Úvod

Ján Henžel

V tomto čísle nášho časopisu sa znovu vraciame k téme evanjelikálnej identity. Je len prirodzené, že pre Evanjelikálny teologický časopis je toto stálou témou. Odpoveď na otázku: „Kto sú evanjelikáli?“ závisí v podstatnej miere od metódy, ktorú použijeme na jej zodpovedanie.

1. Evanjelikáli sú kresťania, ktorí sa za takých považujú. Sú to teda jednotlivci a spoločenstvá, ktorí sami seba takto definujú. Podľa toho medzi evanjelikálov patria napríklad radikálni kalvinisti na niektorých miestach sveta, ale aj krotitelia hadov v Alabame. Patria sem niektorí charizmatici aj anticharizmatici, baptisti aj pedobaptisti. Prirodzene, každý má právo nazývať sa tak, ako chce. Lenže tento spôsob seba definovania na jednej strane nevylučuje obrovskú odlišnosť, ktorá existuje medzi tými, ktorí sa za evanjelikálov považujú. V niektorých prípadoch je potom ťažko nájsť, čo ich navzájom okrem mena spája. Na druhej strane tento spôsob definovania evanjelikalizmu vylučuje kresťanov, ktorí evanjelikálmi zrejme sú, len sa sami tak neoznačujú. V našom prostredí to môžu byť najčastejšie evanjelici. Navyše tento sociologický prístup nehovorí nič o skutočnom vzťahu týchto ľudí k Biblii. Zhodnú sa všetci títo na tom, čo je evanjelium?
2. Evanjelikáli sú kresťania, ktorí nadväzujú na odkaz prebudeneckého hnutia 17. a 18. storočia. U nás to bola Jednota bratská, medzi luteránmi to bol pietizmus a medzi anglikánmi metodizmus. Tento prístup sa usiluje vystopovať historické korene ľudí a spoločenstiev, ktoré sa dnes nazývajú evanjelikálmi. Historický prístup je užitočnejší ako sociologický, ale aj ten je nedostatočný. Vytvára totiž dojem, akoby evanjelikalizmus začal Reformáciou. Lenže ak trváme na tom, že evanjelikalizmus je formovaný Bibliou, tak chceme snáď povedať, že pred rokom 1500 neboli žiadni evanjelikáli? Historická definícia je teda príliš úzka a robí z evanjelikalizmu schizmatické hnutie 18. storočia. Okrem toho nám historický prístup pomáha objavovať naše korene, ale neposkytuje žiadne normy pre život v súčasnosti a smerovanie v budúcnosti.
3. Evanjelikáli sú kresťania, ktorí zdieľajú štvorité priority svojej viery a života. Ide tu o kombináciu sociologického, historického a teologického prístupu, o ktorú sa pokúsil britský historik David Bebbington[1] a ktorý je všeobecne prijímaný. Jedná sa o tieto priority: konverzionizmus, aktivizmus, biblicizmus a krucicentrizmus. Bebbingtonov prístup by si zaslúžil samostatné vyhodnotenie, na ktoré tu nemáme priestor, ale nám sú apriori  podozrivé prípony „-izmus.“ Náš dôraz na konverziu, aktivitu viery, Bibliu a centralitu kríža je charakteristický, ale nie všetci evanjelikáli sa nimi vyznačujú. Napríklad niektoré holandské reformované kruhy považujeme za evanjelikálov, hoci oni hovoria o implicitnom znovuzrodení svojich detí. Na druhej strane konzervatívni katolíci posiali krajinu krucifixmi, ale nepovažujeme ich za evanjelikálov, lebo tým zatienili význam Kristovho vzkriesenia.

Uvedené metódy definovania evanjelikálnej identity teda nie sú dostatočné a niekedy vytvárajú viacej otáznikov, ako dokážu zodpovedať otázok. Preto namiesto nich odporúčame biblickú/teologickú definíciu evanjelikalizmu. Pritom nespúšťame z očí históriu, aby sme chápali, ako ľudia rozumeli Biblii a teológii v dejinách. Musíme teda začať pri novozmluvnom význame slova euangelion, od ktorého je naše meno odvodené. Až odtiaľ potom môžeme sledovať dejinný a teologický vývoj hnutia, ktoré ho sme dnes súčasťou. Tým sme vyjadrili tzv. formálny princíp, ktorým sa odvolávame k Písmu, aby nás definovalo. Biblia je našou autoritou. Naším tzv. materiálnym princípom je podstata evanjelia. Rozhodujúca otázka teda znie: Je to, čím si myslíme, že evanjelium je, skutočne definované Písmom? Tieto dva princípy nefungujú na sebe nezávisle. Svoj materiálny princíp znova a znova overujeme formálnym princípom. Veď aj Svedkovia Jehovovi majú rovnaký formálny princíp, ale zato nie sú evanjelikálmi. Majú totiž odlišný materiálny princíp, tj. iné evanjelium. Takže náš formálny princíp nás sám osebe neidentifikuje. K tomu potrebujeme vždy znova a znova vyjadriť, čo je obsahom evanjelia.

Evanjelium Ježiša Krista

(1. Korinťanom 15:1-19)

Donald Arthur Carson

Mnohí komentovali skutočnosť, že cirkev v západnom svete prechádza obdobím pozoruhodného drobenia. Toto delenie zasahuje aj naše chápanie evanjelia. Pre niektorých kresťanov „evanjelium“ je zúženou sadou učenia o Ježišovi, jeho smrti a vzkriesení, ktoré, ak je správne pochopené, posunie ľudí do nebeského kráľovstva. Až potom začína skutočné učeníctvo a osobná transformácia, ale ani jedno integrálne nesúvisí s „evanjeliom“. Toto je veľmi vzdialené dominantnému novozmluvnému dôrazu, ktorý chápe „evanjelium“ ako obsiahlu kategóriu, ktorá zahŕňa väčšinu Biblie a vedie kresťanov od ich stratenosti a vzdialenosti od Boha cez obrátenie a učeníctvo k dokonalosti, vzkrieseniu tela a k novému nebu a novej zemi.

Iní stotožňujú evanjelium s prvým a druhým prikázaním – milovať Boha celým srdcom, dušou, mysľou a silou, a svojho blížneho ako samého seba. Tieto prikázania sú také podstatné, že sám Ježiš tvrdí, že všetci proroci a zákon visia na nich (Matúš 22:34-40) – ale ani tie nie sú evanjeliom.

Ďalšia možnosť je za evanjelium považovať etické učenie Ježiša, ktoré nachádzame v evanjeliách. Toto etické Ježišovo učenie je však oddelené od príbehov utrpenia a vzkriesenia, ktoré sa nachádzajú v každom z Evanjelií. Tento prístup pochádza z dvoch katastrofálnych chýb. Po prvé, prehliada skutočnosť, že v prvom storočí neexistovalo „Evanjelium Matúša“, „Evanjelium Marka“ atď. Naše štyri evanjeliá boli nazvané podľa poradia „Evanjelium podľa Matúša“, „Evanjelium podľa Marka“ atď. Inými slovami, existovalo len jedno evanjelium - evanjelium Ježiša Krista podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Toto jedno evanjelium je posolstvo, ktoré zároveň ohrozovalo a šírilo sa, a týkalo sa príchodu Ježiša Mesiáša, dlho očakávaného Kráľa. Obsahovalo niečo o jeho pôvode, službe jeho predchodcov, jeho krátku službu vyučovania a zázračnej premeny a vyvrcholilo jeho smrťou a vzkriesením. Tieto elementy nie sú nezávislé perly na povrázku, ktoré tvoria život Mesiáša Ježiša. Naopak, sú to prvky pevne spolu spojené. Záznamy Ježišovho učenia nemôžu byť správne pochopené pokiaľ nepochopíme, ako smerujú a poukazujú na Ježišovu smrť a vzkriesenie. Všetko toto spolu tvorí jedno evanjelium Ježiša Krista, o ktorom svedčia kanonické Evanjeliá. Štúdium Ježišovho učenia bez simultánnej reflexie Jeho utrpenia a vzkriesenia, by bolo oveľa horšie než hodnotenie obdobia Georga Washingtona bez ohľadu na Americkú revolúciu, alebo než hodnotenie Hitlerovho „Mein Kampf“ bez reflexie toho, čo robil a ako zomrel. Po druhé, čoskoro uvidíme, že sústredenie sa na Ježišovo učenie a ponechanie kríža na okraji redukuje slávnu dobrú správu na holé náboženstvo, radosť z odpustenia na holú etickú konformitu a najvyššie motívy pre poslušnosť na holú povinnosť. Cena za takýto pohľad je katastrofálna.

Azda ešte bežnejšia je tendencia domnievať sa, čo je evanjelium, nech je to už čokoľvek, a zároveň venovať tvorivú energiu a vášeň iným otázkam – manželstvu, šťastiu, prosperite, evanjelizácii, chudobným, boju s islamom, zápasu s tlakom sekularizácie, bioetiky, nebezpečiu zľava, sprava – zoznam by mohol byť nekonečný. Toto prehliada skutočnosť, že naši poslucháči sú nevyhnutne priťahovaní k tomu, pre čo my máme najväčšiu vášeň. Každý učiteľ to pozná. Ak evanjelium je len niečo predpokladané, zatiaľ čo sa nadchýname relatívne odťažitými otázkami, budeme týmto vychovávať novú generáciu k podceňovaniu evanjelia a vytláčať ho na perifériu. Je ľahké vyzerať prorocky z okraja. My nevyhnutne potrebujeme byť prorockí z centra. Čoho sa máme obávať je, povedané slávnym výrokom W. B. Yetsa v Druhom príchode, že „centrum nedrží“. Ak sa naozaj sústredíme na evanjelium, skoro uvidíme, že správne pochopené evanjelium nám ukáže, ako rozmýšľať a čo robiť aj s obrovským množstvom iných otázok. Tieto dôležité otázky, ak budú analyzované samé o sebe, zostanú relatívne okrajovými. Ironicky, ak samotné evanjelium zostane v centre nášho hlbokého uvažovania, rozmýšľania a života, potom mocne osloví aj všetky ostatné životné otázky.

Existuje viac biblických textov a tém, ktoré by bolo treba hlbšie preskúmať, aby sme jasnejšie vnímali, čo je evanjelium. Ale pre náš zámer sa hlavne sústredíme na text 1. Korinťanom 15:1-19:

A oznamujem vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, v ktorom aj stojíte,2  skrze ktoré i spasení bývate, ak držíte v pamäti, akým slovom a v akom zmysle som vám ho zvestoval, iba ak by ste boli nadarmo uverili. 3  Lebo medzi prvým som vám vydal, čo som aj prijal, že Kristus zomrel za naše hriechy podľa písem 4  a že bol pochovaný a že v tretí deň vstal z mŕtvych podľa písem“

5  a že sa ukázal Kéfašovi, potom dvanástim, 6  potom sa naraz ukázal viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina žije až doteraz, ale niektorí tiež zosnuli. 7 Potom sa ukázal Jakobovi, potom všetkým apoštolom. 8 Naposledy od všetkých sťa nedochôdčaťu sa ukázal i mne.9 Lebo ja som najmenší z apoštolov, ktorý nie som hoden volať sa apoštolom, pretože som prenasledoval cirkev Božiu.

