Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2016

Vážení delegáti, milé sestry, milí bratia.

Na mape Slovenska, s vyznačením miest, kde sú zbory našej cirkvi, je sedemnásť, povedzme, že hviezdičiek, ktoré môžu symbolizovať svetlo, orientáciu, prítomnosť nejakej aktivity. Je to sedemnásť spoločenstiev, plus ďalšie komunity na staniciach, ktoré spájajú učeníkov Pána Ježiša. Pojivom je spoločné presvedčenie viery, vzájomný záväzok ku vzťahom, vzájomné duchovné budovanie, kresťanská služba a ohlasovanie Kristovho evanjelia vo svojom okolí. Niekde s misijným presahom aj za hranice Slovenska. Vďaka nášmu Spasiteľovi a Pánovi za milosť, ktorú nám preukazoval aj v minulom roku v jej rozmanitých prejavoch.

Všetkých vás, bratia a sestry, pozdravujem, od najnovších členov našich zborov až po staršovstvá a správcov, cez všetky generácie, skupiny a tímy. Ďakujem za vás Bohu, ktorého milujete a ktorého svojim životom oslavujete.

Celocirkevná práca je pre mňa nová a väčšinu vecí sa musím učiť. Tých pár mesiacov v službe predsedu Rady mi umožňuje priniesť iba limitovaný pohľad na stav cirkvi – takto je totiž zadefinovaný obsah správy. Ale nesúvisí to len s časom. Záleží to aj od schopnosti vidieť, rozlišovať, vyhodnocovať a robiť závery. No ak má byť takýto pohľad na cirkev pre ňu nielen zaujímavý, ale najmä užitočný, potom aj predseda (či ktokoľvek iný, kto k nám hovorí) musí byť komunikátorom toho, ako nás vidí Pán Cirkvi. Mojou prosbou preto k vám je, aby ste sa neustále modlili za mňa, aby to, čo prinášam do nášho prostredia, bolo užitočné; a za ďalších ľudí, ktorí budú pre nás Božími očami a ústami. Snažím sa preto do diskusie o situácii a potrebách cirkvi vtiahnuť viacej ľudí. Táto predsednícka správa je výsledkom spoločného rozhovoru, ktorý vedieme na rôznych úrovniach v Rade, v odboroch aj s vami v zboroch. Je pozvaním k pokračovaniu tohto rozhovoru v duchu modlitby Žalmu 139:

Skúmaj nás, Bože, a poznaj naše srdce, skúšaj nás a poznaj naše zmýšľanie!
Hľaď, či sme na ceste trápenia a veď nás cestou večnosti. (parafráza)

S týmto vedomím vám predkladám nasledujúce myšlienky. V prvej časti (A) je moje zhrnutie niektorých pozorovaní zo života cirkvi. Druhá časť (B) otvára hlbší pohľad na naše priority. Zásadnými podnetmi do tejto časti správy prispel brat Tomáš Grulich, predseda Odboru pre zakladanie zborov.

A. Citlivé oblasti, ktoré vyžadujú našu spoločnú pozornosť

Byť aktívnym učeníkom Pána Ježiša Krista – to je spôsob života. Ak je to skutočná identita kresťana, potom celý jeho život má takýto charakter a nerozlišuje sa v ňom medzi civilnou a cirkevnou sférou, medzi súkromným a verejným pôsobením. Podobne to platí aj o zboroch – o zmluvných komunitách učeníkov Pána Ježiša. Nie sú tu len na nedeľu, alebo dvakrát do týždňa, ale permanentne. Každodenný život učeníka aj zboru obsahuje množstvo malých aj väčších aktivít, viditeľných aj skrytých. Aj pri nasledujúcich odsekoch, ktoré mapujú niektoré citlivé miesta, mám na mysli to množstvo obetavej a vernej služby ľuďom aj Pánovi, ktorá sa neustále deje a ktorú vidí hlavne  On. Lebo ani na našom tele nemáme iba citlivé miesta, nemáme ich vždy a nemáme ich všetci. Vďaka Bohu, že nám svojím oživujúcim a inšpirujúcim Duchom umožňuje žiť každodenné životy s ich bohatou náplňou. Pozrime sa však aj na to, čo je pre nás výzvou. Uvedené témy nie sú úplným zoznamom a nie sú usporiadané podľa dôležitosti. Nebudem ich hlbšie rozvíjať, len naznačím oblasti, ktoré vyžadujú našu pozornosť. Nech sú podnetom pre naše rozhovory, modlitby a rozhodnutia.

