Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2014

• Vytlačiť
• E-mail

Cirkev bratská kazateľskou cirkvou (?)

Správa predsedu Rady CB, Levice 16.-17. mája 2014

Ján Henžel

Úvod

Drahé sestry a bratia!

Často, keď sa modlím za cirkev, ďakujem za vás Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista (por. Kol 1:3). Ďakujem za všetkých, s ktorými tvoríme duchovnú rodinu Cirkvi bratskej. Toto je však príležitosť, aby som nielen ďakoval za vás, ale aby som aj ďakoval vám. Ďakujem všetkým diakonom, misijným a pastoračným asistentom, vikárom, kazateľom, členom Rady a zástupu dobrovoľných služobníkov, ktorí nasledujú svojho Pána tým, že obetavo slúžia jeho cirkvi, za ktorú on podstúpil smrť, aby nás postavil pred Božiu tvár svätých, nepoškvrnených a bezúhonných, ak vytrváme pevní a stáli vo viere, ak sa neodkloníme od nádeje evanjelia, ktoré sme počuli a ktoré sa hlása všetkému tvorstvu pod nebom (por. Kol 1:22-23).

V minulej predsedníckej správe som sa venoval téme predpokladaného evanjelikalizmu Cirkvi bratskej. Niekoľko otvorených diskusií o evanjelikalizme na stránkach Dialógu ukazuje, aká aktuálna aj naliehavá téma to je. V roku 2012 som sa venoval biblickému porozumeniu cirkvi ako zhromaždenia. Cirkev je zhromaždenie, ktoré zhromažďuje Boh. Cirkev je zhromaždenie, ktoré pozostáva z ľudí, ktorí reagujú na Božie volanie a počúvajú na jeho hlas. Som presvedčený, že tam, kde sa verne zvestuje Božie slovo, tam je počuť Boží hlas. Teraz sa nebudem venovať špeciálne zvestovaniu, ale postaveniu a zodpovednosti kazateľov, a aj zodpovednosti cirkvi za kazateľov.

Začnem kontroverznou vetou: Cirkev bratská je kazateľskou cirkvou. Čo to znamená, keď zároveň zdôrazňujeme, že sa hlásime k reformačnej zásade o všeobecnom kňazstve všetkých veriacich a hovoríme, že spoločenstvo Cirkvi bratskej netvorí hierarchia (hieros=kňaz) a laici (laos=ľud)? Pozitívne to znamená, že kňazov ako zástupcov a sprostredkovateľov medzi Bohom a ľuďmi nemáme, lebo ich nepotrebujeme. Máme totiž Ježiša Krista, jediného veľkňaza, ktorý svojou obeťou, vzkriesením a nanebovstúpením vykonal a koná dostatočnú kňazskú službu za nás. Cirkev bratská však od svojho začiatku rozpoznala, že potrebuje služobníkov slova. V Skutkoch 6 a 14, 1. Korinťanom a najmä v 1. Timotejovi a Títovi čítame o mužoch, ktorých si cirkev volila na vyučovanie a spravovanie. František Urbánek o tom píše: „Tým nehovoríme, že sme sa stali prostredníkmi alebo pánmi zhromaždenia, Kristovho stáda. Stali sme sa služobníkmi, ktorým je zverené od Pána a od cirkvi kázať, zvestovať, učiť, napomínať a ustanovenia (krstu a Večere Pánovej) Pána Ježiša vykonávať. To všetko je dané celej cirkvi a cirkev vedená Božím Duchom ustanovuje k tomu určitých ľudí, ktorí majú povolanie a vystrojenie potrebnými darmi" (F. Urbánek: Proč má církevní služebníky, s. 47).

Keď však hovoríme, že Cirkev bratská je kazateľskou cirkvou, tak negatívne to znamená, že jej služby sa stále viacej profesionalizujú a od kazateľov sa vyžadujú stále viacej úlohy manažérske, administratívne, štatutárne a právne. Do istej miery je to nevyhnutné, lebo cirkev na svete je súčasťou svojho spoločenského prostredia, ktoré ju nevyhnutne ovplyvňuje. Ak si však nedáme pozor, tak tieto okrajové funkcie prevládnu nad podstatnými (zvestovanie, kázanie, učenie, napomínanie, povzbudzovanie) a to by bolo veľkou chybou a zlyhaním cirkvi (pozri Sk 6:2, 4).

Toto je jeden z podstatných dôvodov, prečo som sa rozhodol napísať túto predsednícku správu práve o kazateľoch. Prirodzene, bolo by veľmi užitočné venovať dôkladnú pozornosť tomu, čo o ich povolaní, poslaní, príprave aj pokušeniach hovorí Písmo, ale to si odložíme na inú príležitosť aj miesto. Tu by som chcel vyjadriť vám a tým aj celej cirkvi svoje postrehy aj niekoľko námetov k premýšľaniu aj konaniu vzhľadom k našim kazateľom. Začnime ich prípravou a výberom.