10  Ale milosťou Božou som, čo som, a jeho milosť, mne preukázaná nebola nadarmo, ale som hojnejšie pracoval než oni všetci, avšak nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou.

11  A tedy či ja, či tamtí, všetko jedno: tak kážeme, a tak ste uverili.

12  Ale ak sa káže o Kristovi, že vstal z mŕtvych, akože potom hovoria niektorí medzi vami, že nieto zmŕtvychvstania?

13  Ale ak nie je zmŕtvychvstania, vtedy ani Kristus nevstal z mŕtvych.

14  No, ak Kristus nevstal z mŕtvych, tak je márna i naša kázeň, a márna je i vaša viera.

15  A potom sme nájdení tiež ako falošní svedkovia Boží, pretože sme svedčili proti Bohu, že totiž vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak tedy mŕtvi nevstávajú z mŕtvych.

16  Lebo ak mŕtvi nevstávajú z mŕtvych, ani Kristus nevstal z mŕtvych,

17  a jestli Kristus nevstal z mŕtvych, márna ja vaša viera, ešte ste vo svojich hriechoch.

18  A tak aj tí, ktorí zosnuli v Kristovi, zahynuli.

19  Ak len v tomto živote nadejeme sa na Krista, vtedy sme biednejší od všetkých ľudí.

Pokúsim sa evanjelium vysvetliť 8 súhrnnými slovami (6 z nich pôvodne navrhol John Stott), 5 objasňujúcimi vetami a 1 evokatívnym zhrnutím.

A. Osem súhrnných slov:

Pavol ide hovoriť v týchto veršoch o tom, čo nazýva „evanjelium“: „A oznamujem vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval (v. 1), ktoré ste aj prijali, v ktorom aj stojíte (v. 2). V skutočnosti to, čo im Pavol odovzdal, malo prvoradý význam. Bol to rečnícky mocný spôsob vyjadrenia svojim čitateľom, aby dávali pozor, že to, čo im chce povedať o evanjeliu, leží v samotnom centre. Prvé slovo, ktoré sa objavuje v Pavlovom zhrnutí, je „Kristus“: „Oznamujem vám to ako najdôležitejšie, že Kristus zomrel za naše hriechy“ atď. Tým prichádzam k svojim ôsmim slovám.   

(1) Evanjelium je kristologické, je Kristo-centrické. Evanjelium nie je len teizmus bez chuti, alebo dokonca neosobný panteizmus. Evanjelium je neodvolateľne Kristo-centrické. Toto je mocne vyjadrené v každej hlavnej knihe Novej zmluvy. Napr. v Evanjeliu podľa Matúša je Kristus Immanuel, Boh s nami. Je to dávno zasľúbený kráľ Dávidov, ktorý prinesie kráľovstvo Božie. Svojou smrťou a vzkriesením sa stáva vládcom–prostredníkom, ktorý tvrdí, že mu je daná každá autorita na nebi i na zemi. V Evanjeliu podľa Jána je Ježiš cesta, pravda a život: nikto nepríde k Otcovi inak, len skrze neho, lebo je Otcovým vznešeným záujmom, aby všetci ctili Syna práve tak ako ctia Otca. V kázaniach zaznamenaných v Skutkoch apoštolov neexistuje žiadne iné meno, iba Ježiš, v ktorom sme spasení (Sk 4,12). V liste Rimanom, Galaťanom a Efezanom je Ježiš posledný Adam, o ktorom svedčí zákon aj proroci, ten, ktorý Božím určením utišuje Boží hnev a zmieruje Židov a pohanov s nebeským Otcom a tým aj jedných s druhými navzájom. V Zjavení 4-5 samotný Syn objavujúci sa na tróne Všemohúceho je zároveň lev aj baránok a on sám má právo otvoriť pečate na zvitku v Božej pravici a tak vyniesť Božie súdy a požehnanie. Takže aj tu je evanjelium kristologické. John Stott má pravdu: „Nekážeme evanjelium, ak nekážeme Krista“.

A predsa tento kristologický postoj sa nesústreďuje výlučne na osobu Krista. Rovnako vrúcne zahŕňa aj jeho smrť a vzkriesenie. Ako najdôležitejšie zo všetkého Pavol píše: „Kristus zomrel za naše hriechy“ (15:3). Na začiatku tohto listu Pavol nehovorí svojim čitateľom „Lebo som si umienil nič iného nevedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista“ ale hovorí: „Lebo som si umienil nič iného nevedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného“ (1K 2:2). Naviac, Pavol tu spája Ježišovu smrť s jeho vzkriesením, ako to ďalej vyplýva z tejto kapitoly. Toto je evanjelium Krista ukrižovaného a vzkrieseného.

Inými slovami, nestačí urobiť mohutné Vianoce a zatieniť Veľký piatok a Veľkú noc. Ak trváme na tom, že na prvom mieste je evanjelium kristologické, nepovažujeme Krista za bezvýznamného alebo jednoducho za Boha–človeka, ktorý nám prichádza na pomoc ako nejaký slušný poisťovací agent: „Ježiš je dobrý Boh–človek, je veľmi slušný Boh–človek, a keď sa ti niečo stane, on príde a opraví to“. Evanjelium je kristologické v oveľa robustnejšom zmysle: Ježiš je zasľúbený Mesiáš, ktorý zomrel a znovu vstal.

(2) Evanjelium je teologické. Toto je skrátený spôsob potvrdenia dvoch vecí. Po prvé, tak ako 1K 15 opakovane potvrdzuje, Boh vzkriesil Ježiša Krista z mŕtvych (napr. 5,15), tak Nová zmluva obšírnejšie zdôrazňuje, že Boh poslal Syna na svet a Syn šiel poslušne na kríž, lebo to bola Otcova vôľa. Nemá zmysel postaviť proti sebe poslanie Syna a zvrchovaný úmysel Otca. Ak je evanjelium centrálne kristologické, nie je o nič menej centrálne teologické.

Po druhé, text nehovorí len, že Kristus zomrel a znovu vstal, ale namiesto toho tvrdí, že „Kristus zomrel za naše hriechy“ a vstal z mŕtvych. Kríž a vzkriesenie nie sú len holé historické udalosti. Sú to historické udalosti s hlbokou teologickou váhou.

Silu tohto tvrdenia môžeme zbadať len vtedy, ak si pripomenieme, aká je v Písme súvislosť medzi hriechom, smrťou a Bohom. V posledných rokoch sa stalo obľúbeným vykresliť líniu biblického príbehu asi takto: Už od pádu človeka sa Boh usiluje odvrátiť následky hriechu. Preberá aktivitu, aby zmenšil škody spáchané hriechom. Povoláva nový národ, izraelský, aby sprostredkoval jeho učenie a jeho milosť iným ľuďom. Sľubuje, že jedného dňa pošle zasľúbeného dávidovského kráľa, aby zvrhol hriech a smrť a ich hrozné dôsledky. A toto robí Ježiš: víťazí nad smrťou, ustanovuje spravodlivé kráľovstvo a volá svojich nasledovníkov, aby žili túto spravodlivosť v tomto čase s perspektívou dokonalosti, ktorá má prísť.

Veľká časť tohto popisu biblickej línie príbehu je, samozrejme, pravdivá. A predsa je tak bolestivo zredukovaná, že vykazuje veľkú deformáciu. Ľudská rebélia, Boží hnev a rôzne katastrofy sa scvrkli do jednej konštrukcie, totiž degradácie ľudského života, no zároveň sa odosobnil Boží hnev. Takáto prezentácia evanjelia zlyháva v zápase so skutočnosťou, že od začiatku je hriech previnením voči Bohu. Boh sám vynáša rozsudok smrti (Gen. 2-3). Toto nás sotva prekvapí, pretože Boh je zdrojom života, takže ak nositelia jeho podoby mu napľujú do tváre a ďalej chcú ísť svojou vlastnou cestou a byť sami sebe bohmi, sami sa oddeľujú od svojho Stvoriteľa, od Toho, ktorý dáva život. Čo iné tu potom zostáva ak nie smrť? Naviac, keď akokoľvek hrešíme, Boh sám je tou stranou, voči ktorej sa dopúšťame priestupku. Toto je jasné z Dávidovej skúsenosti. Keď zhrešil s Batšebou a  zariadil zabitie jej manžela, je konfrontovaný prorokom Nátanom. V úprimnom zármutku píše Žalm 51. V ňom oslovuje Boha a hovorí: „Proti tebe samému som zhrešil, páchal som, čo je zlé v Tvojich očiach“ (51,4). Na jednej úrovni, samozrejme, toto je nezmysel. Napokon, Dávid istotne zhrešil voči Batšebe. Veľmi zhrešil voči jej manželovi. Zhrešil proti vysokému vojenskému veliteľovi a skorumpoval ho. Zhrešil voči svojej vlastnej rodine, voči nenarodenému dieťaťu Batšeby, voči celému národu, ktorý očakával, že bude jednať poctivo. Vlastne je ťažké nájsť niekoho, voči komu by Dávid nebol zhrešil. A predsa tu hovorí: „Proti tebe samému som zhrešil a spáchal, čo je zlé v tvojich očiach“. V najhlbšom zmysle je to presne tak. To, čo robí hriech hriechom a čo ho robí takým odporným, čo mu dáva jej hrôzostrašnú transcendentnú podlosť je to, že je to hriech voči Bohu. Pri všetkých našich hriechoch je najviac poškodenou stranou Boh. Preto musíme mať jeho odpustenie, lebo inak nemáme nič. Boh, ktorého Biblia vykresľuje ako toho, ktorý zasiahol a spasil, ho tiež opisuje ako plného hnevu, lebo my neustále máme iných bohov. Aj keď  zasiahol, aby nás spasil, zároveň stojí oproti nám ako Sudca, ako poškodený Sudca s hroznou žiarlivosťou.