1. Učenícky život. Prieskumy zreteľne indikujú, že viera v Boha Biblie medzi obyvateľmi klesá. No aj pri členoch cirkvi, ktorí v Boha veria, je neraz problémom kristológia a praktické kresťanstvo – život premieňaný Duchom Božím do Kristovej podoby. Niekde máme zvládnutú katechumenátnu prípravu novoobrátených, ale ich ďalší duchovný rast je neraz ponechaný na samorast, čo vedie k deformáciám duchovného života a charakteru  nepremenenému Duchom Božím. Ako desivé varovanie vidím ten obrovský zástup veriacich v Boha, ktorí žiadali ukrižovať Ježiša. Učeník sa potrebuje učiť a to vyžaduje prítomnosť duchovných učiteľov a vzorov. Teda ľudí, ktorí sami zdravo rastú a dajú sa formovať evanjeliom a zároveň prijímajú bremeno pastierskej zodpovednosti za druhých – v zmysle kráčať s nimi spolu životom. Zdá sa, že v našich zboroch je ich výrazne málo.

2. Vzájomná dôvera. Napriek našej jedinečnej kombinácii presbyterského a kongregačného modelu cirkevnej správy neraz vzniká napätie a nedôvera medzi kazateľom a staršovstvom; medzi staršovstvom a zborom; a v neposlednom rade medzi zborom a Radou CB. Ako predsedu Rady ma trápi práve nedôvera medzi zbormi a Radou, resp. nedôvera voči Rade všeobecne. Príčinou môžu byť odlišné predstavy o pôsobení Rady. Niekto od nej očakáva viac, iní menej. Niekedy je dobrá pred rozhodnutím, no už menej po rozhodnutí. To je aj prirodzené. No čo nie je zdravé, to je pripisovanie iných, občas aj nízkych motívov, než aké sú prezentované. Žiaľ, na tejto atmosfére má svoj podiel aj Rada, ktorá sa niekedy vyhýbala jasnému pomenovaniu vecí a riešila zástupné problémy; niekedy vysielala nejasné a nejednotné posolstvo; a robila aj chyby. A keď sa k tomu pridal málo vľúdny alebo neohľaduplný slovník, medzera sa veľmi zväčšila. Je mi to veľmi ľúto a ako jej súčasť vás prosím o odpustenie. V našej službe sa chceme o zbory starať ako presbyterstvo denominácie a byť pre ne dobrým vzorom.

Vidím, že zmena tejto situácie je možná zmenou kultúry v našich vzťahoch a komunikácii. Konšpiračné teórie sú príťažlivé o.i. pre to, že zložitosť fenoménov sveta vedia jednoducho vysvetliť. Občas si nájdu cestu aj do cirkvi, no v Rade sa usilujeme a budeme usilovať o to, aby naše „áno“ bolo „áno“ a „nie“ bolo „nie“ a nevyhýbať sa pozrieť pravde do očí. A pritom „aby naša reč bola spríjemnená soľou“ (Kol 4:6). Prosíme vás však, aby ste nerobili závery na základe nepodložených a neúplných informácií, alebo len z toho, čo ste sa dopočuli z druhej či tretej ruky. Realita je často zložitejšia. Radi vám vysvetlíme naše pohnútky aj procesy.