Príprava a výber

Najčastejšiu ambíciu typickej slovenskej rodiny do 40-tych rokov minulého storočia by sme mohli vyjadriť tak, že najstarší syn má zdediť hospodárstvo a najbystrejší syn má byť farárom. Domnievam sa, že takáto ambícia neprevláda dnes ani v typickej rodine Cirkvi bratskej. Áno, je to spôsobené aj nedostatočným hmotným zabezpečením kazateľov (a dostaneme sa aj k nemu), ale nemyslím si, že to je jediná alebo hlavná príčina neatraktívnosti kazateľského povolania. Členovia cirkvi vstupujú aj do povolaní, ktoré sú finančne podpriemerne hodnotené.

Sekulárna spoločnosť vníma kazateľov v lepšom prípade ako skrášľovateľov životných rituálov pri narodení, sobáši a smrti. V horšom prípade ich považuje za parazitov, ktorí žijú na úkor ich daní. Obávam sa, že aj v mnohých našich rodinách býva často na nedeľnom menu „grilovaný kazateľ." Škvaríme ho z každej strany, a to nielen zvonka – ako vyzeral, ako sa díval, čo a ako povedal, či nepovedal – ale aj zvnútra: prečo je taký aký je a o čo mu zaručene išlo, hoci to tak nepovedal... Kazateľ je verejnou postavou, ktorej život sa nevyhnutne odohráva pred očami všetkých ľudí. Je ako ryba v akváriu, na ktorú sa chceme pozerať kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany. Je len málo ľudí, ktorí toto unesú.

Principiálne by nás to nemalo prekvapovať, lebo veď celý náš život a každého z nás sa odohráva pred očami Boha, ktorý všetko vidí a všetko vie (Ž 139). Na rozdiel od nás však Boh ospravedlňuje „bezmocných" a „hriešnych" (R 5:1-11). Preto obetoval svojho Syna, lebo „bezmocnými" a „hriešnymi" sú aj kazatelia. My však očakávame, že práve oni nebudú mať všetky tie slabosti, ktoré máme my a oni nebudú podliehať tým pokušeniam, ktorým podliehame my. Takéto očakávania je však takmer nemožné splniť, a preto tí, ktorí si ich uvedomujú, sa kazateľskému povolaniu radšej vyhnú.

Lenže kazateľské povolanie je atraktívne! Zodpovednosť je to obrovská, ale zároveň pre správneho človeka neexistuje nič ťažšie a namáhavejšie, ale ani vzrušujúcejšie a úžasnejšie, než prinášať Božie slovo Božiemu ľudu. Veď Boh nás splodil k novému životu svojím slovom (Jk 1:18) a Božie slovo „má silu budovať a dať dedičstvo všetkým posväteným" (Sk 20:32). Dovoľte mi byť aj osobný: Študoval som aj iné ako teológiu a vykonával som aj iné povolanie, ale neexistuje nič, čo by sa kazateľovaniu vyrovnalo. Je to náročné takmer po každej stránke. Stále je čo sa učiť. Stále sa dá robiť viac a lepšie. Nikdy nie je nuda. Výsada zdieľať svoj život s inými je výnimočná. Viac, ako toto všetko: Pán Ježiš si zožne bohatú úrodu zo slova, ktoré sejeme a modlitbami zalievame. Práve toto dáva všetkému ostatnému správnu perspektívu. Veľa povolaní na tomto svete je veľmi príťažlivých. Mnohé z nich poskytujú bezprostrednejšiu odmenu. Mnohé prinášajú väčší pocit uspokojenia a naplnenia. Nič sa však celkom nevyrovná tejto práci, ktorá v Ježišových rukách pretrvá naveky.

Vráťme sa však ešte z večnosti do časnosti a povedzme si niekoľko slov o kazateľských vzoroch. Hovoriť o tom je veľmi háklivé, ale nevyhnutné, lebo aj tu platí, že „slová vyučujú, ale príklady priťahujú." Najprv sa obraciam k nám kazateľom jednotlivo, a najmä ku starším z nás: Keď som bol 17. novembra 1989 na predordinačnom pohovore v Prahe, spýtal sa ma br. kaz. Sita zásadnú otázku, ktorú kladiem aj tebe: „Miluješ Boha a miluješ ľudí?" A dodávam, že je dôležité, aby to bolo v tomto poradí: najprv Boha a potom ľudí. Viem, že na túto jednoduchú otázku je ťažké odpovedať. Ale náš Pán aj od nás očakáva takú odpoveď, akú dostal od Petra, ktorý ho predtým zradil (Jn 21:15-19). Ak na ňu nevieme odpovedať pozitívne (hoci aj s ľútosťou za svoje zlyhania), tak by sme nemali byť kazateľmi. V mnohom sa prehrešujeme (Jk 3:2), dokonca aj v láske, ale ak tá nie je viditeľná v našom živote, tak kazateľstvo nebude príťažlivé, ale odpudivé. A pod láskou tu vôbec nemám na mysli jej súčasnú romantickú predstavu, podľa ktorej by hlavnou úlohou kazateľa malo byť udržiavať každého šťastným. Vôbec nie.

