Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2018

Duchovné vedenie zboru staršovstvom – ako sa viac priblížiť biblickému modelu

Štefan Evin

Pred štyrmi rokmi a práve na konferencii v Leviciach sa do popredia diskusie dostala aj otázka priorít cirkvi. Tento impulz bol natoľko silný, že v ďalšom období viedol k hľadaniu, sformulovaniu a prijatiu dvoch priorít: rozširovanie cirkvi do nových oblastí a obnova zborov. Majú nám pomáhať – a je zrejmé, že na viacerých miestach aj pomáhajú – v cieľavedomosti a zámernosti toho, čo, prečo a ako v cirkvi robíme. A to na všetkých úrovniach: podľa týchto priorít sa môže orientovať tak kresťan jednotlivec ako aj celá konferencia.

Najväčší úžitok z premysleného a zámerného zohľadňovania priorít má zbor. Už či sa sústreďuje na revitalizáciu alebo na multiplikáciu, pričom jedno aj druhé je navzájom tesne previazané evanjeliom: evanjelium obnovuje a buduje život kresťanov a zároveň nekresťanov volá k novému životu z Krista a pre Krista. Naše zbory – obnovované aj nové – majú byť komunitami žitého a zvestovaného evanjelia. Znova objavujeme tento novozmluvný princíp a chceme ho efektívne aplikovať v aktuálnom kontexte. Toto hľadanie o objavovanie pred nás stavia výzvy týkajúce sa našich súčasných štruktúr, princípov, foriem a aj presvedčení.

V tejto úvahe sa chcem venovať otázke duchovnej správy zborov staršovstvami. Oni významne určujú charakter našich zborov. Podstatnú časť tejto správy tvorí referát, ktorý som predniesol na pastorálke kazateľov a staršovstiev v marci 2018 a bol podkladom pre následnú diskusiu. Keďže tému duchovného vedenia zborov považujem za kľúčovú v procese obnovy aj zakladania zborov, v moderovanej diskusii a hľadaní užitočných východísk chceme pokračovať aj na výročnej konferencii a dúfam, že to prinesie použiteľné výsledky. Otázky do diskusie uvádzam na konci tejto správy.

A.    Hlavný impulz

Apoštolské a v širšom zábere biblické pokyny/učenie obsahujú nemenné normy a premenlivé formy. Potrebujeme rozlíšiť, čo sú normy, ktorých sa máme a chceme verne držať a čo sú formy, ktoré máme flexibilne upravovať podľa historického a kultúrneho kontextu, v ktorom žijeme. Primárne sú biblické (Božie) štandardy a až sekundárna je naša viac či menej tvorivá a efektívna aplikácia týchto biblických štandardov.

Porovnávanie našej praxe s biblickými požiadavkami predpokladá, že

·         poznáme biblické požiadavky a dobre im rozumieme,

·         poznáme a rozumieme aj našej aktuálnej situácii.

Takýmto porovnávaním prikladáme olovnicu Písma k nášmu múru, aby sme ho skontrolovali. Či ho staviame rovno, alebo keď sme ho postavili skôr, či je stále rovný, či ho nejaké otrasy nevychýlili, či na neho nevplýva ťažká premávka v jeho okolí, či sa nepohli jeho základy, alebo či ho dokonca niekto nebúra. Ak zistíme kvalitatívne rozdiely medzi našou realitou a biblickým štandardom, je to dôvod k vážnemu uvažovaniu o zmene.

Zdá sa však, že momentálne je tento motív pre nás skôr druhoradý. Nie som si istý, či je nám vlastné priebežné porovnávanie a dôsledná korekcia podľa Písma. Opakovane sme totiž  konfrontovaní so situáciami, ktoré sú skôr pragmatické ako teologické. Napríklad: či mať náhradníkov do staršovstva; ako voliť prípadných náhradníkov; koľko má byť volených členov staršovstva; koľko ľudí má byť na kandidátke; ako presvedčiť ľudí, aby kandidovali; ako nezvolenie nechápať ako vyjadrenie nedôvery, atď. K uvažovaniu o zmene nás teda vedú skôr vážne problémy spojené s praktickou stránkou fungovania staršovstiev, ktoré o chvíľu bližšie popíšem. No chápanie zboru ako komunity evanjelia nám v praxi odkrýva aj problémy s duchovným vedením zborov staršovstvami/staršími. Na základe pozorovania a osobnej účasti v tímoch, kde je staršovstvo skutočne komunitou pastierov, a rovnako na základe skúsenosti v tímoch, kde staršovstvo nie je duchovným pastierskym tímom, prichádzam k záveru, že príčinou je aj náš odklon od biblických princípov. Plazivo a postupne zvíťazil prevádzkový pragmatizmus nad reálnym duchovným správcovstvom. Preto vďaka Bohu za funkčné tímy starších, ktorí sú morálne aj duchovne kvalifikovanými pastiermi a učiteľmi svojich zborov.