3. Staršovstvo zboru. Tu sa už dostávame k otázkam pochopenia biblických princípov a ich aplikácie do našej praxe. Naša skúsenosť, pozorná biblická exegéza a porovnanie s praxou nám blízkych spoločenstiev v zahraničí ukazuje, že pri zostavovaní a službe staršovstva máme niekde problém. Najčastejšie sa to prejavuje v nedostatku vhodných (duchovne zrelých, verných a kompetentných) bratov pre túto službu. No ešte väčší problém vidím v tom, že naše staršovstvá (zložením a funkciami) zodpovedajú skôr novozmluvnej službe diakonov, ako pastierov zboru. Sú skôr exekutívou než duchovnými správcami, pastiermi a učiteľmi. A tretia oblasť súvisí s voľbami staršovstva. Jednak je to vždy úplne nová voľba, pričom  nedáva veľký zmysel, aby dôležitý duchovný dar a s tým spojená špecifická služba bola limitovaná štvorročným obdobím. No ide aj o samotný volebný proces, ktorý viac odráža politicko-spoločenskú prax v liberálnych demokraciách, ako biblický princíp vyhľadávania a ustanovovania pastierov. V diskusii bez predsudkov by sme mali hľadať riešenie, ktoré by sa blížilo k biblickému modelu. Môžeme napríklad uvažovať o takej forme, kde by vyhľadávanie a príprava vhodných starších bola zodpovednosťou aktuálneho staršovstva a členské zhromaždenie by potvrdilo navrhnutého brata. Obdobie pôsobenia staršieho by bolo dlhšie (5-7 rokov s možnosťou opakovania), pričom by v jednom termíne nekončili všetci starší, ale k pokračovaniu, doplneniu alebo výmene by odchádzalo postupne.

4. Postavenie a služba žien v cirkvi. Táto téma sa vynorila v súvislosti so službou starších a iniciovala diskusiu v cirkvi. Je zrejmé, že podnetom sú aj procesy v spoločnosti, ktoré však  nemôžu byť pre cirkev určujúce. Boží ľud je vo svete, ale nie zo sveta. Toto je citlivá otázka, v ktorej nie je núdza o emócie, no aj tu chceme prejavovať to, že Boží ľud je pod Božou vládou, teda pod vládou Jeho Slova. Rada CB na základe porozumenia Božieho stvoriteľského zámeru zastáva v tejto otázke komplementárny prístup, vyjadrený v Stanovisku Rady Cirkvi bratskej k biblickej mužskosti a ženskosti, ktoré predložila cirkvi k diskusii. Východiská k tomuto stanovisku sú zhrnuté v publikácii Rovní, ale nie rovnakí – Päťdesiat kľúčových otázok a odpovedí o biblickej mužskosti a ženskosti. Je to výzva pre našu súčasnú prax, avšak zatiaľ by sme sa mali držať aspoň princípu, že to, čo je v našom Poriadku možnosťou (t.j. ženy ako členky staršovstva), nie je povinnosťou.

5. Teologický rozptyl. Naša cirkev nemá podrobný katechizmus ani obsiahle vyznanie viery. Je to aj výhoda, že nemáme ostré teologické hranice v niektorých otázkach, čím sme ekumenicky otvorení voči okoliu. Zároveň je táto naša otvorenosť či širokosť príčinou toho, že sa na nás vyhranenejší partneri pozerajú s podozrením. Nejasné hranice umožňujú udomácňovať sa v cirkvi takým teologickým postojom, ktoré sú vzdialené teológii Jednoty českobratrské (predchodkyne Cirkvi bratskej) a niekedy aj evanjelikálnym presvedčeniam. Tento rozptyl sa prejavuje napríklad v dlhodobejšom napätí okolo vzťahu k organizácii Mládež pre Krista (poradenstvo Nová DNA, Campfest), v teológii obrátenia a znovuzrodenia, členstva v cirkvi alebo aktuálne v chápaní Eucharistie. Niektoré zbory na túto teologickú šírku už reagujú tým, že si vytvárajú vlastné kréda, aby mohli jasne sebe dovnútra aj navonok povedať, aká je ich pozícia. Majú pri tom obavu, či ich zúžené a špecifickejšie vyznanie viery nebude v cirkvi kritizované. Pozitívnym posunom v tejto oblasti môže byť novelizácia Vyznania viery CB a prijatie Zásad CB ako záväzného dokumentu celej našej cirkvi. Zásady CB však už čelia výzve, aby neboli záväzné. Takže je možné, že pri nezmenenom vývoji, bude naša cirkev typická tým, že naším záväzkom je nezáväznosť.