Pavol vo svojej rozlúčkovej reči (Sk 20:17-35) vyzýva efezských starších, aby sa oddali tomu istému dielu, ktoré videli medzi sebou konať jeho. Pavlova výzva poskytuje aj nám niekoľko ukazovateľov, čo tá práca bude zahŕňať. Pastoračná služba je v Pavlovej mysli jasne spojená s vyučovaním. Je to jasné z predchádzajúcich veršov, kde vlci ničia stádo nepravdou, aby získavali vlastný prospech. Obávam sa, že sme začali používať slová „pastorácia" a „vyučovanie" často nesprávnym spôsobom. Za „pastoráciu" obyčajne považujeme „starostlivosť o ľudí v ťažkostiach." Pod „vyučovaním" si obyčajne predstavujeme sprostredkovanie informácií. Jedno aj druhé však ďaleko zaostáva za biblickým významom. Pásť Boží ľud znamená prinášať mu Božie slovo takým spôsobom, aby sa budoval v láske, aby bol chránený a vedený nástrahami života k bezpečnému a večnému dedičstvu. Pastorácia a vyučovanie sú v Biblii spojené a v službe sa nesmú nikdy rozdeľovať. Božie slovo toto naozaj koná v Božom ľude, keď sa aplikuje do života. Puritán, Thomas Watson, napísal: „Kazatelia musia byť nielen „pastormi," ale aj „proeliatores" (=bojovníci). V jednej ruke musia držať chlieb života a „kŕmiť Božie stádo;" v druhej ruke musia držať meč Ducha a bojovať proti chybám, ktoré so sebou prinášajú záhubu." (T. Watson, The Beatitudes. Edinburgh: Banner of Truth, 1971, s. 16). To všetko z lásky k Bohu a ľuďom.

Lenže ak Boží ľud nie je o tomto hlboko presvedčený, tak aj kazatelia sa často uchyľujú k iným prostriedkom. Deje sa to najmä vtedy, keď narastá zodpovednosť alebo očakávania ľudí ich posúvajú iným smerom. Ťarcha zodpovednosti a očakávania ľudí skúšajú naše presvedčenie viac, ako dokážeme uniesť. Preto pre kazateľa sú absolútne nevyhnutné dve veci: (1) presvedčenie, že služba Slova a modlitby sú jeho kľúčové aktivity a (2) určitá schopnosť aplikovať Božie slovo do svojho vlastného života a do života iných. Táto kombinácia života a učenia je mocná a účinná v Božích rukách (1Tm 4:11-16).

Keď sa na nás teda dívajú potenciálni uchádzači o kazateľstvo, budú chcieť nasledovať naše učenie, správanie, predsavzatie, vieru, trpezlivosť, lásku, vytrvalosť, naše prenasledovania a utrpenia (2Tim 3:10-11)? Alebo sa budú snažiť nášmu spôsobu na každý pád vyhnúť?

Povedzme si ešte niekoľko slov k výberu budúcich kazateľov. Je to veľmi ne-slovenské, ale Pavol začína svoje kritériá tým, že samotný kandidát by to mal chcieť (1Tim 3:1). Jedným z hlavných dôvodov, prečo si mladí ľudia nevedia predstaviť seba v úlohe kazateľa, je to, že ešte nie sú dosť starí. Biblia predpokladá, že tak ako starší ľudia preberajú zodpovednosť za svoju rodinu, tak aj starší ľudia preberú zodpovednosť za Božiu rodinu. Preto nie je prirodzené, aby sa niekto vo svojich dvadsiatych rokoch cítil dobre ako kazateľ zboru ľudí rôzneho veku. To neznamená, že mladší nedokážu niesť takú zodpovednosť, ale je to ťažké. Preto Pavol dáva pokyny Timotejovi, ako sa má správať, aby sa na neho nedívali zvrchu lebo je mladý (1Tm 4:11-5:2). Ako by teda človek v dvadsiatych alebo tridsiatych rokoch mal zhodnotiť svoju vhodnosť? Rozhodujúcou otázkou nie je: „Viem si predstaviť seba ako kazateľa zboru?" Lepšia otázka je: „Dokážem vykonávať užitočnú službu medzi svojimi vrstovníkmi?" Ak dokážeš vykonávať pastoračnú a učiteľskú službu medzi ľuďmi tvojho vlastného veku, je veľmi pravdepodobné, že postupne budeš môcť preberať väčšiu zodpovednosť aj za širší okruh ľudí.

