Životaschopná cirkev pre 21. storočie

 Správa Predsedu Rady CB v SR pre Spoločnú konferenciu 2025 

Asi neviem pri spojení dvoch slov - životaschopná a cirkev – začať inak ako Kristom. Ježiš je hlavou cirkvi, a zároveň o sebe prehlasuje: Ja som vzkriesenie a život. Životaschopnosť cirkvi teda stojí a padá s napojením sa na  Krista. Cirkev sú ľudia napojení na Krista. On cirkev založil, On jej dáva život. Trojičné kresťanstvo je bez pochyby životaschopné aj v 21. storočí.

Výzvou však zostáva na prvý pohľad jednoduchá otázka: O akom Kristovi hovoríme? Alebo „what would Jesus do in 21st century“?! A znovu na prvý pohľad máme aj jednoduchú a jednotnú odpoveď. Myslíme tým Krista evanjelií, Krista, o ktorom čítame v Starej a Novej zmluve.

Majte prosím so mnou trpezlivosť, k nejakej svojej odpovedi sa dostanem, no malou okľukou.

V poslednej dobe ma oslovila kniha Jana Loffelda Když Bůh nikomu nechybí (Portál, 2025). Niektoré myšlienky ma provokovali, s niektorými som súhlasil, s inými naopak, no zároveň ma chytala panika, hnev a až akási bezmocnosť, keď som si uvedomil, aká obrovská medzera je medzi tým, čo píše autor a mojou CB bublinou. A práve otázka životaschopnosti cirkvi v západnej spoločnosti v 21. storočí je pre Loffelda kľúčová.

Tú medzeru sa snažím ilustrovať na tejto tabuľke:

 Je zrejmé, že pre plnšie pochopenie obsahu tabuľky je treba prečítať Loffeldovu knihu, no snáď je v náčrtoch pochopiteľná tá medzera aj pre vás, ktorí ste ju nečítali.

 Zároveň je dúfam jasné, že sa nesnažím obhajovať Loffeldove pozorovania či závery ako meritórne, len poukazujem na to, že ak chceme byť životaschopnou cirkvou v 21. storočí v zmysle schopnosti osloviť bežného rozmýšľajúceho západného človeka, tak si jednoducho musíme klásť otázky Loffeldovej knihy, resp. jednu veľkú otázku, či vôbec existuje prienik medzi „našou (biblickou?) ponukou“ a „dopytom sveta“.  Ako by asi žil a konal Ježiš?!

 Nepoznám až tak situáciu v Čechách, ale zdá sa mi, že na Slovensku sa nám ako tak darí osloviť ľudí z nášho CB prostredia (deti, mládež), ľudí ukrajinskej či rómskej národnosti, ľudí s mentálnymi problémami, ľudí so silne konzervatívnymi postojmi. Potom snáď niekde ľudí mladých či rodinne založených.

 Ale čo tí iní? Umelci, intelektuáli, liberáli, mienkotvorní ľudia v regiónoch, bohatšia stredná trieda užívajúca si život, svetskí teenageri, opustení starí ľudia, západný „Loffeldov“ človek (digitálni nomádi, fuzzy believers, nová stredná trieda atď.).      

 Nemusíme s Loffeldom súhlasiť, no existuje nebezpečenstvo, že ak si naša cirkev nebude klásť tieto ťažké otázky, tak bude robiť to, čo povedal Mark Twain v inom kontexte: „Keď sme prišli na to, že naše nápady už nie sú k ničomu, proste sme pritlačili.“ Alebo ako píše Loffeld, cirkev sa bude musieť vzdať vnútrocirkevných sporov pripomínajúcich „boj o lehátko na Titanicu“.

 Autor knihy ako zhrnutie jednej časti „kruto“ píše: „Kresťanstvo sa ocitlo v situácii, s ktorou sa doposiaľ nestretlo: nedá sa predpokladať všeobecné hľadanie zmyslu, miesta dotyku s kultúrou a spoločnosťou sa ukazujú ako neudržateľné a zásadný existenciálny dopyt ako odrazový mostík k pastorácii ľudí, ktorí túžia po spáse a potrebujú vykúpenie, už nie je základňou, na ktorej by sa dalo stavať. Nech sa pozrieme na kresťanstvo z ktorejkoľvek strany a nech k tomu použijeme akýkoľvek jazyk, stále viac moderných ľudí 21. storočia sa už neorientuje v rámci súradníc, ktoré kedysi kresťanstvo nastavilo ako zásadné ukazovatele.“ 

 Ťažko sa to číta, však ☹? Skúsim sa teda vrátiť k otázke z úvodu. O akom Ježišovi to hovoríme? Čo by asi urobil On (WWJD) v našej situácii?