Nie je to ani záležitosťou iba starozmluvnej teológie. Keď Ježiš ohlásil blízkosť príchodu kráľovstva, volal tak ako Ján Krstiteľ: „Čiňte pokánie, priblížilo sa nebeské kráľovstvo“ (Mt 4:17, Mk 1:15). Pokánie je potrebné, pretože príchod Kráľa sľubuje nielen požehnanie, ale aj súd. Kázeň na hore, ktorá nabáda Ježišových učeníkov, aby nastavili druhé líce, ich opakovane varuje, aby pred odsúdením do ohnivého jazera utiekli. Kázeň varuje poslucháčov, aby nešli po širokej ceste, ktorá vedie do záhuby a ukazuje ako Ježiš vynáša konečný súd slovami: „Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, činitelia neprávosti!“ Podobenstvá sú plné varovaní o poslednom súde. Značné percento z nich demonštruje podstatnú argumentáciu príchodu kráľovstva. Obrazy pekla – vonkajšia tma, ohnivá pec, plač a škrípanie zubami, večný oheň – sú príliš hrozné na rozmýšľanie, ale nemôžeme sa vyhnúť faktu, že sám Ježiš ich všetky používa. Keď po Ježišovom vzkriesení káže Peter v deň Letníc, snaží sa poslucháčov presvedčiť, že Ježiš je zasľúbený Mesiáš, že jeho smrť a vzkriesenie sú naplnením Písma, a že Boh „učinil tohto Ježiša, ktorého ste ukrižovali, Pánom a Kristom“ (Sk 2:36). Toto je rovnako hrozba ako aj zasľúbenie: poslucháčov to „bodlo do srdca“ a volajú: „Čo máme robiť?“ (2, 37).

To vyvoláva Petrovu odpoveď: „Čiňte pokánie a verte“ (3:38). Keď Peter káže Kornéliovi a jeho domácnosti (10:23-48), vrcholom jeho dojímavého prejavu je to, že v naplnení Písma Boh určil Ježiša „ako sudcu živých a mŕtvych“ – a teda nielen Židov. Tí, ktorí veria v neho, dostávajú „odpustenie hriechov v jeho mene“: toto je evidentne podstatné, ak máme čeliť súdu a vyjsť so zdravou kožou. Keď Pavol káže pohanom v Aténach (17:16-34), používa niektoré veľké pravdy, ktoré vytvárajú formu, v ktorej jedine Ježiš dáva zmysel: monoteizmus, stvorenie, kto sú ľudia, Božia vyvýšenosť a prezieravá zvrchovanosť, zvrátenosť a nebezpečenstvo modlárstva. Avšak, prv než ho prerušili, Pavol sa dostáva k miestu svojho argumentu, v ktorom zdôrazňuje, že Boh určil deň, „kedy bude spravodlivo súdiť svet“ – a Ježiš je Bohom určený sudca, ktorého autorita je daná jeho vzkriesením z mŕtvych. Keď Felix vyzýva apoštola, aby hovoril „o viere v Ježiša Krista (Sk 24:24), Pavol prednáša dlhú reč o „spravodlivosti, zdržanlivosti a prichádzajúcom súde“ (24:5); zdá sa, že tieto témy sú neoddeliteľnou súčasťou verného kázania evanjelia. Je zvláštne, že Felix sa potom zľakol (24:25). Ako často sa ľudia zľaknú, keď im kážeme evanjelium?

V liste Rimanom, ktorý mnohí správne považujú za jadro apoštolského chápania evanjelia, vidíme Pavla ako trvá na tom, že súd bude „ v ten deň, keď bude Boh súdiť skryté veci ľudí podľa môjho evanjelia skrze Ježiša Krista“ (R 2:16). V liste Tesaloničanom Pavol pripomína, že Ježiš „nás zachránil pred prichádzajúcim hnevom“ (1Tes 1:10). Tento Ježiš „sa zjaví z neba s anjelmi v plamennom ohni dávajúc pomstu tým, ktorí neznajú Boha a tým, ktorí neposlúchajú evanjelium nášho Pána Ježiša Krista. Ktorí ponesú pomstu, večné zahynutie, preč od tvári Pánovej a od slávy jeho mocnosti, keď príde, aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých, ktorí uverili“ (2Tes 1:1-10). My očakávame „Spasiteľa z neba, Pána Ježiša Krista“ – a to, od čoho nás tento Spasiteľ zachránil (kontext Filipanom 3:19-20 to ukazuje) je predurčenie na záhubu. „A boli sme prírodou deťmi hnevu jako aj ostatní“ (Ef 2:3), „lebo sme chodili v žiadostiach svojho tela a mysle“ (Ef 2:3). Ale teraz sme milosťou spasení, stvorení v Kristu Ježišovi nato, aby sme konali dobré skutky (Ef 2:8-10). Táto milosť nás zachraňuje od hriechu ako aj od jeho nevyhnutného dôsledku – prichádzajúceho hnevu. Ježiš sám je náš pokoj (Ef 2, Sk 10:36). „Lebo hnev Boží sa zjavuje z neba na každú bezbožnosť ľudí, ktorí zadržujú pravdu neprávosťou“ (R 1:18). Ale Boh „preduložil Krista za obeť zmierenia v jeho krvi (3:25), a teraz „máme pokoj s Bohom skrze našeho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme dostali vierou aj prístup do tejto milosti, v ktorej stojíme“ (5:1-2).

Ani čas ani priestor nie sú dostačujúce na to, aby zobrazili Kristovu obeť ako niečo, čo nám umožňuje uniknúť hrôzam, ktoré čakajú tých ľudí, ktorí upadnú do rúk živého Boha, ktorý je spaľujúcim ohňom, alebo aby ukázali ako Zjavenie prezentuje Baránka ako zabitú obeť, dokonca aj keď varuje pred nebezpečím upadnutia pod hnev Baránka.

Táto spojitosť tém – Boh, hriech, hnev, smrť, súd – je to, čo robí jednoduché slová 1K 15:3 takými hlboko teologickými: ako vec prvotnej dôležitosti, „Kristus zomrel za naše hriechy“. Hneď tu prichádzajú na um paralelné verše: „(Kristus) bol vydaný pre naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie“ (R 4:25). „Kristus zomrel za bezbožných“ (R 5:6). Pán Ježiš Kristus „dal sám seba za naše hriechy, aby nás vytrhol z prítomného veku“ (G 1:4). „Kristus zomrel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby nás priviedol k Bohu“ (1Pt 3:18). Alebo, ako Pavol hovorí v 1K 15:2 „týmto evanjeliom ste spasení“. Byť zachránený od hriechov znamená byť zachránený nielen z ich zväzujúcej moci, ale aj z ich dôsledkov – a dôsledky sú hlboko zviazané s Božím vážnym trestom, s Božím svätým hnevom. Keď ste raz pochopili toto, nemôžete nevidieť, že všetko čokoľvek  kríž dosiahol, musí spravodlivo odstrániť Boží trest, musí spravodlivo upokojiť Boží hnev – inak nedosiahne nič. Evanjelium je teologické.

(3) Evanjelium je biblické. „Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem... bol pochovaný... tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Písem“ (15:3-4). Pavol nehovorí, aké biblické texty mal na mysli.  Možno mal na mysli to, čo Ježiš sám učil po svojom vzkriesení, keď „im vykladal z Písma to, čo sa jeho týkalo“ (Lukáš 24:27, 44-46). Možno myslel na texty zo Žalmu 16 a Izaiáša 53, ktoré citoval Peter v deň Letníc, alebo Žalm 2, ktorý Pavol citoval v Pisidskej Antiochii a ktorého výklad závisí na hlboko evokatívnej typológii. Na inom mieste v 1K Pavol hovorí o Kristovi ako o „našom veľkonočnom baránkovi... zabitom za nás“ (5:7) – takže možno zopakoval zdôvodnenie autora listu Hebrejom, ktorý elegantne vystopoval niektoré spôsoby, ktorými Stará zmluva v rámci histórie spásy oznamuje zastaranosť starej zmluvy a príchod novej zmluvy, doplnenej o lepší stánok zmluvy, lepšie kňazstvo a lepšie obete. V každom prípade do očí bije to, že apoštol kladie základy evanjelia ako záležitosti prvotného významu na Písmo – a samozrejme, má na mysli Starú zmluvu – a potom na svedectvo apoštolov – a takto na tom, čo dnes nazývame Nová zmluva. Evanjelium je biblické.

(4) Evanjelium je apoštolské. Samozrejme, Pavol radostne prehlasuje, že bolo viac než päťsto očitých svedkov vzkriesenia Pána Ježiša. Napriek tomu opakovane obracia našu pozornosť na apoštolov: „Ježiš sa zjavil Petrovi a potom dvanástim“ (15:5) „ukázal sa Jakubovi, potom všetkým apoštolom, a napokon mne“ (15:8) „najmenšiemu z apoštolov“ (15:9). Dobre si všimnite postupnosť osôb v 15:11: „A tak tedy buď ja, buď tamtí, tak kážeme, a tak ste uverili“. Postupnosť podstatných zámen – ja, oni, my, vy – sa stáva mocným spojením svedectva a učenia apoštolov s vierou všetkých nasledujúcich kresťanov. Evanjelium je apoštolské.  

(5) Evanjelium je historické. Tu musím povedať štyri veci.

Po prvé, 1K 15 špecifikuje Ježišov pohreb a jeho vzkriesenie. Pohreb svedčí o Ježišovej smrti, pretože za normálnych okolností pochovávame iba tých, ktorí zomreli. Jeho zjavenia sa svedčia o Jeho vzkriesení. Ježišova smrť a jeho vzkriesenie sú spolu spojené v histórii: ten, ktorý bol ukrižovaný, je ten, ktorý vstal z mŕtvych. Telo, ktoré vyšlo z hrobu, tak ako to chcel vidieť Tomáš, malo tie isté rany ako telo, ktoré išlo do hrobu. Vzkriesenie sa udialo na tretí deň: je to v časovom poradí po smrti. Kríž a vzkriesenie sú spolu späté. Akýkoľvek teologický či evanjelizačný prístup, ktorý by chcel postaviť proti sebe Ježišovu smrť a jeho vzkriesenie, je holým nezmyslom. Možno jedno alebo druhé bolo treba občas zvlášť zdôrazniť, aby sa vyvrátili niektoré konkrétne popretia, ale obetovať jedno na úkor druhého znamená ustúpiť od spôsobu, v ktorom sú kríž a vzkriesenie historicky spolu spojené. 

Po druhé, spôsob, akým pristupujeme k historickým udalostiam Ježišovej smrti, pohrebu a vzkriesenia, je presne taký istý, akým pristupujeme k akejkoľvek inej historickej udalosti: cez svedectvo tých, ktorí boli pri tom, prostredníctvom záznamov, ktoré sa zachovali. Preto Pavol vypočítava svedkov a hovorí, že mnohí z nich v čase, keď to píše, ešte stále žijú. Je možné si to u nich ešte overiť, a preto si uvedomuje dôležitosť ich spoľahlivosti. Z Božej milosti je Biblia (okrem mnohých iných vecí) písaným záznamom týchto prvých svedkov.