B.     Reflexia našej reality

Najvypuklejším prejavom našej núdze je už roky chronický nedostatok kompetentných bratov pre službu starších. Stačí sa spýtať členov volebných komisií. Toto je o.i. prejavom širšieho problému – absencie zdravých mužských vzorov a zdravej mužskej spirituality, ktorá sa nepohybuje medzi pólmi: alfa samec – beta samec, ale ide o mužskosť, ktorá je zodpovedná a zároveň kompetentná. Muž ako obetujúci sa slúžiaci vodca, ktorý je obrazom Krista: Dostupný pre najslabších a zlomených, vôbec sa nebojí mocných a skorumpovaných. Je citlivý, ale nie slabý. Je silný, ale nie tvrdý. Je pokorný ale bez najmenšieho nedostatku sebadôvery. Uplatňuje svoju autoritu bez zaváhania a bez akéhokoľvek egocentrizmu.[1] Ide v podstate o funkčnosť a zdravie rodín, na čo sústreďuje pozornosť napríklad kazateľ Tibor Máhrik. Vďaka za túto iniciatívu.

Reálny stav v našich zborov hovorí, že veľa bratov v staršovstve, a tam, kde sú sestry, tak sa to týka aj ich, nie sú staršími podľa biblickej kvalifikácie, ale plnia skôr funkciu diakonov. Neviem presne, kedy a prečo naša cirkev službu diakonov oficiálne opustila, ale v začiatkoch ju mala vo svojej štruktúre:

Citácia z Vyznání víry a zřízení Svobodné reformované církve (máj 1904):

II/3. Sbor volí si k práci kazatele, starší (presbytery) a jahny (diakony). Dle Písma mají býti voleni od sboru se zřetelem na způsobilost a dar propůjčený jim od Ducha Svatého k vykonávání zvláštních povinností.

II/5. Staršími jsou ti bratři, který životem svým a známosti ve věcech Božích oprávňují k naději, že sbor dobře říditi budou; majíť kazateli v práci duchovní pomáhati ve vzdělávání církve i při provádění kázně. Spolu s kazatelem obstarávají shromáždění. Každý sbor si volební řád upraví sám. (II/5)

II/6. Diakoni mají péči o chudé sboru a nemocné ve spojení se staršími a jsou přibráni i k jiné potřebné práci. K usnadnění práce mohou být sborem zvoleny také diakonky, zvláště kvůli péči o nemocné a děti.

II/7. Staršovstvo sboru tvoří kazatel, starší a diakoni. Mají péči hlavně o duchovní pokrok sboru, zkouší hlásící se do církve a předkládá zkoušené sboru ke schválení. V případě kázně předkládá členy nechodící dle řádu Páně k vyloučení.

Všetky úlohy a očakávania sa opierajú o relevantné zdôvodnenia z Písma.

Ale už 24 rokov predtým, 3. júna 1880, keď bol ustanovený prvý zbor v Prahe s názvom Slobodná cirkev reformovaná (8 členov; o rok už 63 členov), boli podľa tohto princípu zvolení traja starší (na tri roky, na dva roky a na rok) a dvaja diakoni.

Diakoni – to je zabudnutá skupina zborových služobníkov; formálne asi takmer nejestvujú, no reálne je väčšina starších v našich zboroch skôr diakonmi ako staršími.