 Samozrejme ja si netrúfam na tú otázku odpovedať, lebo jednou z čŕt Ježišovho konania v evanjeliách bola prekvapivosť, keď napríklad odchádza z miesta, na ktorom je zhromaždený ľud po uzdravení, úplne inam.

 Takže berte to ako chabý pokus o náznak nejakých odpovedí zo strany Predsedu slovenskej Rady 😊.

 Ponajprv, myslím si, že nesmieme rezignovať na biblickosť, teda obetovať základ našej viery i našich presvedčení na oltár ducha západnej spoločnosti 21. storočia. Čo to však znamená v praxi?!

 Myslím si, že máme šancu, ak budeme aplikovať nasledovné biblické dôrazy:

 VZŤAHOVOSŤ – Keď som sa začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia obrátil, počul som často vetu: „Kresťanstvo je vzťah s Bohom, nie náboženstvo.“ Potrebujeme nanovo uchopiť teológiu Kristovej evanjeliovej vzťahovosti. Ako to žil On? Čo robil a hovoril napríklad pri osobných stretnutiach v Jánovom evanjeliu? Akým spôsobom rozprával o Otcovi v rámci jednotlivých vzťahových interakcií?

 (Pri pohľade na zástupy mu ich prišlo ľúto, lebo boli zbedačení a sklesnutí ako ovce bez pastiera. Mt 9,36)

 ŽIŤ MEDZI ĽUĎMI – Keď čítam evanjelium, Ježiš sa odchádza modliť do samoty, no inak je vlastne stále medzi ľuďmi. Trávi čas s učeníkmi, so zástupmi, s jednotlivcami. Ak vravíme, že sme Kristovci, podobáme sa Mu v tejto oblasti? My máme v našej dobe výsadu byť medzi ľuďmi osobne aj virtuálne. Ako využívame možnosti „tvárou v tvár“ a digitálny priestor na prejavenie záujmu, empatie či vyjadrenie názoru?

 („Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ On vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci žasli, velebili Boha a hovorili: „Čosi také sme ešte nikdy nevideli.“ Opäť vyšiel k moru. Prichádzali k nemu celé zástupy a on ich učil. Cestou zbadal Alfejovho syna Léviho, ako sedí na mýtnici. Povedal mu: „Nasleduj ma!“ On vstal a nasledoval ho. A keď Ježiš stoloval v jeho dome, mnohí mýtnici a hriešnici stolovali spolu s ním a jeho učeníkmi; bolo ich totiž mnoho a nasledovali ho. Keď zákonníci zo skupiny farizejov videli, že jedáva s hriešnikmi a mýtnikmi, vyčítali jeho učeníkom: „Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ Keď to Ježiš začul, povedal im: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som povolať spravodlivých, ale hriešnikov.“  Mk 2, 11-17)

 PRÍBEHOVOSŤ – Žijeme v dobe príbehov – osobných, filmových, knižných, „sociálno-sieťových“. Sme schopní našu teológiu transformovať do príbehov? Sme schopní o Bohu rozprávať rečou podobenstiev, a nie jazykom listu Rimanom? Dokážeme ísť s kožou na trh a rozprávať aj príbehy vlastného zlyhania a potreby Božej milosti?

 (Hovoril im veľa v podobenstvách...Mt 13,3)

 HĽADANIE ROVNOVÁHY – Ak je niečo, čo som si uvedomil ako rozdiel medzi českou a slovenskou časťou cirkvi za ten viac ako rok v úlohe Predsedu slovenskej Rady pokiaľ ide o teologické diskusie, tak by som to nazval slovami „upätosť“ a „rozplyzlosť“. Zatiaľ čo na Slovensku sme často v akomsi kŕči v obave o pravovernosť, v Čechách sa mi zdá, akoby najväčším zlom bolo, ak si niekto myslí, že je to takto a nijako inak, a tak mám niekedy pocit akejsi rozplyzlosti a nejasnosti. Zrejme aj v tejto oblasti – ak chceme byť verní evanjeliu, no zároveň otvorení novým možnostiam – potrebujeme neustále nanovo hľadať akýsi balans – vnútri česko-slovenskej cirkvi, no aj v zmysle životaschopnosti v súčasnom svete.