Po tretie, musíme vidieť, že na rozdiel od iných náboženstiev, hlavný kresťanský dôraz je historický. Ak nejako – neviem ako – by ste mohli dokázať, že Gautama Budha nikdy nežil, zničili by ste tým kredibilitu budhizmu? Určite nie. Dôveryhodnosť budhizmu závisí od vnútorného pochopenia a príťažlivosti budhizmu ako systému so všetkými jeho obmenami. Nezávisí na žiadnom historickom dôraze. Keby nejako – neviem ako – sme mohli dokázať, že veľký hinduistický boh Krišna nikdy neexistoval, zničili by sme tým hinduizmus? Určite nie. Ak dávni Gréci mali tisícky bohov, hinduisti ich majú milióny. Komplexná vízia hinduizmu, v ktorej celá realita je zmiešaná do jednej pravdy s jej nekonečnými variáciami a systémom karmy a cyklickým postupom, nezávisí na existencii žiadnej z nich. Ak by Krišna zmizol z hinduistického panteónu, namiesto toho by ste stále mohli chodiť na druhú stranu ulice do chrámu boha Šivu. Predpokladajme, že sa priblížite k mullahovi vo vašom okolí a skúmate ako pevne je islam spojený s historickými dôrazmi. Objavíte, že história v islame je dôležitá, ale nie tak isto dôležitá ako v biblicky vernom kresťanstve. Môžete sa spýtať mullaha: „Keby sa bol Alah tak rozhodol, mohol odovzdať svoje posolstvo niekomu inému než Mohamedovi?“ Pravdepodobne by mullah najprv nepochopil vašu otázku. Možno by odpovedal: „Sme presvedčení, že Boh dal svoje veľké zjavenie svojmu prorokovi Abrahámovi, veľké zjavenie Mojžišovi a veľké zjavenie prorokovi Ježišovi. Ale veríme, že Alah dal svoje najväčšie zjavenie Mohamedovi.“ Odpovedali by ste: „Rešpektujem to, pane, chápem, že toto učí islam, a samozrejme aj vy chápete, že ja ako kresťan nevidím veci celkom tak. Ale toto nie je moja otázka. Nepýtam sa, či moslimovia veria, že Boh dal svoje najväčšie zjavenie Mohamedovi: samozrejme, že tomu veríte. Kladiem hypotetickú otázku: Mohol Boh dať svoje najväčšie a konečné zjavenie niekomu inému než Mohamedovi, keby sa tak bol rozhodol?“ Váš múdry mullah by bezpochyby povedal :“Samozrejme! Alah je suverénny. On môže urobiť čokoľvek chce. Zjavenie nie je Mohamed! Je úplne na Alahovi, komu ho daruje. Alah ho mohol zveriť komukoľvek, koho by si vyvolil. Ale my veríme, že v skutočnosti ho Alah dal Mohamedovi.“

Inými slovami, hoci je pre moslimov dôležité veriť a učiť, že konečné zjavenie Alaha bolo v dejinách dané Mohamedovi, historické nároky islamu čo sa týka Mohameda sú súčasťou jeho apologetiky, aby ospravedlnili Mohamedovo kľúčové postavenie posledného proroka. Neexistuje však nič vlastné Mohamedovi samotnému, čo by bolo späté s teologickou víziou islamu. Inak povedané, moslim musí vyznávať, že niet iného boha okrem Alaha a že Mohamed je jeho prorok. Ale Mohamedova historická existencia sama o sebe neurčuje moslimské chápanie Boha.

Predpokladajme však, žeby ste položili podobnú otázku informovanému kresťanskému pastorovi: „Veríte, že Boh Biblie mohol dať svoje konečné zjavenie niekomu inému než Ježišovi z Nazaretu?“ Dokonca položiť takúto otázku nie je ani zmysluplné – pretože sám Ježiš je zjavením, ktoré vstúpilo do dejín vtelením. Ako hovorí Ján vo svojom prvom liste: „To, čo bolo od počiatku, čo sme počuli a čo sme svojimi očami videli, na čo sme sa dívali, a čoho sa naše ruky dotýkali – o slove života. A ten život sa zjavil a videli sme a svedčíme a zvestujeme ten večný život“ (1Jn 1:1-2). Toto je historické zjavenie. Okrem toho je ešte viac konkrétnych historických udalostí v Ježišovom živote, ktoré sú podstatné v najzákladnejšom pochopení kresťanstva. Prvoradé miesto tu má udalosť Ježišovej smrti a vzkriesenia.  

Pred niekoľkými rokmi položil jeden reportér kľúčovú otázku vtedajšiemu anglikánskemu arcibiskupovi z Perthu, ktorý bol v tom čase anglikánskym predstaveným Austrálie. Reportér sa ho opýtal: „Keby sme objavili Ježišov hrob a nejako mohli dokázať, že telesné pozostatky v hrobe sú Ježišove, čo by to urobilo s vašou vierou?“ Arcibiskup odpovedal, že by to s jeho vierou neurobilo nič: Ježiš Kristus vstal z mŕtvych v jeho srdci. Apoštol Pavol to však chápe s oveľa priamejšou jasnosťou: „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, márna je vaša viera (1K 15:17). Inými slovami, súčasťou opodstatnenosti viery je pravdivosť objektu viery – v tomto prípade Ježišovo vzkriesenie. Ak Kristus nevstal, tak ľudia tomu môžu veriť dokedy chcú, ale bude to stále len márna viera, ktorá z nich robí hlupákov: „vtedy sme biednejší od všetkých ľudí“ (15:19). Nemá ani zmysel hnevať sa na bývalého arcibiskupa z Perthu. On a jeho názory na túto vec sú poľutovaniahodné. 

Mnohí v našej kultúre sú presvedčení, že slovo „viera“ je buď synonymom pre „náboženstvo“ (že „existujú rôzne viery“ znamená „rôzne náboženstvá), alebo osobným, subjektívnym, náboženským rozhodnutím. Nemá to nič do činenia s pravdou.  Ale v tejto pasáži Pavol zdôrazňuje, že ak Kristus nevstal z mŕtvych, potom viera v to, že Kristus vstal, je márnou vierou. Súčasťou platnosti čistej viery je spoľahlivosť, pravdivosť objektu viery. Ak veríte, že niečo je pravdou, hoci v skutočnosti to pravdou nie je, vašu vieru nemôžete nikomu odporučiť. Taká viera je márna, bezcenná, nemá hodnotu a vy ste poľutovaniahodní. Súčasťou platnosti viery je pravdivosť objektu viery – a v tomto prípade objekt je historická udalosť vzkriesenia Ježiša Krista. Biblia nás nikdy nežiada, aby sme verili niečomu, čo nie je pravdou. Jedným z principiálnych spôsobov Biblie, ktorým rastie a posilňuje sa naša viera, je formulovanie a obhajovanie pravdy. 

Existuje ešte ďalší spôsob vysvetlenia vzťahu medzi biblicky verným kresťanstvom a históriou. Nie tak dávno členovia novozmluvnej katedry Trinity Evangelical Divinity Seminary robili interview s kandidátom na nového učiteľa katedry. Bol to slušný muž, ktorý mal za sebou roky úspešnej pastoračnej služby a vynikajúce teologické vzdelanie. Avšak vyšiel najavo problém, keď sa ho pýtali, ako by odpovedal na otázky študentov ohľadom rôznych historických miest v Evanjeliách, ktoré sú vnímané ako problematické. V každom prípade si myslel, že riešením je hovoriť o teologických témach v ev. Matúša, o biblickej teológii v ev. Marka, alebo literárnej štruktúre v ev. Lukáša, atď. On jednoducho odsunul historické otázky. Ignoroval ich a uprednostnil hovoriť výlučne o literárnych a teologických témach. Neskôr sme mu povedali, že nemá najmenšiu šancu pridať sa k nášmu oddeleniu, pokiaľ bude zaujímať tento postoj. Lebo hoci je úplne správne vypracovať teológiu ev. Matúša, nesmie to byť na úkor odmietnutia rozhovoru o historickej osobe Ježiša Krista. Interpretácia tohto kandidáta vzbudzovala dojem, akoby sme boli spasení teologickými názormi o Kristovi. Je to intelektualistický, takmer gnostický prístup k spaseniu. Ale my nie sme spasení teologickými názormi o Kristovi. Sme spasení Kristom samotným. Kristus, ktorý nás spasil, je určite charakterizovaný teologickými skutočnosťami zahrnutými v evanjeliách podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, ale tento Kristus stojí mimo text. On je historický Boh–človek, o ktorom text svedčí. 

Po štvrté, musíme čeliť skutočnosti, že v súčasnej diskusii sa do slova „historický“ niekedy vnáša mnoho klzkých domnienok. Pre tých, ktorí sú hlboko zainteresovaní do filozofického naturalizmu, sa slovo „historický“ týka iba tých udalostí, ktoré majú príčiny a následky úplne lokalizované v obyčajnom, resp. „prirodzenom“ alebo na časovo založenom slede udalostí. Ak toto je definícia slova „historický“, potom Ježišovo vzkriesenie nebolo historické, lebo taká definícia vylučuje zázračný a pozoruhodný zásah Božej moci. Ale je oveľa lepšie myslieť si, že slovo „historický“ sa správne vzťahuje na udalosti, ktoré sa udiali v nekonečnosti priestoru a času, nezávisle od toho, či Boh spôsobil tieto udalosti obyčajnými príčinami alebo nadprirodzenou explóziou moci. My trváme na tom, že je vzkriesenie je historické v tomto zmysle: stalo sa v histórii, aj keď bolo spôsobené Božou zázračnou mocou, keď vzkriesil človeka Ježiša Krista z mŕtvych, dal mu vzkriesené telo, ktoré malo skutočné pokračovanie tela, ktoré bolo pochované do hrobu. Vzkriesené telo sa dalo vidieť, dotknúť sa ho a narábať s ním, mohlo jesť bežnú potravu. Napriek tomu to bolo telo, ktoré sa náhle mohlo zjaviť v uzamknutej miestnosti, telo, ktoré je pre Pavla ťažko opísateľné, a konečne ho nazýva duchovné alebo nebeské telo (1K 15:35-44). A toto telo bolo vzkriesené z hrobu zázračnou, nadprirodzenou mocou Božou – pôsobiacou v histórii.

Skrátka, evanjelium je historické.

 (6) Evanjelium je osobné. Smrť a vzkriesenie Ježiša Krista nie sú len historické udalosti. Evanjelium nie je len teologické v tom zmysle, že vytvára mnoho teologických pravidiel. Otvára cestu k osobnému spaseniu. „Teraz bratia,“ píše Pavol na začiatku tejto kapitoly, „oznamujem vám evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali a v ktorom aj stojíte, skrze ktoré i spasení bývate“ (1K 15:1-2). Historické evanjelium, ktoré nie je osobné a mocné, je iba starožitné. Teologické evanjelium, ktoré neprijímame vierou a ktoré netransformuje život, je abstraktné. V skutočnosti je evanjelium osobné. 

(7) Evanjelium je univerzálne. Ak pokračujeme ďalej v 1K 15, vidíme ako Pavol dokazuje, že Kristus je nový Adam (22, 47-50). V tomto kontexte Pavol nerozoberá jeho prechod od Židov k pohanom alebo od Izraelcov ako Božieho ľudu k cirkvi ako medzinárodnej komunite vyvolených. Naopak, Kristus ako nový Adam, hovorí o rozsiahlej vízii. Evanjelium je v tomto zmysle univerzálne. Nie je všeobecné v tom zmysle, že premieňa a zachraňuje každého bez výnimky, lebo v skutočnosti sa netýka tých, ktorých existencia je spojená výlučne so starým Adamom. A predsa toto evanjelium je slávne univerzálne v jeho rozsiahlom zábere. Nie je to žiadny náznak rasizmu. Evanjelium je univerzálne.