Vyhľadávať a povzbudzovať týchto ľudí je dôležitou úlohou kazateľov a staršovstiev zborov. Je veľmi krátkozraké, ak to robia iba na naplnenie vlastných lokálnych potrieb. Pavol končí svoju rozlúčkovú reč efezským starším citátom Ježiša Krista: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať" (Sk 20:35). V miestnom cirkevnom spoločenstve, kde človek žije a slúži, je najlepšie vidieť jeho charakter, ktorý je podľa 1Tim 3 dôležitejší ako jeho schopnosti. Dobrou príležitosťou sú aj naše celoslovenské aktivity (konferencie mládeže, celoslovenské tábory a pod.), kde sa služobníci môžu prejaviť v širšom kontexte ako je ich miestny zbor.

Cirkev bratská od svojho začiatku mala otvorené dvere do ordinovanej kazateľskej služby aj pre bratov bez formálneho teologického vzdelania. Dobré teologické vzdelanie je veľkým prínosom, ale som rád, že nie je nutnou podmienkou k ustanoveniu do kazateľskej služby. Považujem za správne, aby to tak aj zostalo, hoci sám som do teologického vzdelania svojho aj iných veľa investoval.

20. výročie vzniku Katedry teológie a katechetiky (do roku 2012 Katedra evanjelikálnej teológie a misie, ktorá vznikla z Teologicko-misijného seminára) na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici si zaslúži, aby sme sa jej aj na fóre našej Konferencie stručne venovali. Medzi jej zakladateľmi boli naši bratia: Ľudovít Fazekaš, Ondrej Lupták, Dalibor Krúpa a Ján Liguš. Postupne ich nahradili: Ján Henžel, Slavomír Krúpa, Jaroslav Maďar a Todd Patterson. Katedra zabezpečuje všetky 3 stupne univerzitného štúdia teológie (bakalársky, magisterský aj doktorandský) a uchádza sa aj o práva na habilitačné (Doc.) a inauguračné konania (Prof.). Z 22 ordinovaných kazateľov máme 11 kazateľov z našej katedry. Zo 4 vikárov sú 2 absolventi našej katedry. Šiesti naši absolventi slúžia ako diakoni, pastorační asistenti a misionári. Zďaleka nie som spokojný s kvalitou tohto vzdelávania a preto vynakladám veľké úsilie nato, aby si naši služobníci mohli doplniť alebo získať kvalitnejšie vzdelanie v zahraničí. Zároveň som však vďačný Pánu Bohu za mnohé a rôzne požehnania, ktoré nám prostredníctvom tejto katedry dával a dáva. V celej strednej a východnej Európe nepoznám žiadnu inú štátom akreditovanú evanjelikálnu školu univerzitného typu. A preto zároveň investujem svoj čas, sily a schopnosti na to, aby sme tento vzácny Boží dar zveľaďovali na jeho slávu a na úžitok jeho ľudu. Viacej sa o histórii katedry dozviete z článku prof. Procházku, ktorý je v tomto bulletine.

Príprava kazateľov však zďaleka nepozostáva len z ich akademického vzdelania. Ešte dôležitejšie je ich duchovné a osobnostné formovanie. Je treba, aby cirkev vedela, že túto funkciu nám škola univerzitného typu nezabezpečí. Táto úloha – či sa nám to páči alebo nie – zostáva súčasným kazateľom. Preto som toľko priestoru venoval kazateľským vzorom.

