Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2017

V prvej časti správy, ktorú som pripravil s predsedom PLANt.sk (odbor pre zakladanie zborov), sa venujem aktuálnym otázkam našich priorít a vízie 4x10.

V druhej časti správy chcem poukázať na dynamiku a spôsob, akým prežívame a vyjadrujeme svoju vieru. Jej nepochopenie u seba samého aj u druhých je jednou z príčin nespokojnosti, napätia a kritiky v našich spoločenstvách. Sám osobne sa s tým vyrovnávam, dúfam, že narovnávam. Pomocou mi pri tom, vďaka Bohu, bola pred piatimi rokmi práca na korektúre slovenského prekladu knihy Christiana Schwarza Tri farby spirituality[1], u nás zatiaľ nepublikovaná.

Prvá časť: Zakladanie zborov a Obnova zborov

Prioritami našej cirkvi od roku 2015 je rozširovanie cirkvi do nových oblastí a obnova zborov. Obe priority potrebujú ducha viery pre nové situácie, pre nové cesty, pre každú generáciu. Obnova aj zakladanie zborov nás učí zodpovednosti za zverené hrivny. V niektorých prípadoch nás vedie k tomu, aby sme vykopali „zakonzervované“ poslanie a vydali sa spoločne na túto cestu viery, predovšetkým ako zborové spoločenstvá. Minulé požehnania sa nedajú staticky zakonzervovať pre budúcnosť. Snaha o ochranu a udržanie toho, čo máme – čo sa domnievame, že máme – vedie k stagnácii, strate a duchovnému zomieraniu.

Obidve priority a s nimi spojené snahy majú ísť ruka v ruke a nemajú sa stavať proti sebe. Obnova nemôže byť chápaná ako protiklad zakladania zborov a zakladanie zborov ako protipól obnovy. Obnova a zakladanie sa vzájomne potrebujú a dopĺňajú. Aj súčasné dianie okolo zakladania zborov je prejavom obnovy – nanovo si uvedomujeme a reagujeme na toto novozmluvné poverenie pre cirkev. Dobre založený zbor je zborom stále sa obnovujúcim a obnovený zbor je misionárskym, materským zborom, ktorý cieľavedome vysiela služobníkov na nové miesta.

Pán Ježiš nás vedie náročnou cestou  nových začiatkov, či už v rozširovaní evanjelia na nové miesta, alebo v obnove. Z pohľadu svetských istôt je to cesta plná rizika, ale práve pre túto úzku cestu učeníckej poslušnosti Kristovi, ktorému je daná všetka moc na nebi aj na zemi, platí jeho zasľúbenie ja som s vami po všetky dni až do konca sveta (Mt 28:18:20). Jednotlivé kroky nám môžu priniesť – aj prinášajú – obavy a starosti, ale táto cesta viery je spoliehaním sa na to, čo ešte nie je vidieť (Heb 11:1). Je to cesta Božieho požehnania. Cesta viery prináša nový život. Je to cesta dávania, vysielania služobníkov na nové miesta, cesta investovania hrivien. Vyhýbanie sa  rizikám novej cesty viery vedie k premárneným príležitostiam a strate cenného dedičstva predchádzajúcich generácií.

Zakladanie zborov – vízia 4x10

Na minulej konferencii sme predstavili víziu 4x10. Živá diskusná odozva bola pre nás veľkým povzbudením. O tejto vízii hovoríme na rôznych fórach – seniorátne stretnutia, konferencie mládeže a predovšetkým na stretnutiach a podujatiach odboru PLANt.sk. Uvedomili sme si, že jej pôvodná formulácia bola viac antropocentrická ako teocentrická (...my by sme chceli s Božou pomocou...). Preto sme ju preformulovali, aby jasnejšie odrážala naše presvedčenie o Božej zvrchovanosti v jeho misii, na ktorej môžeme z jeho milosti spolupracovať: Aby nás Boh použil tak, že za 10 rokov bude existovať 10 nových zborov, bude rozvinutých 10 evanjeliových komunít s potenciálom pre vznik zboru a bude pripravených 10 nových vedúcich, schopných založiť nový zbor.