(8) Evanjelium je eschatologické. Toto by mohlo byť rôzne zosmiešnené, lebo evanjelium je eschatologické viacerými spôsobmi než len jedným. Napríklad, niektoré požehnania, ktoré dnes kresťania dostávajú, sú v podstate eschatologické požehnania, ktoré patria na koniec, hoci boli prinesené späť do nášho času a už teraz a tu nám patria. Boh prehlasuje, že jeho krvou vykúpený a Duchom obnovený ľud je ospravedlnený – a tak je evanjelium v tomto zmysle eschatologické. A predsa je evanjelium eschatologické ešte aj v inom zmysle. V kapitole, ktorú máme pred sebou, sa Pavol sústredil na konečnú transformáciu: „hovorím, bratia, že telo a krv nemôžu zdediť kráľovstvo Božie, ani porušenosť nezdedí neporušiteľnosti. Hľa, tajomstvo vám hovorím. Všetci nezosneme, ale všetci budeme premenení razom, v okamžení pri zatrúbení poslednej trúby. Lebo zatrúbi a mŕtvi vstanú neporušiteľní, a my budeme premenení. Lebo toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť, a toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť. Vtedy sa naplní slovo, ktoré je napísané: Smrť je pohltená vo víťazstvo“ (15:50-54). Nestačí sa sústrediť len na požehnania, z ktorých sa kresťania tešia v tomto veku. Evanjelium je eschatologické.

Takže to, čo Pavol káže ako prvoradý fakt je, že evanjelium je kristologické, teologické, biblické, apoštolské, historické, osobné, univerzálne a eschatologické.

Nasledujúci text zahŕňa niektoré nádherné pravdy, ktoré ďalej rozvíjajú toto evanjelium. Zhrniem ich v piatich vysvetľujúcich vetách.  

(1) Toto evanjelium sa normálne rozširuje hlásaním. „Toto evanjelium,“ Pavol hovorí „zvestoval som vám“ (1K 15:1). Potom dodáva, že je to slovo, ktoré im zvestoval. Tento spôsob popisu rozširovania evanjelia je typický pre celú Novú zmluvu. Evanjelium, ktoré bolo zvestované, bolo to, čomu Korinťania uverili (15,11). Vyhľadajte každý jeden výskyt slova „evanjelium“   zistíte, ako prekvapujúco často je táto správa o Ježišovi Kristovi oznamovaná prostredníctvom hlásania, kázania. Na začiatku tohto listu Pavol zdôrazňuje, že v Božej nevystihnuteľnej múdrosti „zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom kázania“ (1:21). Obsahom bolo to, o kom sa kázalo a spôsob spásy bolo „kázanie“. Existuje veľa textov, ktoré hovoria o dôležitosti byť soľou a svetlom, o konaní dobra všetkým ľuďom, predovšetkým domácim Božím, alebo o hľadaní dobra pre mesto. A predsa, ak máme na zreteli rozširovanie evanjelia, Biblia úžasne špecifikuje hlásanie. Dobrá správa musí byť oznamovaná, hlásaná, vysvetľovaná. Boh sám navštevuje a znova navštevuje ľudské bytosti prostredníctvom svojho slova. Toto evanjelium je normálne rozširované hlásaním.

(2) Toto evanjelium je prijímané autentickou a vytrvalou vierou. Pavol píše: „tak kážeme a tak ste uverili“ (1K 15:11). Na začiatku kapitoly Pavol hovorí Korinťanom: „skrze toto evanjelium ste spasení, ak držíte v pamäti jakým slovom som vám ho zvestoval, inak by ste boli nadarmo uverili“ (15:11). Inými slovami, ich viera v slovo, ktoré Pavol kázal, musí byt vytrvalá. Veľa iných statí kladie ten istý dôraz. Napríklad Pavol hovorí Kolosanom: „(Boh) vás zmieril so sebou v jeho ľudskom tele skrze smrť, aby vás postavil svätých, bezvadných a bezúhonných pred ním, akže trváte založení na viere a pevní a neuchyľujúci sa od nádeje evanjelia“ (Kol 1:22-23). Toto evanjelium je účinne prijímané autentickou a vytrvalou vierou.

(3) Toto evanjelium sa správne prejavuje v osobnej pokore. Keď je evanjelium správne pochopené a prijímané vierou, ľudia správne reagujú tak, ako naň reagoval apoštol. Áno, vzkriesený Kristus sa naposledy zjavil jemu (15:8). A predsa toto posledné zjavenie vzkrieseného sa mu nestalo zdrojom pýchy, ale vyvoláva v Pavlovi pocit jeho vlastnej nehodnosti: „lebo ja som najmenší z apoštolov a dokonca ani nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval cirkev Božiu. Ale z milosti Božej som čo som“ (15:9-10). Ako by to mohlo byť inak? Ježiš zaplatil za Pavlovo vykúpenie cenu svojej vlastnej krvi, milostivo mu odpustil hriechy, vrátane toho, že prenasledoval Božiu cirkev, konfrontoval apoštola na ceste do Damasku a zjavil sa mu v poslednej chvíli, keď sa Pavol snažil zahubiť Kristových ľudí! Pavol vyznáva, že pracoval viac než ostatní apoštoli a zdôrazňuje, že toto sa mohlo stať iba z milosti Božej, ktorá bola s ním (15:10). Pokora, vďačnosť, závislosť na Kristovi, úprimná ľútosť – to sú charakteristické postoje skutočne obrátených ľudí, zdroj, z ktorého kresťania čerpajú radosť a lásku. Ak evanjelium skutočne koná svoje dielo, „pyšný kresťan“ je nemysliteľný rozpor. Evanjelium sa správne prejavuje v osobnej pokore.

(4) Toto evanjelium sa oprávnene považuje za ústredné vyznanie celej cirkvi. Na rôznych miestach v 1K Pavol pripomína svojim čitateľom, že zbor v Korinte nie je jedinou cirkvou – alebo lepšie povedané, že je mnoho iných zborov so spoločným presvedčením a praktikami. A tak v nezávislosti Korinťanov nie je cnosť, ale len dôkaz, že nedržia krok s ostatnými. V 4:17 im Pavol hovorí, že Timoteus pripomenie Korinťanom Pavlov život „ktorý je v súlade s tým, čo ja učím všade po zboroch“. Keď Pavol pojednáva o manželstve a rozvode, tak stanovuje: „A tak nariaďujem vo všetkých zboroch“ (7:17). Keď Pavol ustanovil, čo si veriaci majú myslieť o autorite a vzťahu medzi mužmi a ženami, uzatvára svoju diskusiu slovami: „Ale ak sa niekto vidí byť škriepivým, my nemáme takej obyčaje ani zbory Božie“ (11:16). Avšak v 14:34 rozumieme obmedzeniam, ktoré Pavol uvádza slovami: „ako vo všetkých zboroch svätých“ (14:33). V 1K 15 neexistuje  žiadna explicitná formula tohto druhu. Aj tak Pavol opakovane hovorí o tom, čo všade káže, nielen v Korinte. Pasívne výrazy ako „ak by sme tak kázali“ (15:11), vytvárajú dojem, že toto je bežný obsah, nie iba niečo, čo bolo rezervované pre Korint – tak hovorí Pavol aj o svojej službe v Efeze kvôli tomu istému evanjeliu (15:32), a jeho mnohé skoršie zmienky o jeho praktikách pri kázaní evanjelia (hlavne 1. a 2. kapitola).

Samozrejme, to, čo robí „celá cirkev“ alebo „všetky zbory,“ nemusí byť nevyhnutne správne. Len sa spýtajte Athanasia alebo Luthera. Všetko musí byť overené Písmom. Naviac, musíme pripustiť, že existuje určitý tradicionalizmus, ktorý stráca svoj smer a moc, ktorý zachováva formu na úkor autentičnosti. Avšak zdá sa, že v Korinte toto nebol problém. Tiché odklonenie sa od dôkladných pokynov apoštola spôsobilo v Korinte túžbu po bezhraničných inováciách, ktoré prerástlo do praktík a presvedčení odlišných iných zborov. Pavol zdôrazňuje, že evanjelium je oprávnene považované za centrálne vyznanie celej cirkvi. Vždy dajte pozor na cirkvi, ktoré pyšne hovoria, že sú iné než tie, ktoré boli pred nimi.

(5) Evanjelium smelo napreduje aj pod spochybňovanou vládou a nevyhnutným víťazstvom Ježiša Kráľa. Na tejto strane Ježišovej smrti a vzkriesenia je všetka Božia suverenita sprostredkovaná výlučne cez Kráľa Ježiša. Toto vyučovanie hojne nachádzame samozrejme po celej Novej zmluve. Matúš končí Ježišovým tvrdením: „Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi“ (Mt 28:18). Filipania sa radovali, že „Boh mu dal meno, ktoré je nad každé meno (F 2:9-11). A taktiež dramaticky tu: „Lebo On musí kraľovať, dokiaľ nepoloží všetkých nepriateľov pod jeho nohy“ (1K 15:25). Toto predpokladá, že jeho vláda je stále v zápase, a stále napreduje. Toto je v súlade s Ježišovým výrokom: „vybudujem svoju cirkev a nepremôžu ju ani brány ríše smrti“ (Mt 16:18). „Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť“ (1K 15:26). Ježišovo prostrednícke kráľovstvo skončí. „Boh bude všetko vo všetkom“ (15:28).

A práve vo svetle tohto evanjelia – všetko, čo smrť a vzkriesenie Ježiša dosiahlo, všetko, čo šíriace sa kráľovstvo Kráľa Ježiša koná, toto všetko zdedíme vo vzkriesenej existencii v posledný deň – píše Pavol Korintským veriacim a nám: „Preto moji bratia a sestry, buďte pevní, nepohnuteľní, rozhojňujúci sa vždycky v diele Pánovom vediac, že vaša práca nie je márna v Pánovi“ (1K 15:58) Evanjelium smelo napreduje pod spochybňovanou vládou a nevyhnutným víťazstvom Ježiš Kráľa.

Je čas zhrnúť, k čomu sme dospeli. Jeden z výrazných výsledkov tohto zosumarizovania evanjelia – osem definujúcich slov a päť vysvetľujúcich viet, všetky vychádzajúce z jednej kapitoly Novej zmluvy – je ten, že evanjelium je kognitívne. Je to niečo, čo máme pochopiť, veriť a poslúchať. Je to niečo, čo je zasľúbené, vyučované, vysvetľované. Všetko toto musí byť povedané hlasno a opakovane generácii, ktorá je trochu na rozpakoch, keď má dočinenia s kognitívnym a výrokovým.