Ustanovovanie kazateľov

Zo svojich skúseností však musím povedať, že väčšina našich staršovstiev nedokáže alebo nechce posúdiť teologickú vhodnosť adeptov na kazateľstvo. Preto vikariát, vikariátne cvičenia, ordinačná práca a predordinačný pohovor sú také rozhodujúce, hoci zďaleka nie dokonalé nástroje denominácie na rozhodovanie pred ustanovením kazateľov. Je riskantné urobiť capa záhradníkom, najmä keď je potom ťažšie zbaviť sa dvojnohého ako štvornohého. Zdá sa, že vikariát, ktorý trvá 2-3 roky, vikariátne cvičenia, stále štruktúrovanejšia ordinačná práca, vieroučný pohovor v Študijnom odbore a predordinačný pohovor v Rade by mali byť dostatočné na to, aby sa odhalila vhodnosť alebo nevhodnosť kandidáta pre kazateľskú službu. Za 10 rokov môjho pôsobenia vo funkcii predsedu a predtým 12 rokov člena Rady sa iba raz stalo, že sme odložili ordináciu o 1 rok, ale všetky žiadosti o ordináciu sa ordináciou aj skončili. Nie som si istý, že v každom prípade prebehol starostlivý výber už pred podaním žiadosti o ordináciu. Sme malá denominácia, v ktorej sú silné osobné väzby. Máme dlhodobo nedostatok kazateľov. Sme veriaci ľudia, a preto (niekedy naivne) veríme aj v progres mladých kazateľov. Nemyslím, že je treba v súčasnosti niečo zásadne meniť na tomto predordinačnom procese. Len je treba, aby sme všetci – predseda, Rada, Študijný odbor, staršovstvo i vikár boli v tomto procese dôslednejší, lebo to bude prejav zodpovednej lásky ku všetkým zúčastneným. Nie, nechcem, aby vstup do kazateľského stavu bol ako hradná brána uzamknutá na 7 zámkov. Ale nie sú (a nemajú byť!) to ani „lietačky," cez ktoré každý ľahko vojde aj vyjde. Totiž, čo budú ľudia veriť a ako to budú uplatňovať, ovplyvňujú oveľa viacej kazatelia ako teologickí profesori.

Celému tomuto predordinačnému procesu by pomohlo, keby sme v budúcnosti zaviedli akýsi „učňovský program." Mladí ľudia, ktorí uvažujú o duchovenskej službe (kazateľskej, misionárskej, diakonickej, poradenskej, mediálnej...), by ešte pred začiatkom teologického štúdia absolvovali aspoň rok praktickej služby pod dohľadom skúsenejšieho kazateľa. Na štúdium by išiel jednak osobnostne vyzretejší a jednak s jasnejšou predstavou o tom, načo je potrebné teologické štúdium. Takto totiž aj tu funguje to, čo pred 100 rokmi napísal K. Čapek: „V čase keď sa rozhoduje o našej životnej ceste, pre nás je rozhodujúca cestička v našom účese." Príliš často sa na katedre stretávam so študentmi, ktorých zaujíma čokoľvek iné, len nie štúdium. Stretávam však potom v cirkevnej službe našich absolventov, ktorí s ľútosťou hovoria: „Ach, keby som bol vtedy z tej dogmatiky viacej prečítal a tú gréčtinu sa poriadnejšie naučil!" Investovať totiž 3 a v našich pomeroch najčastejšie 5 rokov do štúdia niečoho a potom zistiť, že sa treba venovať niečomu celkom inému, je príliš drahá investícia. Takéto „učňovské programy" sa úspešne uplatňujú napríklad v Británii. Prešiel ním Marek Jurčo a v súčasnosti sú v ňom Dalibor Beregszászi a Juraj Sabol.

Po úspešnej predordinačnej prírave sa vikár stane kazateľom ordináciou. Stručne by sme mohli povedať, že ordinácia je uznanie cirkvi, že tohto brata Pán povolal a vystrojil, aby učil a viedol jeho cirkev. Tým sa stáva voliteľným do kazateľskej služby v ktoromkoľvek zbore Cirkvi bratskej (a to v SR aj ČR). Po zvolení príslušným členským zhromaždením ho Rada inštaluje do služby v tomto konkrétnom zbore. Systémovo je to nastavené tak, že každý ordinovaný kazateľ môže spravovať ktorýkoľvek zbor. Pochybujem, že to tak vôbec niekedy aj reálne bolo, ale dnes som si istý, že to tak reálne nefunguje. Každý kazateľ nie je kompatibilný s každým zborom. Tým som len nahlas povedal to, čo väčšina vie. Lenže s tým súvisia reálne napätia, ktoré len ťažko dokážeme dobre riešiť.

Jedno také existuje medzi potrebou striedania kazateľov, malým počtom (rôznorodých!) zborov na Slovensku a rôznorodosťou kazateľov. Princíp striedania kazateľov považujem za správny a potrebný. Zároveň si však uvedomujem toto napätie a keď k nemu pridáme aj fakt, že naši kazatelia majú zamestnané manželky a deti v rôznych školách, tak ale efektívne uplatnenie tohto princípu je nesmierne ťažké. Nehovorím to preto, aby sme sa ho vzdali, ale aby sme si ho všetci uvedomovali a citlivo ho riešili.