Pozitívne ma prekvapilo, ako silno táto vízia zarezonovala v mladej generácii. Vidieť, že chcú byť súčasťou príbehu, ktorý má svoj názov aj cieľ. Prekvapením, z ktorého plynie aj poučenie, je tiež to, že naša vízia našla veľmi priaznivú odozvu u zahraničných partnerov. Keď zistili, že na Slovensku vieme, čo chceme, majú záujem nás podporiť, chcú participovať na tomto Božom projekte u nás. Stáva sa to aj ich službou. Táto naša maličká sieť má tak ďalšie uzly a širší záber.

Je zrejmé, že táto vízia prevyšuje naše skúsenosti, súčasné možnosti aj schopnosti, preto ju chápeme predovšetkým ako neustálu a intenzívnu modlitebnú výzvu a príležitosť. Všetky stretnutia Rady začínajú rozhovorom a modlitbami za ňu. Túžime po tom, aby všetko, čo je s touto víziou spojené, bolo zalievané neprestajnými modlitbami celej našej cirkvi. Je to radosť počuť a vidieť, ako sa to začalo pomaly rozširovať. Pomaly. Moja praktická skúsenosť zo zborov je  taká, že to zatiaľ nie je naša všeobecná modlitebná priorita. Aj tomu sa v cirkvi učíme. Jedna vec je s niečím súhlasiť na konferencii, nejaké podnety prečítať v mailoch alebo vidieť na facebooku. Druhá vec je to preniesť do osobných modlitieb, do modlitieb rodiny, tímov, staršovstiev, bohoslužieb. A nie len jednorázovo či nárazovo, ale trvale. Priorita cirkvi nemôže zostať prioritou Rady alebo odboru PLANt, lebo skutočný učenícky a misijný život cirkvi sa odohráva (alebo aj nie) v zboroch a to na každej úrovni. Preto vás, bratia a sestry, vyzývam k neustálym modlitbám za zakladanie a obnovu zborov a za víziu 4x10.

Modlitby sú nevyhnutné a nenahraditeľné, ale bolo by to málo, keby sme sa za obnovu a zakladanie zborov iba modlili. Potrebujeme mnoho systémových krokov pri uskutočňovaní vízie 4x10. Práve otázka AKO bola spoločným menovateľom väčšiny príspevkov na ostatnej konferencii. Je to dobrý posun, lebo od otázky ČO máme robiť a ČI to máme robiť, sme sa dostali o krok ďalej. Teraz ešte nevidíme všetky prvky tohto procesu, ktoré budú vyžadovať našu pozornosť, ale základnú predstavu o tom, kam a ako ísť už vnímame. Nechceme objavovať už objavené a robiť všetky chyby, ktorým sa nevyhli druhí, preto spolupracujeme s medzinárodnými partnermi a zároveň povzbudzujeme podobné iniciatívy na Slovensku. Postupne sme si stanovili niekoľko oblastí, v ktorých chceme víziu 4x10 uskutočňovať. Kladieme základy, ktoré sú väčšinou ešte pod povrchom, aby sa na ne mohli postaviť ďalšie časti tejto praktickej a duchovnej stavby. Systematické uvažovanie nad úlohou zakladať zbory prináša aj prvé misiologické poznatky z nedávnej histórie tohto úsilia na Slovensku. Počínajúc tým, že každý náš zbor niekto niekedy založil, až po analýzu neúspešných pokusov.

Medzizborová spolupráca a možnosti zapojenia

Cenným dedičstvom Cirkvi bratskej je samostatnosť zborov spojená s dôrazom na medzizborovú, oblastnú aj celoštátnu spoluprácu. Vízia 4x10 je nemysliteľná bez oboch týchto kvalít. Nie je možné uvažovať o zakladaní zborov bez odhodlaných materských zborov, ktoré sú ochotné investovať to najlepšie, čo majú, do nových miest. Na druhej strane potrebujme aj celoslovenský prístup, ktorý pomáha identifikovať kľúčové potreby našej krajiny a spája sily pre projekty, na ktoré jeden zbor nemôže stačiť.