A predsa ešte niečo musím povedať. Táto kapitola je na konci knihy, ktorá opakovane ukazuje, ako sa  evanjelium prejavuje v masívnej transformácii postojov, morálky, vzťahov a kultúrnych interakcií. Ako vieme, Kalvín trval na tom, že ospravedlnenie je z viery samotnej, ale úprimná viera nie je nikdy samotná. Musíme dodať, že evanjelium sa sústreďuje na posolstvo o tom, čo Boh urobil a čo koná, a musí byť vyjadrené v kognitívnej pravde, aby sa mu dalo uveriť a poslúchať ho. Ale toto evanjelium nezostane nikdy výlučne kognitívne.

V prvých dvoch kapitolách 1. Korinťanom je evanjelium slovo kríža nielen Božou múdrosťou, ktorú svet považuje za bláznovstvo, ale je Božou mocou, ktorú svet považuje za slabosť. V prvých štyroch kapitolách vidíme Pavla zarmúteného kvôli rozdeleniu v korintskom zbore. Rôzne skutočnosti ich spájali buď s jedným hrdinom alebo s druhým – Petrom, Apolom, Pavlom a pravdepodobne tých najsvätejších z nich so skupinou „ja nasledujem Krista“. Apoštol ukazuje, že je to zradou evanjelia, nepochopením podstaty kresťanského vedenia, tragické a zatrpknuté zmenšovanie výlučného postavenia Krista, ukrižovaného Krista, ktorý je centrom evanjelia. Kapitola 4 ukazuje pozoruhodným spôsobom, že v cirkvi vykúpenej krvou neexistuje miesto pre triumfalizmus. V kapitolách 5 a 6 evanjelium Krista Baránka predpisuje, že veriaci sa musia v súlade s Baránkom zbaviť „kvasu“. Toto uplatňuje na disciplínu v cirkvi tam, kde sa nachádza sexuálny hriech. Tam, kde víťazí evanjelium, dochádza k transformácii vzťahov a výsledkom je skutočnosť, že je nemysliteľné, aby bratia riešili svoje konflikty pred pohanským súdom a neviazaným sexom hrubo popierali Kristovo panstvo.

V 7. kapitole sa narába komplexom otázok o rozvode a novom uzavretí manželstva v kontexte priorít evanjelia a transformovanej vízie spôsobenej príchodom eschatologického veku a očakávania konca. Kapitoly 8-10 zápasia s tým, ako môžu veriaci vplývať na pohanskú kultúru vzhľadom na jedlá obetované modlám. Apoštol Pavol sám dramatickým spôsobom demonštruje, ako v skutočnosti vyzerá radostné a dobrovoľné zdržanie sa kvôli napredovaniu evanjelia – a dokonca ako tento postoj úzko súvisí so správnym pochopením vzťahu medzi novou a starou zmluvou. Vzťahy medzi mužmi a ženami sú spojené v 1K 11:2-16 nielen s Bohom ako hlavou, ale taktiež s tým, čo znamená žiť „v Pánovi“ – a tým v evanjeliu. Ostré odsúdenie korintských praktík pri Pánovej Večeri („ale toto prikazujúc nechválim, že nie na lepšie ale na horšie sa schádzate“ 11:7) nesúvisí iba s barbarskou necitlivosťou niektorých kresťanov voči iným kresťanom, ale tiež s hrubým zlyhaním vnímať kríž vážne a používať tento Kristom ustanovený rituál ako príležitosť pre sebaskúmanie a vyznanie hriechov. Spôsob, akým sa majú používať „charismata“ alebo „pneumatika“ z 1K 12-14, je konečne vyjadrený na základe skutočnosti, že všetci veriaci vyznávajú, že Ježiš je Pán, všetci veriaci boli pokrstení v jednom Duchu do jedného tela a nadovšetko, že najvynikajúcejšia „cesta“ prikázaná všetkým veriacim bez výnimky je cesta lásky. Láska je najdôležitejším prvkom v Pavlovej trojici viery, nádeje a lásky – tejto trojice cností, ktoré sú hlboko prirodzené pre pôsobenie evanjelia Ježiša Krista. Kresťanstvo, kde kresťania nie sú trpezliví a láskaví, kresťanstvo, kde sa prejavuje závisť, kde sú pyšní a vychvaľujúci sa, neslušní, rýchli ku hnevu a nezabúda sa na zlé, nie je vôbec kresťanstvom. Čo nám toto konkrétne svedčí o spoločenstve svätých, o nutnej potrebe vytvárať kresťanské spoločenstvo, ktoré je hlboko proti-kultúrne? Čo nám toto hovorí o medzigeneračných vzťahoch? O rasách? O tom, ako jednáme jedni s druhými v cirkvi? O tom, ako zmýšľame o bratoch a sestrách vo veľmi odlišných kútoch sveta nášho nebeského Otca?

Práve tak ako Pavol považoval za potrebné opakovane prízvukovať výsledky pôsobenia evanjelia v každej oblasti života Korinťanov, aj my dnes musíme robiť to isté. Nedávno nám povedala jedna veľmi múdra pracovníčka na Ivy League campus, na Trinity, čo podľa jej skúseností najviac posúva mladé ženy, ktoré každý týždeň vychováva ako učeníkov. Spomenula tri veci. Po prvé, od rodičov dostávajú stále najvyššie ocenenie. Samozrejme, toto je Ivy League campus! A predsa, dokonca aj na tejto škole sú stupne hodnotenia rozdeľované na základe krivky tvaru zvona. Takže toto očakávanie nabáda študentov k vzájomnej súťaživosti. Po druhé, čiastočne od rodičov a čiastočne od okolitej kultúry stále počúvajú: „Buď sám sebou, maj sa rád, ži bohatý a plný život a k tomu pridaj ešte trochu ochoty pomôcť obetiam hurikánu Katrina.“ Po tretie, od vychovávateľov, z Madison avenue a z médií počúvajú: „Musíš byť na úrovni!“ - a toto je tiež súťaženie a ovplyvňuje obliekanie, vzťahy, očakávania od opačného pohlavia, čo chceš aby oni očakávali od teba. Tieto požiadavky im neustále bubnujú v ušiach. Tu nie je žiadny rámec a priestor pre rast, je len priestor pre zlyhanie. Výsledkom je, že okolo 80% žien počas štúdia trpí poruchami stravovania. Podobné percento žien trpí klinickou depresiou. Svet im stále hovorí, že môžu urobiť niečo. No čoskoro sa to mení na požiadavku, že musia dokázať všetko, lebo inak zlyhajú vo svojich očiach aj v očiach iných. Dokonca aj keď sa stanú kresťankami, onedlho sa budú cítiť pod tlakom, že sa musia stať najlepšími kresťanmi, čo sa hodnotí ich účasťou na Biblickom štúdiu, vedení modlitieb, dôkladnom zapisovaní si svojich denných stíšení.

Avšak kde je prekvitanie človeka, ktoré pramení z evanjelia milosti? Kde sú nositelia Božieho obrazu, ktorí sú šťastne ospravedlnení pred Bohom na základe toho, čo Kristus vykonal a mocne znovuzrodení, takže ich reakciou je viera, radosť a vďačnosť? Spôsoby a očakávania tohto sveta sú nákazlivé a zotročujúce. Evanjelium musí pracovať na životoch týchto žien a na živote cirkvi, aby sa prejavilo vo vyslobodení z hrozných pút modlárstva, ktoré sú také chytré, že ich je ťažko aj pomenovať a príliš nákazlivé, aby sa im dalo vyhnúť, na rozdiel od mocného slova kríža.

Samozrejme, vybral som len jednu malú štúdiu. Iste vám nezaberie veľa času, aby ste popremýšľali o tom, aké zmeny prinesie evanjelium do oblasti biznisu a do priorít kresťanov v oblasti obchodu. Ako zmení priority mladých mužov, ktorí upadli do nerozhodného, ale nemilosrdného narcisizmu, agónie samoty a rôznych radovánok slobodného života s pocitom viny, ktorý prináša potešenia, ale nemôže nájsť šťastie. Ako zmení unavených beznádejných ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, a mnoho ďalších oblastí. A toto sa musí diať nie snahou vyňať abstraktné sociálne princípy z evanjelia, ani nekonečným sústreďovaním sa na okrajové záležitosti v márnej snahe vyzerať prorocky, ale precíznym kázaním, vyučovaním a životom slávneho evanjelia požehnaného Spasiteľa v cirkvách.

„A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi“ (1K 15:58).

 
Originál: D. A. Carson: The Gospel of Jesus Christ (1 Corinthians 15:1-19)

Preložili: Anna Gajdošová a Ján Henžel

KOALÍCIA EVANJELIA

EVANJELIUM PRE CELÝ ŽIVOT: PREAMBULA

Sme spoločenstvo evanjelikálnych cirkví, hlboko oddaných k obnove našej viery v evanjelium Krista a k reforme spôsobov našej služby, aby sme sa úplne podobali Písmu. Začali nás hlboko znepokojovať niektoré hnutia v rámci tradičného evanjelikalizmu, ktoré, zdá sa, oslabujú cirkevný život a odvádzajú nás od našich tradičných presvedčení a praxe. Na jednej strane, trápi nás modlárstvo osobného konzumného spôsobu života a spolitizovanej viery. Na druhej strane, sme znepokojení, keď sa bez námietok prijíma teologický a morálny relativizmus. Tieto hnutia viedli k zanedbaniu biblickej pravdy a premeneného života, ktoré prikazovala naša historická viera. O týchto vplyvoch nielen počujeme, ale vidíme aj ich dôsledky. Zaviazali sme sa povzbudzovať cirkvi k novej nádeji a k presvedčivej radosti založenej na zasľúbeniach prijatých jedine z milosti, jedine vierou a jedine v Kristovi.

Veríme, že v mnohých evanjelikálnych cirkvách existuje hlboká a široká zhoda ohľadom právd evanjelia. A predsa často vidíme, že oslava našej jednoty s Kristom sa nahrádza odvekou príťažlivosťou moci a bohatstva, alebo mníšskymi únikmi k rituálom, liturgii a posvätným obradom. Žiadna náhrada evanjelia nikdy nespôsobí vieru vyvierajúcu z misijne zapáleného srdca, ukotvenú vo večnej pravde a prejavujúcu sa v nepredstieranom učeníctve; vieru túžiacu obstáť v skúškach spojených s povolaním do Božieho kráľovstva a obetovať sa. Túžime napredovať po Kráľovskej ceste, majúc stále za cieľ obhajobu evanjelia, povzbudzovanie a vzdelávanie, aby súčasní ako aj budúci cirkevní vodcovia boli lepšie vystrojení k naplneniu svojej služby takými princípmi a spôsobmi práce, ktoré oslávia Spasiteľa a budú konať dobro tým, za ktorých On prelial svoju krv.