Súčasná realita nám ukazuje, že nie každý kazateľ je kvalifikovaný spravovať zbor. To prirodzene vyvoláva otázku, či teda má byť kazateľom. Keby sme ju chceli riešiť, museli by sme sa pozrieť na status ordinácie, čo by si vyžadovalo samostatné pojednanie. Teraz nám ide o praktický život a pripomínam to preto, že rôznorodosť zborového života, zvyšujúce sa administratívne nároky na kazateľa-správcu, ktorý je štatutárnym zástupcom zboru, spôsobujú, že môžeme mať kazateľov, ktorí sú jasne obdarovaní pre zvestovanie, vyučovanie a osobné duchovné vedenie ľudí, ale nezvládnu koordináciu rôznych činností a administratívne zodpovednosti, ktoré zo zákona vyplývajú pre štatutárneho zástupcu zboru.

Jedným z riešení je, aby sa títo kazatelia boli druhými kazateľmi v zboroch, ktoré majú svojich správcov. To si však vyžaduje zmenu nášho pohľadu, podľa ktorého všeobecne očakávame, že druhý kazateľ sa po čase stane správcom zboru, lenže on sa ním nestane. Ďalej to súvisí so skutočnosťou, že iba najväčšie zbory si budú môcť dovoliť mať viac ako jedného kazateľa. Opatrne, ale dôkladne by bolo treba pouvažovať aj nad tým, aby správcom zboru nebol kazateľ.

Služba kazateľov

Vzorom činnosti kazateľa nie je pouličný muzikant, ktorý ústami hrá na harmonike, jednou rukou hrá na klávesoch, druhou na činely a nohami bubnuje do rytmu. Lepším modelom je dirigent, ktorý sleduje partitúru (resp. Bibliu) a vedie hráčov orchestra (resp. členov zboru), aby spolu hrali podľa nej. Z toho dôvodu sa domnievam, že rozdelenie jeho hlavných úloh by malo vyzerať asi takto: 50% kázanie, 30% pastorácia, 20% administrácia. Samozrejme, tieto čísla som nevyčítal z Biblie, a preto nie sú neomylné. Považujem ich za orientačné, ktoré sa môžu trochu odlišovať podľa obdarovania konkrétneho kazateľa aj podmienok, v akých sa jeho služba uskutočňuje. Ak sa však odlišujú zásadne, tak skôr či neskôr dôjde k vážnym problémom v živote kazateľa, alebo v živote zboru.

Všetky tieto činnosti vykonáva vo vzťahoch zodpovednosti voči svetu, k členom cirkvi, k staršovstvu a k Rade. Voči svetu je to zodpovednosť evanjelizačná. Ak náš Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul, tak ako môžeme k nemu byť ľahostajní my? Naša evanjelizačná zodpovednosť môže mať množstvo konkrétnych podôb, ale pripomínam ju preto, lebo viacerí máme tendenciu nechať svet svetu a starať sa iba o svoju cirkev.

Voči členom cirkvi majú kazatelia zodpovednosť pastoračnú. Pod pastoráciou tu nemám na mysli iba osobné poradenstvo v rôznych životných situáciách jednotlivcov a rodín. S tým je spojené aj vykonávanie cirkevnej disciplíny, ktorá je súčasťou pastoračnej starostlivosti. V tomto kontexte je súčasťou pastoračnej zodpovednosti aj pravidelné kázanie a vyučovanie Božieho slova. Totiž ten, kto je cez týždeň neviditeľný, bude v nedeľu nezrozumiteľný. Biblické kázanie je dôležitou súčasťou pastoračnej starostlivosti, lebo ním sa usilujeme Božie slovo nielen pochopiť, ale ho aj konfrontovať so životom našich poslucháčov. Preto sa domnievam, že je nedostatočné, keď kazateľ káže alebo inak vyučuje (napr. biblická hodina) iba raz či dvakrát za mesiac.

Zodpovednosť kazateľa voči staršovstvu a Rade je pracovno-právna. Svoju pracovnú zmluvu má uzatvorenú s RCB. Z toho prirodzene vyplýva, že všetky svoje pracovno-právne záležitosti (dovolenka, pracovná cesta, práceneschopnosť a pod.) musí včas riešiť s jej kanceláriou. Inak porušuje pracovnú disciplínu. Kazateľ je však Rade podriadený nielen pracovno-právne, ale aj vieroučne a morálne. Zároveň je však kazateľ Radou inštalovaný do konkrétneho zboru, ktorý je od ústredia vzdialený, a preto zo svojej bežnej činnosti a spôsobu jej vykonávania sa zodpovedá svojmu staršovstvu. Táto dvojsmerná zodpovednosť prirodzene vytvára občas aj napätia. Napríklad keď je kazateľ menovaný za vizitátora alebo administrátora iného zboru, vlastný mu v tom nemá, lebo ani nemôže zabrániť. Na prekonanie podobných napätí sa vyžaduje dobrá vôľa zo všetkých strán.