Bolo by chybou zúžiť zakladanie zborov iba na zbory, ktoré sa priamo podieľajú na vzniku nových zborov. Je mnoho čiastkových úloh, do ktorých môžu byť zapojené aj zbory, ktoré v danej chvíli o zakladaní zboru z rôznych príčin uvažovať nemôžu. Sú tu nové príležitosti nielen pre celé zbory, ale aj pre rôzne zložky zborovej práce, generačné skupiny, rodiny a jednotlivcov. Každý člen cirkvi môže prispieť k zakladaniu nových zborov v celoslovenskom meradle. Úloha ústredia cirkvi a odborov Rady je v tom, aby sme dobre komunikovali a dokázali naprieč celou cirkvou získavať spolupracovníkov pre úlohu zakladania zborov.

Chceme sa vyvarovať toho, aby sme si svoje skúsenosti, zdroje a možnosti privatizovali; aby sme si konkurovali; aby sme sa jeden druhého obávali; aby sme si závideli; aby nás viedla ctižiadosť; aby sa nás držala škodoradosť. Potrebujeme sa učiť konštruktívne spracovať neúspech svoj aj druhých. Vízia 4x10 nás všetkých presahuje. Ako cirkev aj jednotlivé zbory máme mnoho čiastkových problémov, ktoré nás môžu tlačiť k tomu, aby sme do spolupráce veľa neinvestovali. Oddeliť nás od seba a uzavrieť do vlastných problémov je stratégia Zlého. Preto aj v rámci zborov aj v medzizborovej spolupráci chceme rozvíjať plodnú spoluprácu, ktorá bola v minulom  storočí takou silnou stránkou našej cirkvi.

Možnosti zapojenia jednotlivcov, rodín, skupín aj zborov:

• podporovať a propagovať túto víziu, byť jej advokátom
• modlitebná podpora konkrétnych nových projektov
• modlitba za miesta, kde je potrebné založiť nové zbory
• podporná adopcia konkrétneho projektu
• finančná podpora (napríklad prostredníctvom Fondu Nové zbory)
• vysielanie vlastných pracovníkov do tímov zakladania v iných zboroch
• príprava na zakladanie zboru v budúcnosti
• partnerstvo niekoľkých zborov pri zakladaní nového
• cieľavedomá investícia do potenciálneho zakladateľa
• návšteva nových zborov
• atď.

Okrem trvalej modlitebnej podpory, v ktorej môže byť zapojený skutočne každý, je tu aj príležitosť prispievať do Fondu Nové zbory. V súčasnosti do neho pravidelne prispieva deväť jednotlivcov (resp. rodín)  a jeden zbor. Dva zbory prispeli jednorázovo.

Podrobnejšie informácie o konkrétnych krokoch pri zakladaní a obnove zborov obsahuje správa odboru PLANt.sk. Tu by som ešte zmienil, že niektoré projekty v uplynulom období dozreli –táto konferencia má rozhodnúť o založení misijného zboru v Trnave; niektoré idú pomalšie, ako sme očakávali – za dva roky sa ešte nevyvinula situácia v Mozaike Košice do vzniku zboru; niektoré sú rýchlejšie ako sme čakali – osamostatňuje sa komunita Za kostolom v Žiline a pracuje k založeniu zboru; niektoré potrebujú nový impulz k posunu dopredu – stanica v Svätom Jure. Zároveň vidíme, že náš najmladší zbor, Bratislava-Kaplnka, rastie a napreduje.

Druhá časť: Kto je iný? Ja alebo ty?

Zdravie zboru neurčuje kvalita jeho lavíc, ani číselné rastové ciele, ani predstavenie, ktoré sa odohráva na javisku, ale duchovné zdravie ľudí, ktorí v tých laviciach sedia. Rozhoduje to, nakoľko je zdravé ich uvažovanie, ich rozhodovanie a ich konanie. Toto zdravie súvisí do veľkej miery – hoci nie výlučne – s duchovnou zrelosťou, duchovnou rovnováhou a duchovnou vášňou veriacich.

Duchovnosť – a budeme viacej používať aj pojem spiritualita – očakávaná od členov daného zboru, je poznačená tým, čo zbor uprednostňuje: niekedy je to zdôrazňovanie „spirituality stvorenia“ (prežívanie Boha Otca), v iných prípadoch zase silná orientácia na Slovo (prežívanie Boha Syna) a inokedy zameranie na osobnú skúsenosť (prežívanie Boha Ducha). Ak nám „chémia“ komunity vyhovuje – super! Ak cítime, že sa k nám nehodí, potom chceme meniť zbor, alebo sami hľadáme iné spoločenstvo, kde by sme lepšie zapadli.