6. Striedanie kazateľov. Povolanie kazateľa má spoločné črty s inými povolaniami, ale má aj svoje špecifiká. Jedným z nich je dopad pri zmene zboru na celú rodinu kazateľa. Veľká sociokultúrna diverzita našich zborov a regiónov výrazne zmenšila možnosti jednoduchej zmeny zboru. V hre je aj životná úroveň rodiny kazateľa, možnosť zamestnania pre manželku, zmena sociálneho prostredia pre deti, zodpovednosť za rodičov najmä vo vyššom veku a ďalšie. Tieto aspekty sa nedajú odbaviť povrchným poukazom na to, že byť kazateľom je povolanie na celý život a kdekoľvek. Okrem Božieho volania a dôvery v Jeho zaopatrenie na strane kazateľa, je tu aj zodpovednosť zborov za svojich služobníkov. Plus zodpovednosť ústredia. Posledné roky ukazujú, že niektorým kazateľom sa ťažko mení zbor a že o niektoré zbory kazatelia nemajú záujem. Týka sa to predovšetkým malých zborov, ktoré majú problém zabezpečiť kazateľovi primeraný plat. Túto situáciu by dramaticky zvýraznila prípadná strata finančných príspevkov od štátu. Odvolávanie sa na históriu nepomôže prekonať zmenenú realitu, a tak hoci to bude lámať naše doterajšie koncepty, budeme sa musieť zaoberať aj takými otázkami, ako je jeden kazateľ pre dva zbory, alebo premenou malého zboru na stanicu iného zboru.

V tejto situácii je pozoruhodné, že na tejto konferencii budeme schvaľovať ordináciu štyroch bratov. Takýto počet na jednej konferencii si nepamätáme. Ďakujme Pánu Bohu za týchto služobníkov, prosme o ich rozvoj a modlime sa za ďalších a ďalších.

B. Naše priority

Vďaka Bohu, že v poslednom období sa rozbehol rozhovor o stave našej cirkvi a o jej prioritách. To, čo v našom rozhovore zrejme chýbalo, bol určitý odstup od čiastkových problémov a lokálnych špecifík a niektoré celocirkevné nástroje. Výsledkom tvorivej a na naše pomery jedinečnej diskusie bolo v roku 2015 prijatie dvoch priorít cirkvi: 1) Rozširovanie cirkvi do nových oblastí a 2) Obnova zborov.

V ďalších krokoch, ktoré vyplývajú z týchto priorít, objavujeme nové cesty a našli sme nových partnerov k spolupráci (M4 – modulárne školenie pre tímy zakladajúce zbory; Odbor pre obnovu a zakladanie staníc a zborov v CB ČR; Cesta obnovy v CB ČR; Acts 29; Vitality Pathway). Táto medzinárodná spolupráca nám jednak prináša nové princípy, nástroje a spôsoby, ale tiež nám pomáha nám viesť rozhovor o minulosti, súčasnosti a budúcnosti našej cirkvi s väčšou hĺbkou a zároveň citlivosťou na našu históriu a kultúru.