Ďalším úzkym miestom je počet starších v početne malých zboroch, zvlášť v zboroch, ktoré vznikajú. Momentálne máme v cirkvi zásadu, že zbor musí mať minimálne štyroch volených starších – teda okrem kazateľa a prípadne vikára. A zároveň pri voľbe musí byť počet kandidátov vyšší ako je počet volených členov. To znamená, že na kandidátke musí byť päť ľudí. Dnes je realitou, že vo vznikajúcich zboroch je to v prvých rokoch nesplniteľná požiadavka (Nitra, Trnava). Pritom je tam spolu s kazateľom troj alebo štvorčlenný tím lídrov, ktorí sa o zbor dokážu postarať. Ale ani v trochu starších zboroch sa to nedarí naplniť (Spišská Nová Ves, Vranov, Michalovce). Potom dochádza k verbovaniu ľudí na kandidátku, len aby bol naplnený predpísaný počet. Dokonca sa stáva aj to, že niektorí formálne prijmú miesto na kandidátke len preto, aby voľby mohli prebehnúť. Veľké je ich prekvapenie, keď sú nakoniec zvolení, lebo ich uvažovanie, príprava a kvalifikácia pre službu staršieho bola dovtedy asi minimálna.

Tento problémom generuje ďalšie ťažkosti. Prvá, že často sa stáva, že zvolení starší sa začnú orientovať v požiadavkách a v službe, ktorá sa ich týka, až tesne pred voľbami, alebo až potom, ako sa stanú staršími. Dôsledky sú ťažké pre nich, pre spoločenstvo starších a hlavne potom pre zbor. Nie jeden brat starší mi povedal, že pohľad na službu v staršovstve z lavice návštevníka a potom reálna skúsenosť v úlohe staršieho akoby opisovali dva odlišné svety.

Druhá ťažkosť je v tom, že sa nám zapáčil zvyk vyberať si – podobne ako v obchode, alebo na kandidátkach politických strán. [Vyhľadávať  je správne, ale vyberať si/preberať nie je.] A tak si pri voľbe starších vyberáme vlastne dvakrát. Najprv si vyberáme pri zostavovaní kandidátky a potom si vyberáme z kandidátky. V niektorých zboroch má toto volebné menu až tri chody – ešte pred zostavovaním kandidátky sa v zbore robí akýsi prieskum. Celé to vyzerá atraktívne, ale existujú vážne dôvody pochybovať, či je to dobré a správne. Tu je niekoľko nesprávnych motívov pre nomináciu do staršovstva:

·         on si to už zaslúži, lebo... (napr. postup v zborovej kariére)

·         aby sa učil a dozrel

·         aby prestal kritizovať, mudrovať

·         aby každá názorová skupina mala zastúpenie

·         aby strážil kazateľa, či iných starších

·         keď už niet nikoho iného

• aby sa naplnil minimálny počet kandidátov a mohla prebehnúť voľba

Ak vezmeme vážne biblické kvalifikačné požiadavky na starších a zároveň aj náplň služby starších podľa apoštolského učenia, tak sa dostávame k nášmu asi k najpálčivejšiemu problému: Totiž, že naše staršovstvá fungujú viac ako správne rady, resp. predstavenstvá organizácií. Súvisí to zrejme s posunom k diakonickému charakteru staršovstiev a odklonom od pastierskej úlohy. Áno, aj prvok praktického spravovania zboru a jeho štruktúr má svoje miesto. Ale hlavnou úlohou starších je byť duchovnými pastiermi a učiteľmi zboru. Realitou je však to, že v lepšom prípade aspoň zopár starších aj pastiersky vedie a reálne vyučuje, no nie je výnimkou, že takýmto pastierom – učiteľom je iba kazateľ a prípadne vikár. Keďže aj ne-pastierstvo je formou pastierstva a aj ne–učenie je formou učenia, tento stav produkuje miernu alebo silnejšiu formu praktickej a teologickej anarchie.

A zmienim ešte jednu vec, ktorá je prinajmenšom sporná, ak nie kontraproduktívna: Ak je pôsobenie staršieho obmedzené na 4 roky a potom sa od základu generuje nové staršovstvo (– taký je náš súčasný proces, bez ohľadu na to, že bývalí starší znova kandidujú a bývajú zvolení), prakticky tým relativizujeme duchovné obdarovanie byť starším. Duchovná kompetencia a poslanie byť starším prestáva byť dlhodobým duchovným úradom a stáva sa len dočasným inštrumentom. Dostáva sa to do rozporu s tým, že pastieri a učitelia pre zbor sú ustanovení (daní) Kristom (Ef 4:11).