Prieskum o evanjelizačných kampaniach uskutočnený v osemdesiatych rokoch minulého storočia ukázal, že zo všetkých ľudí, ktorí prijali Krista a hľadali kresťanské spoločenstvo, iba 0,3 až 15% zostalo v miestnom zbore ešte rok po evanjelizácii.

„Štandardný vzor duchovného človeka“

Kresťanská literatúra zmieňuje niekoľko typov osobností, ktoré sa označujú ako „duchovné“:

• Duchovní ľudia nie sú príliš nápadní a sotva sú niekedy v nejakom „extréme“ (skutočne „duchovný“ človek očividne našiel zlatý priemer);
• iba zriedkavo zaujmú provokatívne, „bojovné“ postoje (zvyčajne je jemný človek evidentne duchovnejší než ten, kto sa rád prejavuje uprostred konfliktu);
• obvykle sú to osoby stredného veku alebo starí ľudia, niekedy dokonca mŕtvi (vysoký vek má silný vplyv na spiritualitu a výhoda mŕtvych je v tom, že už nemôžu odmietnuť žiadnu „duchovnú“ nálepku);
• veľmi pravdepodobne sú to „ranné vtáčatá“ (vstávať skoro ráno je jasným znakom duchovnej zrelosti);
• ich pohyby tela sú často pomalé, dokonca trochu ťažkopádne (v niektorých knihách sa uvádza, že rýchle pohyby sú prejavom duchovnej nezrelosti);
• sú to ľudia z rôznych profesií – (prevažne) pastori alebo mnísi – ale rozhodne to nemôžu byť profesionálni futbalisti, zabávači, kulturisti ani modelky (v týchto profesiách duchovný život asi nie je reálne možný).

Asi je dosť problematické považovať tento typ osobnosti za vzorový model duchovnosti. Znamenalo by to, že ľudia, ktorí sa do takejto predstavy nehodia (a v skutočnosti sa ani nechcú hodiť), sú považovaní alebo sa aj sami považujú za „neduchovných“. Následkom toho cítia tlak, aby sa prispôsobili štandardnej predstave a skúšali niečo, čo sa nemôže podariť. V realite je to tak, že väčšina ľudí sa vôbec nehodí do tejto predstavy.

Na uvedených vlastnostiach nie je nič zlé, ale s duchovnou zrelosťou majú málo spoločného. Duchovní ľudia môžu byť radikálni, vášniví aktivisti, môžu to byť mladí spachtoši, môžu byť neposední a pohybliví, môžu to byť „komedianti“. Môžu spĺňať vyššie uvedené kritériá, môžu byť pravým opakom, alebo niečo medzi tým.

Duchovný štýl

Každý z nás má svoj vlastný „duchovný materinský jazyk“. Je to jedinečný a zároveň nám najprirodzenejší spôsob, ktorým prežívame, budujeme a vyjadrujeme svoju vieru a svoj vzťah s Bohom Otcom, Synom aj Duchom. Obrazne povedané, je to naša typická anténa a frekvencia, na ktorej zachytávame širokopásmovú komunikáciu nášho Trojjediného Boha. Boh „vysiela“ na všetkých kanáloch, avšak my sme nastavení tak, že prijímame iba jeden alebo dva kanály. Tento osobitý duchovný materinský jazyk v tejto úvahe nazývam „duchovný štýl“.

Spektrum duchovných štýlov a ich vzájomný vzťah vyjadruje usporiadanie v kruhu. V tabuľke je uvedený ich stručný prehľad. Niektoré pomenovania nie sú celkom bežné. Zdôrazňujú predovšetkým aspekt jedinečnosti daného štýlu.