1. Rozširovanie cirkvi do nových oblastí - zakladanie zborov

Pre uskutočnenie priorít cirkvi je potrebné hľadať smer cesty a dlhodobý a systematický plán. O to viac, že na Slovensku nemáme veľa pozitívnych príkladov. Aby sme sa pohli ďalej, potrebujeme v nadväznosti na modlitebné úsilie cirkvi aj systematickú prípravu pracovníkov; takisto praktické funkčné modely zakladania zborov; financie; zrelé materské zbory atď. Prejavom toho, že to cirkev naozaj myslí vážne, bolo zriadenie Odboru pre zakladanie zborov pri Rade. Odbor si dal poetickejší názov PLANt.sk a intenzívne spolupracuje s Radou. Inšpirovaná aj nemeckou FeG prichádza Rada  s desaťročným zámerom pre cirkev, ako by sme spoločne mohli túto prioritu rozvíjať. Pracovne túto víziu nazývame 4x10: V priebehu desiatich rokov by sme s Božou pomocou chceli založiť desať nových zborov, začať desať ďalších projektov zakladania zborov a cieľavedome pripravovať desať ďalších vedúcich.

Premietnutie tejto priority do konkrétnych čísel je pre nás pomocou, aby sme ju vzali vážne, zjednotili sa na nej, plánovali potrebné kroky a naliehavo sa modlili. Nevieme, aký bude číselný výsledok v roku 2025, ale dnes je podstatné to, či začneme vytvárať podmienky pre vznik zborov tak, aby zakladanie zborov bolo dlhodobou prioritou cirkvi.

Uvedomujme si, že žiadny podobný plán nie je možné zvládnuť ľudskými silami. Preto ďalším praktickým krokom, ktorý sme po sformulovaní tejto vízie urobili, bolo spoločné stretnutie členov Rady a PLANt.sk k modlitbám.  V duchu pokánia, s prosbou o milosť, o potrebné dary aj obdarovaných ľudí, sme volali k Pánovi Cirkvi, aby nám dal milosť jednak začínať na nových miestach a takisto obnovovať súčasné zbory. Bolo to vážne, mocné a krásne a budeme v tom pokračovať. K podobným modlitbám chceme pozvať celú cirkev. Zakomponujme túto víziu do svojich modlitebných stretnutí, pamätajme na to, pripomínajme a vytvorme modlitebné príležitosti. Zalievajme rastlinku 4x10 neustálymi modlitbami.

Ďalším praktickým krokom bolo zriadenie Fondu Nové zbory. Predstava, že v priebehu desiatich rokov bude potrebné finančne podporovať do 20 nových pracovníkov, nám dnes môže pripadať neuskutočniteľná. Ale ako hovorí čínske príslovie, cesta dlhá tisíc míľ začína prvým krokom; alebo biblicky „Kto bude pohŕdať dňom malých začiatkov?“ Chceme sa učiť efektívne zhromažďovať aj využívať potrebné zdroje. Prvým významným príspevkom do tohto fondu bol dar z českého Nadačného fondu nových zborov. Ako prejav osobného zapojenia si členovia Rady zriadili trvalé príkazy, ktorými mesačne dobrovoľnou sumou prispievajú do tohto fondu. K podobnému zapojeniu pozývame všetkých bratov a sestry v cirkvi. Príkladom nech idú kazatelia a členovia staršovstiev. Každá dobrovoľná pravidelná suma je jednak prejavom osobnej angažovanosti a zároveň reálnou podporou. (Číslo účtu je v prílohe č.1)

2. Obnova zborov.

V oblasti obnovy zborov zatiaľ robíme prvé kroky v spolupráci s českou Cestou obnovy a Vitality Pathway. Ešte nie sme pripravení predložiť konkrétnejší plán, skôr sa snažíme učiť od druhých. Skúsenosti hovoria, že obnova zborov je náročnejšia úloha ako zakladanie, lebo kladie veľké nároky na zmenu súčasného stavu. Veľmi užitočná bola konferencia a semináre Cesta obnovy v Prahe a povzbudzujúca bola účasť a zapojenie našich prvých zborov (Prešov, Michalovce).