Starostlivosť o kazateľov

Ak sú kazatelia takým zvláštnym „druhom," ako by sme sa o nich mali starať, aby nám ich svetlo svietilo dlho ako fakľa a nielen chvíľu ako prskavka? Ak majú oni zvláštnu zodpovednosť evanjelizačnú, pastoračnú a pracovno-právnu, my ostatní máme voči nim zodpovednosť duchovnú, spoločenskú a finančnú.

Najprv som chcel zacitovať iba koniec, ale musím uviesť celý verš z listu Hebrejom 13:17: Poslúchajte tých, čo vás vedú, a podriaďujte sa im, lebo oni bedlia nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať. Nech to robia s radosťou, nie s nárekom, lebo to by vám neprospelo. Modlite sa za nás! Akokoľvek starosvetsky to znie, je to Božie slovo. Nezáviďte im ich voľnú pracovnú dobu. Majte nielen porozumenie pre nich (preto toto píšem všetkým), ale ich aj poslúchajte. Každý zbor má svojich nespratníkov, ktorí znepríjemnia život každému vedeniu bez ohľadu na to, kto to je. Keď ich má cirkev veľa, potom sa stáva, že nikto nie je ochotný kandidovať na funkcie. Biblická norma však je, aby členovia zboru rešpektovali usmerňovanie a disciplínu svojich predstavených. A to tak, aby im ich služba vedenia robila radosť. To neznamená, že majú právo byť tyranmi. Sú zodpovední za autoritu, ktorú presadzujú. A všimnite si komu sú zodpovední – Pánovi. Cirkev nie je demokracia, v ktorej exekutíva musí robiť to, čo ľud chce. Cirkev je teokracia. Duchovní vodcovia sú určení k tomu, aby poznávali myseľ Pánovu a usmerňovali cirkev podľa nej. Na začiatku som hovoril, že často v našich rodinách podávame grilovaného kazateľa. Čo keby sme namiesto toho servírovali ku káve modlitbu vďaky a prosbu za múdrosť pre muža, ktorý bdie nad našimi dušami?! Uvidíte, že častejšie mu na tvári zaihrá úsmev.

Duchovnú starostlivosť o kazateľov má napísanú v pracovnej náplni predseda Rady. Ako dostatočne, alebo skôr nedostatočne, som túto povinnosť plnil, musia aj vedia lepšie posúdiť iní. Chcem len zdôrazniť, že aj kazateľ, ba najmä kazateľ, potrebuje svojho dušpastiera – človeka, ktorému sa otvorí, zdieľa a ktorému dá právo, aby sa ho na všetko pýtal. Kazatelia a farári patria totiž medzi najosamelejších ľudí vo všetkých povolaniach. Ak som niekoľkým dokázal byť takým duchovným sprievodcom, považujem to za veľkú výsadu. Niektorým však nikdy ani nenapadlo, žeby práve predseda mohol byť ich dôverníkom. Nemusí to byť ich chyba a možno dokonca ani moja. Funkciu duchovného dôverníka totiž ťažko môže plniť človek, ktorý je naším nadriadeným. Najlepšie je, keď si takého človeka nájdu sami kazatelia. Naša sesterská cirkev v Nemecku má takého duchovného starostu (Bundespfleger), ktorý nie je kazateľom nijako nadriadený, ale im je vo všetkom k dispozícii.

Okrem duchovnej máme voči našim kazateľom aj zodpovednosť sociálnu, spoločenskú. Aj on je človek, ktorého občas bolí hlava, sekne ho v krížoch, naštvú ho deti, dokonca aj s manželkou sa poháda. Jedného očarili končiare hôr, iného šíre more. Jeden má rád šport, iný umenie. V Spojených štátoch vyhlásili všetky kresťanské cirkvi október za mesiac ocenenia farárov, pastorov a kazateľov (month of pastor´s appreciation). Najmä počas tohto mesiaca posielajú ľudia svojmu pastorovi ďakovnú pohľadnicu, či SMS, ružu, či tabuľku čokolády, pozývajú ho na večeru, na kávu, či na hokejový zápas. Jednu októbrovú nedeľu sa vedenie zboru poďakuje svojmu kazateľovi na bohoslužbách. Keď aj na Slovensku máme zvláštny deň matiek, otcov, detí, baníkov, hasičov, poľovníkov atď., navrhujem začať tým, že 1. októbrový týždeň bude týždňom ocenenia našich kazateľov a 1. októbrovú nedeľu mu staršovstvo poďakuje za jeho život a službu. Toto nemá byť uznesenie, ktoré musíme splniť, ale výzva, ktorú môžeme prijať.