Radiačným zdrojom a zároveň gravitačným centrom pre nás je stále Trojjediný Boh. Naše prijímanie aj reagovanie musí byť teocentrické. Teocentrickosť nie povrchná, verbálna, akademická, ale založená na Božom sebazjavení v Písme, ktoré zostáva kritériom pravej duchovnosti. Autentická kresťanská spiritualita je taká, ktorá nás prostredníctvom moci Svätého Ducha spája s Kristom a vedie k Bohu Otcovi. [2] 

Zmyslový a racionálny štýl majú spoločné to, že odrážajú pozemskosť kresťanskej spirituality. Oba vyjadrujú vzťah s Bohom prostredníctvom vzťahu k stvoreniu. Zmyslový štýl sa zameriava na materiálnu, empiricky vnímateľnú stránku; racionálny štýl na duševnú, intelektuálnu stránku. Ľudia, ktorí nie sú naladení na tento kanál vzťahu s Bohom, často nechápu nadšenie týchto kresťanov pre zmyslové vnímanie a rozum. Pre nich sú tieto rozmery čisto „svetské“.

Zdieľajúci štýl je zameraný na zvestovaniu Božieho slova ľuďom, ktorí nepoznajú Pána Boha a evanjelium. Často je spojený s poskytovaním materiálnej podpory ľuďom v núdzi. Sú to ľudia v pohybe, každého človeka vidia ako potenciálneho poslucháča.

Medzi racionálnym štýlom a zdieľajúcim štýlom je doktrinálny štýl. Jeho prednosťou je jasné formulovanie kresťanských presvedčení. Túži po správnom uvažovaní o Bohu. Pracuje systematicky, vyhýba sa subjektivizmu. Niekomu pripadá veľmi teoretický a akademický.

Oduševnený štýl a mystický štýl sú rôznymi spôsobmi prístupu k nadprirodzenému. Jeden je viac extrovertný („zdvihnuté ruky“), druhý skôr introvertný („sklonená hlava“). V oboch prípadoch je pre nich dôležité ísť za hranice racionálneho.

Medzi zdieľajúcim a oduševneným štýlom je asketický štýl. Usiluje sa o slobodu od svetských vecí. Na jeho stupnici hodnôt sú rôzne telesné a materiálne veci veľmi nízko. Títo kresťania majú veľkú odvahu byť radikálne odlišní od okolitej kultúry.

A napokon, ako sa kruh uzatvára, medzi mystickým a zmyslovým štýlom je sviatostný štýl. Jeho jadrom je fyzické vyjadrovanie viery. Z tohto dôvodu ľudia, ktorým je blízky tento štýl, radi používajú materiálne veci ako je voda, chlieb, víno, popol, olej a pod. Dôležitú úlohu hrá vizuálny, farebný aj estetický prvok, napríklad liturgické rúcho aj architektúra.

Môj prirodzený duchovný štýl

Je užitočné pýtať sa, v akom prostredí sa predstavitelia každého štýlu cítia obzvlášť blízko Bohu. To neznamená, že Boh nám je v týchto situáciách objektívne bližšie, ale že my viac vnímame, že je bližšie pri nás. Niektorí ľudia majú tento pocit na veľkých charizmatických konferenciách, u iných pocit Božej blízkosti navodzuje atmosféra liturgickej bohoslužby. Potom sú ďalší, ktorí Božiu prítomnosť najsilnejšie prežívajú vtedy, keď robia nejakú službu na ulici. Iní sú blízko vytrženia, keď v študovni objavujú skvelé myšlienky predchodcov.

„Povedz mi, ako sa pozeráš na Boha a ja ti poviem, aká je tvoja spiritualita.“ Alebo lepšie: „Povedz mi, ako sa pozeráš na Boha a ja ti poviem, ako žiješ.“ Takmer všetci kresťania sa verbálne odvolávajú na Božiu Trojicu, ale dá sa dokázať, že rôzne prúdy v kresťanstve dávajú rôzny dôraz na jednotlivé osoby Trojice. Hovorí sa, že našu „prevádzkovú“ teológiu (teda veci, na ktorých nám naozaj záleží) môžeme nájsť v obľúbených piesňach. Hymnické piesne a klasická hudba sú plné odkazov na Božie stvorenie; gospelové piesne ukazujú na Ježiša ako jedinú cestu k Bohu; piesne chvál a uctievania zdôrazňujú Krista v nás skrze Ducha Svätého. Spievame o tom, čomu veríme!