Ak volanie po obnove, ktoré v diskusii o prioritách vyjadrili samotné zbory, nemá zostať iba na papieri, každý zbor, alebo jeho vedenie, ktorému na tom záleží, musí aj niečo reálne začať robiť. Odporúčame oboznámiť sa s konceptom Cesta obnovy (www.cestaobnovy.cz, urobiť v zbore seminár s koordinátorom, nadviazať spoluprácu s už zapojeným zborom) a vydať sa na cestu zmeny.  

Nechceme, aby si zakladanie zborov a obnova zborov konfrontačne konkurovali. Obnova zborov aj zakladanie zborov má ísť ruku v ruke. Povzbudzujme sa navzájom v týchto úlohách. Verím, že pravá obnova pomôže pri zakladaní nových zborov, pretože tu bude viacej zdravých materských zborov, ktoré budú investovať do svojho okolia a poskytnú stabilitu vznikajúcim zborom. A zdravé zakladanie zborov môže byť naopak pomocou k obnove, lebo rozhýbe staršie zbory k cieľavedomému životu a misii.

3. Potreba zmeny

Mnohé rozhovory a podnety z oblasti obnovy aj zakladania zborov nám odhaľujú potrebu zmien vo vnútornej kultúre cirkvi, v spôsoboch práce, v skutočných prioritách zborov atď. Je potrebné reagovať na generačný a kultúrny posun a vážne zmeny v našej krajine aj v celej Európe. Ukazuje sa čoraz zreteľnejšie, že ak má byť naša cirkev skutočne soľou a svetlom pre našu krajinu, musíme prejsť vážnymi zmenami.

Negatívne reakcie. Ako prirodzená ochrana pred bolesťou zmeny sa vynára niekoľko scenárov. Prvým je ignorovanie potreby zmeny. Môžeme sa uchýliť do bezpečia svojich zabehnutých rituálov a vychodených koľají zborovej prevádzky. Bagatelizovať prichádzajúce výzvy aktivizmom v tom, čo sme robili doteraz. Pohrúžení do úloh dneška nemáme čas riešiť, čo bude zajtra. Až si nevšimneme, že „zajtra“ je už dnes a výzvy, ktoré sme ignorovali, nás skôr či neskôr dostihnú.

Ďalšou prirodzenou tendenciou je kriesiť minulosť. Paradoxne sa k tejto reakcii uchyľujú ľudia, ktorí naliehavo cítia potrebu zmeny. Ale namiesto toho, aby hľadali príčinu súčasnej situácie a východisko z nej skrze vlastnú obnovu a zmenu, snažia sa ochrániť to, čo zostalo z minulosti. Je to však ilúzia minulosti, ku ktorej sa utiekame v obave pred súčasným stavom aj pred nositeľmi zmeny.

Iným negatívnym scenárom je negácia a odpor. V reakcii na bolesť zo zmeny ľudia strácajú nádej a všetko vidia v čiernych farbách. Buď podľahnú skepse a odchádzajú preč, alebo sa z nich stanú revolucionári, ktorí chcú od základu všetko staré nahradiť novým. Na tejto ceste sa stráca kontinuita s minulosťou, vyhasína vďačnosť a prevláda otvorený negativizmus.

Pokánie ako jadro zmeny. Tam, kde víťazia naše nepremenené tendencie, narastá polarizácia a napätie. Duchovné zmeny sa vyznačujú spojením pravdy s vierou, láskou a nádejou. Pokiaľ rozhovor o potrebách zmien spájame s pokorou pred vedením Božím Duchom a s vytrvalými modlitbami, Kristus si vo svojej moci dokáže použiť „pragmatikov“,  „konzervatívcov“, „revolucionárov“ a všetkých ostatných k obnove svojej cirkvi a k budovaniu svojho kráľovstva. Vždy to však bude cesta sebazapierania, kríža, modlitieb, a pokorného vedomia, že každý z nás sme iba časťou spoločného tela, že máme len čiastočné poznanie a našou spoločnou hlavou je sám Pán Cirkvi.