Popri duchovnej a spoločenskej, máme za svojich kazateľov aj zodpovednosť hmotnú. Skôr ako sa dostanem priamo k peniazom, chcem povedať niekoľko viet ku študijnému voľnu kazateľov. Konferencia v roku 1995 prijala trvalé uznesenie č. 23, ktoré znie: „Konferencia dáva kazateľom možnosť vždy po piatich rokoch služby čerpať tri mesiace plateného voľna na osobné štúdium a načerpanie nových síl. Z praktických dôvodov je možné toto voľno rozdeliť na tri obdobia po jednom mesiaci. Termín voľna bude vždy prejednaný so staršovstvom zboru a Radou Cirkvi bratskej." Sme vďační, že Konferencia tento návrh Rady prijala. Nie všetci členovia túto potrebu kazateľov dobre chápu. Niektorí si neuvedomujú špecifiká kazateľskej práce – rušný život v zborovom dome a stála pripravenosť k službe. Ale ani niektorí kazatelia si neuvedomujú veľkú výsadu, ktorú týmto dostali, lebo je veľmi málo takých povolaní, ktoré toto svojim pracovníkom poskytujú. Väčšina našich kazateľov túto možnosť ešte nevyužila. Z bezprostredného hľadiska nám to možno vyhovuje, ale z dlhodobého hľadiska je to na škodu kazateľov aj cirkvi. Ak si nevieme predstaviť bez sústavného vzdelávania lekárov, ktorí sa starajú o naše telo, ktoré sa skôr či neskôr aj tak rozpadne, dokážeme si bez sústavného vzdelávania predstaviť kazateľov, ktorí sa starajú o našu dušu, ktorá je večná? Preto je v našom záujme, aby sme kazateľov k študijnému voľnu povzbudzovali, a nie aby si ho oni museli vydobýjať.

Poďme však aj k bezprostredne finančnej zodpovednosti. Áno, je to zodpovednosť naša, a nie štátu, ktorý mimochodom na platy duchovných prispieva, nie zabezpečuje ich. Závislosť na štátnom rozpočte nám z dlhodobého hľadiska škodí. Obávam sa, že na súčasný stav sme si za viac ako 60 rokov zvykli a nie som si istý, či finančnú nezávislosť na štátnom rozpočte naozaj chceme. Stretol som sa s prípadom finančne naozaj slabého zboru, ktorý však chce kazateľa na plný úväzok, ale tak, aby ich to nič nestálo. Smerom ku kazateľom musíme povedať, že ak chcú dobre zarábať, tak nech si hľadajú iné zamestnanie. Smerom k staršovstvám však musím ešte hlasnejšie povedať, že ak naši kazatelia nebudú môcť splácať hypotéku a slušne uživiť svoju rodinu, tak kazateľmi nebudú najšikovnejší a najvzdelanejší ľudia, ktorí dokážu komunikovať evanjelium na všetkých úrovniach spoločenského, ekonomického a akademického života.

Finančné zabezpečenie kazateľov je plne v rukách staršovstiev. Z toho vyplývajú veľké rozdiely aj v úrovni finančného zabezpečenia jednotlivých kazateľov. Ak som vyššie hovoril o tom, že každý kazateľ nie je kompatibilný s každým zborom, tak takéto rozdiely v ich odmeňovaní to ešte radikálne prehlbujú. Nemôžeme sa diviť, keď ťažko dostaneme kazateľa z lepšie platiaceho zboru do podstatne slabšieho. Ani kazatelia nekupujú svoj každodenný chlieb za vatikánsku menu.

Považujem preto za dlhodobý záujem cirkvi, aby bola dôsledná v tom, že ak ordinovaní kazatelia patria celej cirkvi, tak celá cirkev by sa o nich rovnakým spôsobom mala aj finančne postarať. Uvedomujem si, že to nie je jednoduché, ale ak to neurobíme dovtedy, kým ešte dostávame štátne príspevky, tak potom to už bude takmer nemožné.

Záver

Ako vidíte, nehodnotil som teraz, či je správne a dobré, keď je Cirkev bratská kazateľskou cirkvou. Venoval som sa teraz skôr tomu, čo z toho pre nás v súčasnosti vyplýva. Dovoľte mi skončiť výzvami apoštola Petra (1Pt 5:2-11): Paste Božie stádo, ktoré je u vás, starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, ako Boh chce, nie pre mrzký zisk, ale ochotne! Ani nie ako keby ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu. A keď sa zjaví najvyšší Pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy Podobne vy mladší, buďte poddaní starším a všetci sa zaodejte do pokory jedni voči druhým, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť. Pokorte sa teda pred mocnou Božou rukou, aby vás vo svojom čase povýšil. Naňho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará. Buďte triezvi, bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu pevní vo viere, vedomí si toho, že také isté utrpenia doliehajú na spoločenstvo vašich bratov vo svete. Po krátkom utrpení Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ. Jemu moc na veky vekov. Amen.