Nebezpečenstvá jednotlivých duchovných štýlov

Svoju spiritualitu prejavujeme rôznymi spôsobmi. Avšak vždy je tu jeden štýl, ktorý je pre daného človeka najprirodzenejší. V dôsledku toho majú ľudia často sklon myslieť si, že ich prirodzený štýl je pre každého tým správnym kľúčom k spiritualite, lebo vnímajú, že je správnym kľúčom pre nich. Majú sklony prehliadať skutočnosť, že existujú aj iné kľúče, ktorými sa tá istá pravda – alebo odlišné črty tejto pravdy – dajú odomknúť.

Ak ovládam len svoj jazyk, nedorozumiem sa s nikým, kto hovorí iným jazykom. To nám priamo ukazuje na prirodzenú slabosť našej prirodzene silnej stránky.  V každom štýle hrozí človeku iné nebezpečenstvo.

• Nebezpečenstvom zmyslového štýlu je hedonizmus. Vlastné pozitívne pocity – prežívané prostredníctvom zmyslov – sa stávajú tak dôležitými, že je problém prežívať Boha mimo toho, čo je považované za „krásne“.
• Nebezpečenstvom racionálneho štýlu je intelektualizmus. Za platné sa považujú iba tie aspekty Boha, ktoré úspešne prešli filtrom vlastného logického systému vysvetľovania.
• Nebezpečenstvom doktrinálneho štýlu je dogmatizmus. Viera sa zredukovala zväčša na osvojené doktríny, zatiaľ čo osobný vzťah s Bohom je v úzadí.
• Nebezpečenstvom zdieľajúceho štýlu je obrazoborectvo. Na hmotné vyjadrenia viery, ktoré sa nachádzajú v kresťanskej tradícii, sa pozerá jednoznačne ako na prekážky viery, nie na prostriedky k nej.
• Nebezpečenstvom asketického štýlu je únik. Keďže svet je vnímaný negatívne, je tu tendencia dať rovnítko medzi „menej sveta“ a hlbšie prežívanie Boha.
• Nebezpečenstvom oduševneného štýlu je emocionalizmus. Otvorenosť voči mimo-racionálnemu rozmeru vzťahu s Bohom môže skĺznuť do iracionálnosti, kde sa na základe emócií usudzuje, či/kedy prehovoril Boh.
• Nebezpečenstvom mystického štýlu je preduchovnelosť. To, čo ľudia vnímajú ako „vnútorné hlasy“, môžu považovať za „Boží hlas“ bez kritického vyhodnocovania.
• Nebezpečenstvom sviatostného štýlu je ritualizmus/obradníctvo. Oceňovanie hmotných prejavov duchovnej reality môže zvádzať k mechanickému vykonávaniu vonkajších foriem bez vnútorného zaujatia.

Ak nepoznáme a neprijímame rozmanitú dynamiku osobného prežívania viery a vzťahu k Trojjedinému Bohu, potom nás ohrozuje izolacionizmus a pocit výlučnosti alebo nepochopenia. Kvôli vlastnej jednostrannosti sa stávame chudobnejšími. Môže to viesť k podozrievavým, vyčítavým alebo až militantným postojom voči druhým. Deformácie v našej spiritualite nastávajú vtedy, keď opustíme normatívne základy a hranice biblického zjavenia, a nahradíme ich sociálnymi, kultúrnymi, psychologickými alebo pseudobiblickými prístupmi.

Ako pestovať duchovnú vášeň a dosahovať vyváženosť a zrelosť

Prvým krokom pre opustenie nezdravej excentricity je poznať svoj vlastný duchovný štýl a vedieť ho v slobode uplatňovať. V jeho rozvoji nám pomáhajú vzťahy s ľuďmi podobného nastavenia. Pre jeho kultiváciu je potrebné poznať jeho riziká a vzďaľovať sa od nich. To je začiatok pre druhý krok, ktorý znamená zaoberať sa tými duchovnými štýlmi, ktoré sú nám najmenej blízke. Na kruhovom diagrame sú to štýly na opačnej strane ako je náš. Toto vedie k duchovnej vyváženosti. Ba viac, k radikálnej vyváženosti.

