou pre svätých urobte aj vy tak, ako som prikázal cirkevným zborom v Galácii. Nech každý z vás každú nedeľu odloží, čo mohol usporiť, aby sa zbierky nekonali práve vtedy, keď prídem. Keď prídem, pošlem tých, ktorých uznáte za hodných, s listom do Jeruzalema zaniesť váš milodar. Ale ak by bolo vhodné, aby som išiel i ja, pôjdu so mnou.

Preventívne opatrenia – dôveryhodní ľudia, transparentnosť, informovanosť:

2K 8:20–21 Ale varujeme sa pritom, aby nás nikto neupodozrieval pri tejto hojnej zbierke, ktorú spravujeme. Staráme sa totiž, aby (všetko) bolo dobré nielen pred Pánom, ale aj pred ľuďmi.

Skvelé verše v 2Kor 8:1–15 a 9:6–15 sú ešte úchvatnejšie kvôli ich paradoxu – hovoria o túžbe mať výsadu dávať peniaze – čo nie je bežná túžba. Hovoria o Kristovi, ktorý sa stal chudobným, aby sme my zbohatli jeho chudobou. Hovoria o Bohu, ktorý bohato odpláca štedrému darcovi.

Tento posledný paradox je asi najhlbší zo všetkých: Kľúč k pravému bohatstvu nie je v hromadení bohatstva, ani v utrácaní pre naše potešenie, ale v jeho odovzdávaní. Boh žehná štedrého, ochotného, radostného darcu tým, že mu poskytne viacej zdrojov aj príležitostí k dávaniu. Tým, že sa stávame podobní Kristovi, ktorý odložil bohatstvo neba, aby sme ho nakoniec mohli užívať s Ním, dostali sme oveľa viac než kedykoľvek môžeme dať.

Ak si osvojíme tieto postoje partnerstva a štedrosti, radikálne to zmení spôsob akým uvažujeme o našich peniazoch a ich používaní. Budeme hľadať príležitosti vo vlastnom zbore aj mimo neho, aby sme prispeli svojimi peniazmi v záujme veľkého diela evanjelia. Bude to pre nás výsada podporovať našich bratov a sestry finančne, či doma alebo mimo, či potrebujú jedlo, alebo viacej spolupracovníkov evanjelia.

Ak rozumieme evanjeliu Božej milosti pre nás v Ježišovi Kristovi, premení to celý náš pohľad na peniaze. Rovnako ako všetko iné v živote, aj peniaze budú príležitosťou napodobňovať Krista, budú príležitosťou dávať, aby sa druhí stali bohatými.

Štefan Evin

[Tento text je upravenou verziou môjho článku, ktorý bol uverejnený v časopise Dialóg 1/2011 a 2/2012.]

* * *