Chceme vynaložiť zjednotené úsilie medzi všetkými národmi – úsilie nadšené pre úctu ku Kristovi a pre znásobovanie jeho učeníkov a zjednotené v pravej koalícii za Ježiša. Takéto biblicky založené a zjednotené poslanie predstavuje jedinú trvalú budúcnosť pre cirkev. Táto skutočnosť nás vyzýva k jednote s ostatnými, ktorí sú presvedčení, že Božie milosrdenstvo v Ježišovi Kristovi je našou jedinou nádejou večnej spásy. Túžime presadzovať toto evanjelium jasne, so súcitom, s odvahou a s radosťou – spájať svoje srdcia s ostatnými veriacimi naprieč všetkými denomináciami, etnikami a spoločenskými triedami.

Našou túžbou je slúžiť cirkvi, ktorú milujeme tým, že budeme pozývať všetkých našich bratov a sestry, aby sa s nami spojili v úsilí obnoviť súčasnú cirkev podľa pôvodného Kristovho evanjelia, aby sme pravdivo hovorili a žili pre neho takým spôsobom, ktorý jasne komunikuje do našej doby. Chceme to robiť prostredníctvom obvyklých prostriedkov jeho milosti: modlitbou, službou Slova, krstom, Večerou Pánovou a spoločenstvom svätých. Túžime pracovať so všetkými, ktorí prijali toto predložené vyznanie a víziu a ktorí hľadajú panstvo Krista nad celým životom s nezahanbenou nádejou v moc Svätého Ducha, ktorý mení jednotlivcov, spoločenstvá a kultúry. V prílohe nájdete naše Vyznanie viery a Teologickú víziu služby – víziu zakorenenú v Písme a sústredenú na evanjelium.

Originál: The Gospel For All of Life: Preamble

KOALÍCIA EVANJELIA

(1) Trojjediný Boh

Veríme v jedného Boha, ktorý existuje v troch rovnako božských Osobách: Otec, Syn a Svätý Duch, ktoré sa navzájom poznajú, milujú a oslavujú. Tento pravý a živý Boh je nekončene dokonalý vo svojej láske a svätosti. On je Stvoriteľom všetkých vecí – viditeľných a neviditeľných – preto je hodný prijímať všetku slávu a vzývanie. Nesmrteľný a večný, on dokonale a vyčerpávajúco pozná koniec pred začiatkom, uchováva a zvrchovane vládne nad všetkými vecami a prozreteľne uskutočňuje svoje večné dobré zámery, ktorými si vykupuje ľudí pre seba a obnovuje svoje padlé stvorenie na chválu svojej slávnej milosti.

 (2) Zjavenie

Boh milostivo odhalil svoju existenciu a moc v stvorení a zvrchovane sa zjavil padlým ľudským bytostiam v osobe svojho Syna, vteleného Slova. Navyše je tento Boh hovoriacim Bohom, ktorý sa svojím Duchom milostivo odhalil v ľudských slovách: Veríme, že Boh inšpiroval slová zachované v Písmach, v šesťdesiatich šiestich knihách Starej a Novej zmluvy, ktoré sú záznamom a prostriedkom jeho spásneho diela vo svete. Jedine tieto písma tvoria slovne inšpirované Slovo Božie, ktoré je plne autoritatívne a bez chyby v pôvodných spisoch, úplné vo svojom zjavení jeho vôle na spasenie, dostatočné pre všetko, čo Boh od nás požaduje veriť a konať, a je konečné vo svojej autorite nad každou oblasťou poznania, do ktorej hovorí. Vyznávame, že naša konečnosť a naša hriešnosť vylučujú možnosť, aby sme poznali Božiu pravdu vyčerpávajúco, ale tvrdíme, že osvietení Božím Duchom môžeme poznať Božiu zjavenú pravdu pravdivo. Biblii je treba veriť ako Božím inštrukciám vo všetkom, čo učí; poslúchať ako Božiemu príkazu vo všetkom, čo požaduje; dôverovať ako Božiemu záväzku vo všetkom, čo sľubuje. Keď Boží ľudia počúvajú, veria a konajú Slovo, sú vybavovaní ako Kristovi učeníci a svedkovia evanjelia.

(3) Stvorenie ľudstva

Veríme, že Boh stvoril ľudské bytosti ako mužov a ženy na svoju vlastnú podobu. Adam a Eva patrili do stvoreného poriadku, ktorý Boh sám prehlásil  za veľmi dobré. Mali slúžiť ako Boží zmocnenci pri starostlivosti, udržovaní a ovládaní stvorenstva, žiť v svätom a oddanom spoločenstve so svojím Tvorcom. Mužovia a ženy rovnako utvorení na Božiu podobu, majú rovnaký prístup k Bohu vierou v Ježiša Krista a sú povolaní k niečomu viac ako pasívnemu sebauspokojovaniu, k významnému súkromnému a verejnému angažovaniu v rodine, cirkvi a občianskom živote. Adam a Eva boli stvorení, aby sa navzájom dopĺňali v zjednotení tela, ktoré stanovuje jediný normatívny vzor sexuálnych vzťahov pre mužov a ženy tak, aby manželstvo slúžilo ako prototyp zjednotenia medzi Kristom a jeho cirkvou. V Božím múdrych zámeroch muži a ženy nie sú jednoducho zameniteľní, ale sa dopĺňajú vzájomne obohacujúcim spôsobom. Boh určil, aby prevzali rozličné úlohy, ktoré odrážajú vzťah lásky medzi Kristom a cirkvou; manžel má byť hlavou takým spôsobom, ktorý vyjadruje starostlivú a obetavú lásku Krista. Manželka sa má poddávať svojmu manželovi spôsobom, ktorý napodobňuje lásku cirkvi k jej Pánovi. V cirkevnej službe sú mužovia a ženy povzbudzovaní slúžiť Kristovi a rozvíjať svoj plný potenciál v rôznych službách Božieho ľudu. Vodcovská úloha v cirkvi bola daná kvalifikovaným mužom na základe stvorenia, pádu a vykúpenia a nemá byť potláčaná odvolávkami na kultúrny vývoj.

 (4) Pád

Veríme, že Adam, ktorý bol stvorený na Božiu podobu, zdeformoval túto podobu a premárnil svoje pôvodné požehnanie – pre seba a svojich potomkov – tým, že upadol do hriechu cez Satanovo pokušenie. Dôsledkom toho je, že všetci ľudia sú odcudzení od Boha, skazení v každom aspekte svojej bytosti (tj. telesne, mentálne, vôľovo, citovo, duševne) a konečne a neodvolateľné sú odsúdení na smrť – okrem Božej vlastnej milostivej intervencie.  Najväčšou potrebou každej ľudskej bytosti je byť zmierený s Bohom, pod ktorého spravodlivým a svätým hnevom stojíme; jedinou nádejou každej ľudskej bytosti je nezaslúžená láska tohto Boha, ktorý jediný nás môže zachrániť a obnoviť nás pre seba.

 (5) Boží plán

Veríme, že od večnosti si Boh z milosti zaumienil spasiť veľké množstvo vinných hriešnikov z každého kmeňa a jazyka, ľudu a národa. K tomuto cieľu ich predzvedel a vyvolil. Veríme, že Boh ospravedlňuje a posväcuje tých, ktorí milosťou majú vieru v Ježiša a že ich jedného dňa oslávi – to všetko na chválu svojej slávnej milosti. V láske Boh prikazuje a naliehavo žiada všetkých ľudí kajať sa a veriť, keď upriamil svoju zachraňujúcu lásku na tých ktorých vyvolil a určil, aby Kristus bol ich Vykupiteľom.

(6) Evanjelium

Veríme, že evanjelium je dobrá správa Ježiša Krista – Božia múdrosť. Táto dobrá správa je úplným bláznovstvom pre svet, hoci je Božou mocou tým, ktorí sú spasení. Táto dobrá správa je kristologická, sústredená na kríž a vzkriesenie. Evanjelium sa nehlása, ak sa nehlása Kristus a autentický Kristus sa nehlása, ak jeho smrť a vzkriesenie nie sú ústredné (zvesťou je: „Kristus zomrel za naše hriechy... a bol vzkriesený“). Táto dobrá správa je biblická (jeho smrť a vzkriesenie sú podľa Písem), teologická a zachraňujúca (Kristus zomrel za naše hriechy, aby nás zmieril s Bohom), historická (ak sa zachraňujúce udalosti nestali, naša viera je bezcenná, ešte stále sme vo svojich hriechoch a sme najbiednejší zo všetkých ľudí), apoštolská (zvesť bola zverená a podávaná apoštolmi, ktorí boli svedkami týchto zachraňujúcich udalostí) a nanajvýš osobná (keď ju prijímajú, veria a pevne sa jej držia, individuálne osoby sú zachránené).

 (7) Kristovo vykúpenie

Veríme, že poháňaný láskou a poslušnosťou k svojmu Otcovi, večný Syn sa stal človekom: Slovo sa stalo telom, úplný Boh a úplný človek, jedna Osoba v dvoch prirodzenostiach. Človek Ježiš, zasľúbený Mesiáš Izraela, bol počatý zázračným zásahom Svätého Ducha a narodil sa panne Márii. Dokonale poslúchal svojho nebeského otca, žil bezhriešnym životom, konal zázračné znamenia, bol ukrižovaný za Pontského Piláta, na tretí deň vstal telesne z mŕtvych a vstúpil na nebesá. Ako sprostredkujúci Kráľ sedí po pravici Boha Otca a presadzuje Božiu zvrchovanosť na nebi aj na zemi. On je naším Veľkňazom a spravodlivým Advokátom. Veríme, že svojím vtelením, životom, smrťou, vzkriesením a vstúpením Ježiš Kristus konal ako náš reprezentant a zástupca. Toto urobil, aby sme sa v ňom my stali Božou spravodlivosťou: na kríži zrušil hriech, uzmieril Boha a tým, že zniesol úplný trest za naše hriechy, zmieril s Bohom všetkých, ktorí veria. Vzkriesením potvrdil Otec Ježiša Krista, zlomil moc smrti a porazil Satana, ktorý mal nad ňou moc a priniesol večný život svojím ľuďom. Svojím vstúpením bol navždy vyvýšený ako Pán a pripravuje miesto pre nás, aby sme boli s ním. Veríme, že v nikom inom niet spásy, lebo niet iného mena pod nebom, v ktorom by sme boli spasení. Pretože Boh si zvolil nízke veci tohto sveta, opovrhované, veci, ktoré nie sú ničím, aby zrušil veci, ktoré sú, žiaden človek sa nemôže pýšiť pred ním – Ježiš Kristus sa stal pre nás múdrosťou od Boha – našou spravodlivosťou, svätosťou a vykúpením.