Pozrime sa na obrázok. Vodorovná šípka znázorňuje rozpätie medzi „formálnosťou“ a „radikálnosťou“, kde stálym nebezpečenstvom je formalizmus a žiaducim cieľom je radikálnosť. Zvislá šípka vyjadruje mieru duchovnej vyváženosti, kam patria všetky stupne od „nevyváženosti“ až po „vyváženosť“. Keď to skombinujeme, dostaneme štyri základné pozície.

Kvadrant A: Je to kombinácia nevyváženosti a formalizmu. Takíto ľudia majú dosť dogmatické názory na to, čo je správne (ich vlastné postoje) a čo je nesprávne ( postoje iných ľudí). Môžu otvorene odmietať iné duchovné štýly alebo iné duchovné tradície ako „sektárske“ a neprejavujú ani najmenšiu ochotu učiť sa od ostatných. Avšak ani ich vlastná tradícia pre nich prakticky veľa neznamená. Môžu ju obhajovať silnými slovami, ale bez príťažlivej vášne. Svoj spôsob bohoslužieb považujú za jediný správny. Môže sa stať, že sami ich navštevujú iba málokedy, hoci ich formu vehementne obhajujú.

Kvadrant B: V porovnaní s kvadrantom A predstavuje veľké zlepšenie. Hoci aj táto pozícia je stále typická nevyváženosťou (ľudia nie sú ochotní alebo schopní učiť sa od druhých), vyznačuje sa aspoň radikálnosťou, a teda vášňou pre svoj duchovný štýl. Problémom v tejto pozícii nie je prvok radikálnosti, ale fakt, že radikálnosť je vyjadrená nevyváženým spôsobom. Práve tento postoj majú mnohí ľudia na mysli, keď negatívne reagujú na pojem „radikálny“. S radikálnosťou sa stretli predovšetkým – ak nie výlučne – v tejto nevyváženej forme, preto si myslia, že radikálnosť je nevyhnutne spojená s nevyváženosťou až fanatizmom.

Kvadrant C: Táto pozícia sa vyznačuje vyváženosťou – ľudia s týmto postojom pristupujú k odlišným duchovným štýlom alebo tradíciám s rešpektom – čo vyzerá veľmi pozitívne. Pri hlbšom skúmaní však zistíme, že táto rovnováha je vo svojej podstate čisto formálna. Predstavitelia tejto pozície nemajú skutočný záujem spoznať iné duchovné prístupy, ani ich vášnivo neobhajujú. Voči všetkým duchovným štýlom majú v podstate nevyhranený postoj. Nejdú do žiadneho rizika zmeny u seba ani u druhých.

A nakoniec kvadrant D znázorňuje cieľ duchovnej cesty, o ktorý nám ide: radikálna vyváženosť. Tu je vášeň pre vlastný duchovný štýl skombinovaná s rešpektom a ochotou prijímať ostatné štýly.

Pripomeňme si, že druhým krokom na ceste k horlivej radikálnej rovnováhe je vedomý záujem o iné duchovné štýly, ako je ten môj, predovšetkým o tie, ktoré sú na opačnej strane. Je to výzva, lebo na takom území sme možno vôbec neboli, a keď boli, tak sme sa tam necítili vo svojej koži. Ale pre náš zdravý rast je to nevyhnutné. Môžeme to praktizovať tak, že budeme zámerne vyhľadávať ľudí, ktorým je vlastný práve ten opačný štýl a dáme sa vtiahnuť do ich sveta. Nech nám rozprávajú o ich prežívaní vzťahu s Bohom. Spoznávajme a oceňujme krásu „slov ich materinského duchovného jazyka“ a nezatvárajme oči pred obmedzeniami a rizikami svojho. Naše priblíženie k nim môže viesť k pozitívnej zmene aj na ich strane.

Bratia a sestry, z Božej iniciatívy sme jeho stvorením, sme jeho vykúpeným ľudom, sme učeníkmi nášho Spasiteľa Ježiša Krista a sme jeho misionármi vedení Svätým Duchom. Nech nám náš Boh pomáha žiť to, kým sme. Slúžme Hospodinovi s radosťou! Poďme pred jeho tvár s plesaním! (parafr. Žalm 100:20).

Štefan Evin