Principiálne zmeny – ak rozpoznávame ich potrebu, nie sú možné bez zmeny hodnôt, postojov a kultúry. K tejto prvotnej zmene dochádza, keď nás oslovuje Božia milosť a Božia svätosť. Preto akékoľvek zmeny chceme začínať predovšetkým s Písmom a modlitbou. Pokánie je o.i. modlitebný postoj, ktorý je vďačný za minulé aj súčasné Božie dary, a preto v pokornej bázni a živej nádeji prosí o milosť pre nový začiatok. Pri modlitbách a rozhovore nad Božím Slovom dochádza k podstate duchovných zmien – k metanoii, k premene mysle, premene hodnôt a postojov. Iba takéto zmeny prinášajú nový život a toto je cesta zmeny, ktorú hľadáme.

Rád by som ako predseda Rady napomáhal k tomu, aby sme o potrebách zmien mohli hovoriť v bratskej láske, trpezlivo a s úctou k tým, ktorí majú iný názor. Na seminári o obnove zborov sme sa učili, že rozhovor o našej situácii a potrebách zmien potrebuje svoje pravidlá. Inak by nás naše prirodzené tendencie a nedoposvätené (niekedy nevychované) charaktery viedli ku konfrontácii a zraňujúcim bojom. Pomocou je napr. Dohoda/zmluva o vzájomných vzťahoch (pozri prílohu č.2). Jej biblický základ a už aj participatívny proces jej tvorby a prijatia všetkými zúčastnenými je zavádzaním novej kultúry vzťahov.

Cesta dávania je podstatou obnovy aj zakladania zborov. Obidve priority potrebujú dostatok pracovníkov a štedrú finančnú podporu. Modlime sa za povolanie nových pracovníkov do služby v oblasti našich priorít. Chcem však upozorniť, že tieto modlitby môžu byť „nebezpečné“, lebo sa nám môže stať, že Pán Boh povolá nás samotných, alebo niekoho z nášho zboru. Často tých najschopnejších. A je to tak v poriadku, lebo na nové územia majú ísť tí, ktorí sú najlepšie pripravení a osvedčení a ktorých by sme si radi ponechali. Pre obe priority je veľmi dôležité, či sa k tejto výzve postavíme ochranársky a budeme si chcieť minulé aj súčasné požehnanie uchovať len pre seba, alebo možno aj s plačom, ale vo viere, láske a nádeji budeme siať – teda vyšleme našich pracovníkov na nové miesta aj vtedy, keď ich sami máme nedostatok, aby sme žali s radosťou. Len druhá cesta prináša požehnanie, lebo je to Kristovská cesta vzdávania sa, aby mohlo prísť Božie požehnanie; nie je to cesta správcu hrivien, ktorý sa bál investovať – a prišiel o všetko.

Skúsenosti mnohých zborov svedčia o tom, že v prostredí, kde je odvaha vysielať pracovníkov na nové miesta, rastú noví služobníci oveľa rýchlejšie, než v zboroch, ktoré si svoje požehnanie uchovávajú len pre seba. Mali by sme začať s tým, že ochotne uvoľníme a povzbudíme tých, ktorí opúšťajú svoje súčasné zbory, aby pomáhali pri vzniku zborov na nových miestach. bitcoin bookies

Chceme teda ísť cestou pravdy, viery, nádeje a lásky. Pravda nám ukazuje realitu. Viera nám dáva odvahu vzdávať sa toho najlepšieho v prospech druhých. Nádej nám ukazuje, že sme súčasťou Božieho kráľovstva, ktoré je väčšie ako náš zbor; a tento prístup je prejavom lásky, ktorou milujeme nášho Stvoriteľa a Spasiteľa, aj ľudí, ktorí sú zatiaľ bez Boha na svete.

Nech nám Boh dá okúsiť to, čo s takým vzrušením čítame na stránkach Skutkov apoštolov: Slovo Božie rástlo, počet učeníkov rástol a rástol aj počet zborov. „Bože náš, veď nás po svojej ceste.“

Štefan Evin, Konferencia Cirkvi bratskej, Prešov, 13.-14.mája 20016