Takáto prax regrutovania a fungovania staršovstiev a starších nezabezpečuje reprodukciu a multiplikáciu ďalších duchovných pastierov – učiteľov a tým sa celý problém zacykľuje.

Zároveň vidíme, že tam, kde sa cieľavedome usilujú o biblickú podobu staršovstva, tam to prináša dobré ovocie. Samotné staršovstvo je totiž minicirkvou a jeho kultúra, étos a hodnoty, ktoré uplatňuje, sa formatívne premietajú do celého života zboru.

Je preto až div, že pri takýchto chronických problémoch, ktoré som tu opísal, naše zbory a staršovstvá fungujú. Problémov je viacej (komunikácia a vzťahy v staršovstve; komunikácia a vzťahy medzi staršovstvom a zborom; medzi staršími a kazateľom). No vďaka Bohu, že cirkev tu je nie vďaka nám, ale niekedy napriek nám. Cirkev je Boží ľud a Nebeský Pastier sa stará aj o našu krívajúcu cirkev, aby sme boli na Božom mieste, pod Božou vládou  a požehnaním. Avšak keď už zreteľne vidíme problémy, ktoré sa nedajú prehliadnuť, alebo keď vidíme odklon od olovnice Písma aj tam, kde problémy ešte priamo nepociťujeme, máme zodpovednosť, aby sme na to reagovali a dali svoje presvedčenia a prax do súladu s tým, k čomu nás vedie Pastier Kristus a jeho apoštoli.

Pri popise týchto ťažkostí nechcem vyčítať a určite nie znechutiť. Výčitku adresujem predovšetkým sebe: Prečo sme to dopustili? Ale zoči-voči tejto realite sa domnievam, že potrebujeme vážnu revíziu našich presvedčení – toho, čo je pre nás normatívne. Ale potrebujeme aj revíziu našich štruktúr, resp. procesov, ktoré nám majú pomôcť prakticky uskutočňovať naše presvedčenia. Chcem nás povzbudiť, prebudiť, motivovať a pozvať k uvažovaniu v dvoch líniách (sú to dve koľajnice jednej trate):

(1)    aby sme poznali a chápali službu starších podľa Písma,

(2)    aby sme vytvorili také štruktúry a procesy, ktoré budú aplikáciou biblických noriem pre službu starších.

C.    Stručné zhrnutie biblických princípov

a)      NZ jasne učí o tom, že vedenie zboru je zverené starším. Starší dostali zodpovednosť aj autoritu pre vedenie cirkvi.

b)      NZ učí, že vedenie zboru je kolektívne – je to pluralitné vedenie.

c)      NZ učí, že vedenie zboru staršovstvom spočíva v pastierskom vedení/starostlivosti, nie v riadení. Starší vedú podľa Ježišovho príkladu a sami vedú zbor príkladom. Starší sú Ježišovi pod–pastieri, ktorí slúžia Dobrému Pastierovi tým, že sa starajú o jeho ovečky.

d)     Ich úlohou nie je starostlivosť o prevádzku stroja, ale starajú sa o dozrievanie ľudí v multiplikujúcich sa učeníkov Pána Ježiša.

e)      Starší spravujú a dávajú pozor na celé spoločenstvo, vedú bez panovania (sami sú ovečkami a skladajú účty).

f)       Starší zotrvávajú predovšetkým v modlitbách a vyučovaní Božieho slova (sýtenie/pasenie ovečiek). Podieľajú sa na vyučovaní a chránia učenie. Hlavná úloha staršieho je pastier–učiteľ.

g)      Starší bdejú nad procesom prijímania členov do zboru, pátrajú po zatúlaných (ktorí hrešia; sú zranení; kľučkujú; bojujú; hryzú).

h)      Základnou kvalifikáciou pre službu staršieho je osvedčený charakter a schopnosť učiť Božím pravdám. Osvedčený charakter nestačí, potrebná je osvedčenosť v známosti Písma a schopnosť vyučovať Písmo.