 (Lebo mzdou hriechu je smrť a darom Božej milosti je večný život v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Rim 6, 23)

 POSTOJ SLUŽBY – Kristus bol príkladom vodcu – služobníka. Myslím si, že to nepôjde bez autentickej praktickej služby komunite. Som vďačný za tie zbory, ktoré rozvíjajú nejaký typ diakonie (Betánia, Dom na polceste, Senior Garden, iné). A tiež za naše školy C.S.Lewisa. Toto tvorí množstvo vzťahov a možností ďalšej interakcie, služby, zdieľania evanjelia. Môže však ísť aj o službu jednotlivcov – členov zboru naproti susedom, dôchodcom, ľuďom s mentálnymi problémami atď. Domnievam sa, že len slová Slova stačiť nebudú. Sme tak zavalení informáciami a posolstvami, že k slovám treba pridať niečo rozdielového – praktickú službu komunite, ktorá bude lepšie ako slová komunikovať  dobrú správu evanjelia.  

  (Zmýšľajte medzi sebou tak, ako Kristus Ježiš: On, hoci mal Božiu podobu, svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za korisť, ale zriekol sa jej, keď vzal na seba podobu služobníka a stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka, ponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, a to smrť na kríži. Fil 2, 5-8)

EVANJELIUM AKO PONUKA (S DÔSLEDKAMI) – Loffeld píše, že bude treba vyrovnať sa s postavením minority v spoločnosti. „Dôležitejšie ako to, či všetci veria by mala byť snaha o prítomnosť evanjelia na všetkých miestach tak, aby tí, ktorí chcú uveriť, uveriť mohli.“ Strašiť niekoho peklom je dnes kontraproduktívne. Skôr treba ísť cez kategórie ako nádej, túžba, naplnenie, osamelosť, šťastie, utrpenie, sloboda, inkluzivita. Aby sme si rozumeli, ja nepopieram biblickú kategóriu pekla či nutnosti obrátiť sa, len si kladiem otázku, akým spôsobom komunikovať evanjelium tak, aby bolo vôbec vypočuté a zobraté do úvahy ako valídna možnosť žitia života.

(Raduj sa v Hospodinovi a dá ti, po čom túži tvoje srdce. Ž 37,4)

 SLUŽBA ZMIERENIA – Tak ako v istých dobách je potrebné klásť dôraz na odlišnosť, úzku pravdu, názorovú jedinečnosť, v dobe vojen a rozdelenej spoločnosti treba nanovo premýšľať, čo to znamená stavať mosty, zmierovať, ponúkať zmierenie skrze Krista a v Kristovi, aký je význam šalomu vo svete nepokojov.

 (Veď on je náš pokoj, keď oboch spojil v jedno a svojím telom zbúral rozdeľujúci múr nepriateľstva, keď zbavil platnosti Zákon prikázaní s jeho nariadeniami, aby v sebe z dvoch stvoril jedného nového človeka a nastolil pokoj. Oboch zmieril s Bohom v jednom tele, na kríži usmrtil ich nepriateľstvo. A keď prišiel, zvestoval pokoj vám, čo ste boli vzdialení, a pokoj tým, čo boli blízki. Veď skrze neho máme v jednom Duchu obaja prístup k Otcovi. Ef 2, 14-18)

 ZÁVER

 V tejto správe som sa vzhľadom na tému životaschopnosti cirkvi rozhodol pre istú hypotézu. Uvedomujem si, že ani Loffeld ani ja nemáme patent na rozum a pravdu. No radšej si klásť provokatívne otázky aj s chybami, ako sa „uchlácholiť“ šedivými teoretickými výkladmi z Biblie, ktoré však aj tak budú musieť ustúpiť životnej realite 21. storočia. Nechcem sa zmieriť so situáciou, že cirkev pôjde jedným smerom, no život a spoločnosť úplne iným, a my budeme zaujímaví prakticky už len pre presvedčených. A vždy budeme čakať na sčítanie ľudu s tým, o koľko státisícov sa počet ľudí hlásiaich sa k cirkvi zmenšil.  

 Som vďačný za všetkých vás (či už ste zo Slovenska, z Čiech, z Moravy či zo Sliezska), ktorí si otázky životaschopnosti cirkvi kladiete, nevzdávate šírenie vône Kristovej vo vašom okolí, snažíte sa žiť vaše životy tak, aby ste napodobňovali Krista v 21. storočí. Verím, že aj skrze vás koná a bude konať náš Boh Jeho dielo záchrany. Cirkev preukáže svoju životaschopnosť tým, keď jej služobníci budú vedení Duchom do výziev našej doby.

 Vo Svätom Jure, september 2025     

Milan Mitana