i)        Požiadavky na zbožný charakter staršieho sú jasne definované: bezúhonný s dobrou povesťou, triezvy, mierny, nie lakomec, už osvedčený kresťan. Starší ďalej dobre vedie svoju rodinu: muž jednej ženy (manželská vernosť), otec na svojom mieste, pohostinný. Ustanovenie staršieho je vlastne vyhlásením, že toto je príklad muža, zrelého Ježišovho nasledovníka. Nie je to dokonalý príklad, ale nasledovaniahodný. Veriaci by mali zaregistrovať silné stopy Najvyššieho Pastiera v životoch a charaktere budúcich pod-pastierov. Starší majú vo svojich pastierskych schopnostiach a charaktere neustále napredovať.

j)        Slúžiace vedenie rodín a cirkvi je zverené mužom. Toto presvedčenie vyjadrila aj Rada vo svojom stanovisku k biblickej mužskosti a ženskosti. Podľa Pavlových slov v liste Galaťanom 3:24–29 sú muži a ženy rovnako ospravedlnení z viery, rovnako oslobodení z pút zákoníctva, sú rovnako Božími deťmi, rovnako obliekli Krista, sú rovnako v Kristovi a sú rovnako dedičmi sľubov daných Abrahámovi. V tomto zmysle sú muži a ženy jedno v Kristovi. Zároveň však Pavol vo svojich inštrukciách zborom v Efeze, Kolosách, Korinte a Kréte a svojim pomocníkom Timotejovi a Títovi trvá na tom, že aj medzi mužmi a ženami, ktorí sú teraz „jedno v Kristu Ježišovi“, existujú funkčné rozdiely a odlišné role jednotlivých pohlaví tak v manželstve ako aj v zbore. Podobne apoštol Peter (1K 11:2–16; 1K 14:33–38; Ef 5:21–33; Ko 3:18–19; 1Tim 2:11–3:15; Tít 2:1–5; 1Pt 3:1–8). Rozumiem tomu tak, že kľúčové vedúce a vyučujúce úlohy v cirkvi sú zverené mužom.

Znamená to, že ženy nikdy nemôžu vyučovať alebo pastiersky viesť? Že nemôžu konfrontovať hriech alebo byť príkladom zbožnosti? Pravdaže nie....  Ale v pastierskom vedení staršími ide o niečo viac ako o obdarovanie alebo službu. Starší predstavuje osobitný úrad, Bohom ustanovenú rolu, zvláštnu pozíciu/postavenie v organizačnej štruktúre zboru, rovnako ako otec je osobitnou, Bohom ustanovenou pozíciou v rodine. A rovnako ako pri úlohe otca, Boh suverénne povolal kvalifikovaných mužov do úlohy staršieho.[2]

D.    Ako by sme mohli meniť našu štruktúru a procesy

Je to náčrt konkrétnych krokov a zmien, ktoré môžeme diskutovať a upraviť. Pokiaľ vo väčšom počte vnímame potrebu zmysluplných zmien, môžeme do ďalšej konferencie pripraviť zmenu nášho Poriadku v rozsahu, na ktorom sa cirkev dokáže zhodnúť.

a)      Vyhľadávanie potenciálnych starších by malo byť jednou z hlavných úloh staršovstva.

b)      Pri vyhľadávaní potenciálnych starších sledovať, kto sa už teraz prejavuje ako starší; nehľadať len tzv. dobrých ľudí, alebo takých, ktorí nie sú problematickí; vyhľadávať takých, ktorí sú biblicky kvalifikovaní (vykazujú potrebné známky kristovského charakteru, sú učenliví a schopní vyučovať).

c)      Potenciálnych starších je potrebné na túto úlohu dopredu pripravovať: osloviť, pomôcť im byť vykazateľnými v charaktere a poskytnúť im biblické vyučovanie (duchovný mentoring, koučing, supervíziu). Kto sa na službu staršieho nepripravoval dopredu, ten momentálne ešte nemá správnu kvalifikáciu pre službu staršieho.

d)     V prípade, že staršovstvo rozpozná človeka vhodného do služby staršieho, vedie s ním rozhovor. Keď je ochotný o tejto službe vážne uvažovať, poskytne mu prípravu a keď sú splnené potrebné predpoklady, predstaví tohto brata členom zboru ako kandidáta na staršieho. Členovia zboru môžu po dobu 1–2 mesiacov oznámiť svoje výhrady či pochybnosti o jeho kvalifikácii/kompetentnosti alebo ak vedia o niečom, čo by ho diskvalifikovalo a vrhlo zlé svetlo na zbor a staršovstvo.

e)      Potom staršovstvo požiada členské zhromaždenie, aby ho hlasovaním potvrdilo/prijalo za svojho pastiera–staršieho. Pre potvrdenie je potrebný súhlas ¾ prítomných členov zboru.

f)       Hlasovaním zboru potvrdzovať a ustanovovať starších, ktorí sú kvalifikovaní, ale nie výberom z kandidátky a takisto nie „starších“ len do počtu:

1)      Znížiť minimálny počet starších a bez rozlišovania na inštalovaných kazateľov, vikárov a volených starších. Napríklad štyria. (Členské zhromaždenie môže rozhodnúť o vyššom minimálnom počte.)

2)      V misijných zboroch zaviesť minimálny počet traja. Vymenúva ich Rada. Toto sa zatiaľ veľmi osvedčilo; nekladie nároky na volebnú procedúru.

g)      Do staršovstva uviesť/zapojiť vhodného brata kedykoľvek, ak sa taký v zbore prejaví, a nielen v čase plánovaného ustanovovania starších.

h)      Služba staršieho by sa mala chápať ako dlhodobá služba (a výnimkou by nemusela byť ani skoro celoživotná služba). Nie však automaticky po prvom ustanovení.

i)        Starší, ktorí nie sú kazateľmi a vikármi, by boli ustanovovaní na obdobie 4–5 rokov s tým, že ich mandát by sa transparentným spôsobom mohol predlžovať na ďalšie obdobie.

j)        Mandát starších by sa nepredlžoval všetkým naraz, ale postupne napr. s ročným posunom.

k)      Pred koncom funkčného obdobia daného staršieho by s ním ostatní starší mali rozhovor, v ktorom by mu vyjadrili, či považujú za dobré, aby naďalej pokračoval v službe staršieho. Ak to považujú za dobré, a daný brat tiež súhlasí, tak ho predložia na potvrdenie zboru. Ak daný brat nesúhlasí, alebo to starší nepovažujú za dobré, aby pokračoval, jeho mandát staršieho skončí.

l)        Pripraviť systematické vyučovanie o službe starších; pravidelne cyklicky v zboroch/cirkvi organizovať vzdelávanie, ktoré by mal absolvovať každý starší a určite budúci (potenciálni) starší. Pripravujeme vydanie knihy o službe starších; uvažujeme tiež o tom, že aj v roku 2019 pripravíme spoločnú pastorálku kazateľov a starších zameranú na túto tému.

m)    Obnoviť službu diakonov v zboroch; definovať zameranie/obsah  ich služby; stanoviť spôsob ich uvádzania do služby (či poverením od staršovstva, alebo potvrdením od celého zboru; určiť vzťah medzi diakonmi a staršovstvom.

n)      Staršovstvo bude samo pred sebou pravidelne vyjadrovať a obnovovať záväzok byť staršovstvom podľa biblických princípov. Bude oddané a poddané Kristovi, ktorý je prítomný v Slove a v Svätom Duchu ako Najvyšší a Dobrý Pastier. Staršovstvo bude o týchto princípoch vyučovať zbor, aby členovia vedeli, čo majú a nemajú od starších očakávať.

E.     Otázky pre spoločnú diskusiu

(1)    V čom sú naše súčasné presvedčenia a prax v súlade s apoštolskými inštrukciami a v čom za nimi zaostávame?

(2)    Čo máme v našej cirkvi konkrétne urobiť, aby sme sa viac priblížili k biblickému modelu duchovného vedenia zboru staršími?

Niektoré užitočné zdroje:                                                                           

Mark Dever, Zdravá cirkev (Porta Libri, Bratislava, 2018)

Jeramie Rinne, Church Elders (Crossway, Wheaton, 2014)

Alexander Strauch, Biblické staršovství (Tandem, Ostrava, 1999)

Mark Dever, Nine Mark of a Healthy Church (Crossway, Wheaton, 2013)                 

Cornelis Van Dam, The Elder (P&R Publishing Company, 2009)