 (8) Ospravedlnenie hriešnikov

Veríme, že Kristus svojou poslušnosťou a smrťou plne uspokojil dlh všetkých, ktorí sú ospravedlnení. Svojou obeťou zniesol trest namiesto nás tým, že správne, reálne a plne uspokojil Božiu spravodlivosť v našom záujme. Svojou dokonalou poslušnosťou uspokojil spravodlivé požiadavky Boha na nás, keďže jedine vierou je táto dokonalá poslušnosť zarátaná každému, kto dúfa jedine v Krista pre svoje prijatie u Boha. Nakoľko bol Kristus daný nám Otcom a jeho poslušnosť a trest boli prijaté namiesto našej vlastnej, slobodne a nie pre čokoľvek v nás, je toto ospravedlnenie jedine z milosti, aby presná spravodlivosť a bohatá milosť Božia boli oslávené v spravodlivosti hriešnikov. Veríme, že z tohto ospravedlnenia vyplýva horlivosť k osobnej a verejnej poslušnosti.

 (9) Moc Svätého Ducha

Veríme, že táto spása dosvedčená v celom Písme a zabezpečená Ježišom Kristom sa uplatňuje na jeho ľud Svätým Duchom. Svätý Duch poslaný Otcom a Synom oslavuje Pána Ježiša Krista a ako „iný“ Paraklétos je prítomný „s“ a „vo“ veriacich. On usvedčuje svet z hriechu, spravodlivosti a súdu a svojím mocným a tajomným pôsobením znovuzrodzuje duchovne mŕtvych hriešnikov, prebúdzajúc ich k pokániu a viere, krstiac ich k zjednoteniu s Pánom Ježišom tak, že sú ospravedlnení pred Bohom jedine milosťou jedine skrze vieru v Ježiša Krista jediného. Pôsobením Ducha sú veriaci obnovení, posvätení a adoptovaní do Božej rodiny, majú účasť na božej prirodzenosti a prijímajú jeho zvrchovane rozdeľované dary. Svätý Duch sám je zálohou sľúbeného dedičstva a v tomto veku prebýva, vedie, vyučuje, vystrojuje, obživuje a zmocňuje veriacich ku Kristovskému životu a službe.

 (10) Kráľovstvo Božie

Veríme, že tí, ktorí boli spasení Božou milosťou skrze zjednotenie s Kristom vierou a skrze znovuzrodenie Svätým Duchom, vstupujú do Božieho kráľovstva a tešia sa z požehnaní novej zmluvy: odpusteniu hriechom, vnútornej premene, ktorá vzbudzuje túžbu oslavovať, dôverovať a poslúchať Boha a z výhľadu na slávu, ktorá sa ešte má zjaviť. Dobré skutky tvoria nevyhnutný dôkaz spasiteľnej milosti. Veriaci žijú ako soľ vo svete, ktorý sa rozkladá a ako svetlo vo svete tmy, a preto by sa nemali ani stiahnuť zo sveta ani stať sa neodlíšiteľnými od neho. Radšej by sme mali robiť dobre mestu, lebo všetka sláva a česť národov má smerovať k živému Bohu. Uznávame, čie je toto stvorenie a pretože sme občanmi Božieho kráľovstva, máme milovať svojich blížnych ako samých seba, robiť dobre všetkým, najmä tým, ktorí patria do Božej rodiny. Kráľovstvo Božie, ktoré je už prítomné, ale ešte nie plne uskutočnené, je uskutočňovaním Božej zvrchovanosti vo svete, ktorý smeruje k vykúpeniu celého stvorenstva. Kráľovstvo Božie je prenikajúcou mocou, ktorá ničí Satanovo tmavé kráľovstvo a obnovuje skrze pokánie a vieru životy jednotlivcov, ktorí boli zachránení zo Satanovho kráľovstva. Kráľovstvo Božie nevyhnutne ustanovuje nové spoločenstvo ľudí pod dohľadom Boha.

 (11) Boží nový ľud

Veríme, že ľud novej Božej zmluvy už prišiel do nebeského Jeruzalema. Už sa posadili s Kristom na nebesiach. Táto všeobecná cirkev sa prejavuje v miestnych cirkvách, ktorých jedinou Hlavou je Kristus. Takže každá „miestna cirkev“ je v skutočnosti cirkvou, Božou domácnosťou, zrenicou jeho oka, vyrytou na jeho rukách a on sa jej zasnúbil naveky. Cirkev sa vyznačuje svojou zvesťou evanjelia, sviatosťami, disciplínou, veľkou misiou, a nado všetko svojou láskou k Bohu, ako aj láskou svojich členov k sebe navzájom aj k svetu. Rozhodne toto evanjelium, ktoré si ctíme, má osobné aj spoločenské rozmery, z ktorých ani jeden sa nesmie prehliadať. Ježiš Kristus je naším pokojom: on nielen priniesol pokoj s Bohom, ale aj pokoj medzi odcudzenými ľuďmi. Jeho zámerom bolo vytvoriť si jedno nové ľudstvo, nastoľujúc pokoj. V jednom tele zmieril židov a pohanov s Bohom skrze kríž, keď na ňom usmrtil nepriateľstvo. Cirkev slúži ako znamenie Božieho nového sveta, keď jej členovia žijú v službe jeden druhému a svojim blížnym, nie pre seba samých. Cirkev je korporatívnym miestom, kde prebýva Boží Duch a pokračuje svedectvo o Bohu vo svete.

 (12) Krst a Večera Pánova

Veríme, že krst a Večera Pánova sú ustanovené samým Pánom Ježišom. Krst je spojený so vstupom do spoločenstva novej zmluvy. Večera Pánova je spojená s pokračujúcou obnovou zmluvy. Spolu sú obe Božím závdavkom pre nás, Bohom ustanovenými prostriedkami milosti, našimi verejnými sľubmi podriadenosti raz ukrižovanému a teraz vzkriesenému Kristovi a anticipáciou jeho návratu a naplnenia všetkých vecí.

 (13) Obnovenie všetkých vecí

Veríme v osobný, slávny a telesný návrat nášho Pána Ježiša Krista s jeho svätými anjelmi, keď bude vykonávať svoju úlohu končeného Sudcu a jeho kráľovstvo bude dovŕšené. Veríme v telesné vzkriesenie spravodlivých aj nespravodlivých – nespravodlivých k súdu a večnému vedomému trestu v pekle, ako učil sám náš Pán, a spravodlivých k večnej blaženosti v prítomnosti toho, ktorý sedí na tróne Baránka v novom nebi a novej zemi, domove spravodlivosti. V ten deň bude cirkev predstavená Bohu bez poškvrny pre poslušnosť, utrpenie a triumf Krista. Bude navždy odstránený všetok hriech a jeho účinky. Boh bude všetkým vo všetkom a jeho ľud bude uchvátený jeho neopísateľnou svätosťou a všetko bude na chválu jeho slávnej milosti.

Originál: Confessional Statement 

KOALÍCIA EVANJELIA

TEOLOGICKÁ VÍZIA SLUŽBY

Toto nie je prehľad nášho učenia viery (pozri Vyznanie viery, ďalej len VV), ale stanovisko o tom, ako zamýšľame vykonávať kresťanskú službu a interagovať s našou kultúrou s biblickou a teologickou vernosťou.

(1) Ako reagovať na kultúrnu krízu pravdy? (Epistemologická otázka)

Od úsvitu osvietenstva vládol počas niekoľkých storočí všeobecný súhlas, že pravda – vyjadrená slovami, ktorá podstatne korešponduje so skutočnosťou – skutočne existuje a môže byť poznaná. Myslelo sa, že samotné ľudské myslenie dokáže objektívne poznať pravdu. V poslednej dobe postmodernizmus kritizoval takéto predpoklady a tvrdí, že pri svojom hľadaní pravdy nie sme skutočne objektívni, ale interpretujeme informácie cez svoje osobné skúsenosti, záujmy, city, kultúrne predsudky, jazykové obmedzenia a vzťahy. Postmodernizmus nám hovorí, že nárok na objektivitu je arogantný a nevyhnutne vedie ku konfliktom medzi spoločenstvami s odlišnými názormi na to, kde pravda je. Tvrdia, že taká arogancia aspoň z časti vysvetľuje mnohé nespravodlivosti a vojny modernej éry. Reakcia postmodernizmu je však nebezpečná iným spôsobom: Jej najnaliehavejšie hlasy tvrdia, že nárok na objektívnu pravdu je treba nahradiť pokornejším „tolerantným“ a inkluzívne rôznorodým subjektívnym pluralizmom – pluralizmom, ktorý sa často utápa v močarisku, ktoré neposkytuje žiadny pevný základ pre „vieru raz navždy odovzdanú svätým.“ Taký postoj nemá miesto pre pravdu, ktorá korešponduje so skutočnosťou, ale iba pre súbor subjektívne formovaných právd. Ako reagovať na túto kultúrnu krízu pravdy?

a. Tvrdíme, že pravda je súlad so skutočnosťou. Veríme, že Svätý Duch, ktorý inšpiroval slová apoštolov a prorokov, prebýva v nás, takže my, ktorí sme boli stvorení na Boží obraz, môžeme prijímať a rozumieť slová Písma, ktoré Boh zjavil a pochopiť, že pravdy Písma sú v súlade s realitou. Výroky Písma sú pravdivé práve preto, že sú Božími výrokmi a korešpondujú s realitou, hoci naše poznanie tých právd (a naša schopnosť dokázať ich iným) je nevyhnutne neúplná. Viera osvietenstva v úplne objektívne poznanie urobila z ľudského myslenia modlu. Ale popierať možnosť čistého objektívneho poznania neznamená stratu pravdy, ktorá korešponduje s objektívnou realitou, aj keď nikdy nemôžeme poznať takú pravdu bez prvku subjektivity. Pozri VV-(2).

b. Tvrdíme, že pravda je vyjadrená pravda. Veríme, že Písmo je prenikavo výrokové a že všetky výroky Písma sú plne pravdivé a autoritatívne. Pravda Písma sa však nedá plne vyjadriť sériou výrokov. Existuje v žánroch príbehov, metafor a poézie, ktoré sa nedajú vyčerpávajúco vyjadriť vo vieroučných výrokoch. Tlmočia nám však Božiu vôľu a myseľ tak, aby nás menili na svoju podobu.

c. Tvrdíme, že pravda je súlad života s Bohom. Pravda nie je len teoretickým súladom, ale aj zmluvným vzťahom. Biblické zjavenie je treba nielen poznať, ale ho aj žiť (Dt 29:29). Zámerom Biblie je vytvoriť v nás múdrosť – život, ktorý je celkom podriadený Božej realite. Pravda je teda súladom medzi celým naším životom a Božím srdcom, slovami a činmi skrze Slovo a Ducha. Odstránením výrokovej podstaty biblickej pravdy sa závažne oslabuje naša schopnosť zachovávať, brániť a vysvetľovať evanjelium. Ale hovoriť o pravde len ako o výrokoch oslabuje naše porozumenie vtelenému Synovi ako Ceste, Pravde a Životu a komunikatívnej sile príbehu a dôležitosti pravdy ako životu v skutočnom súlade s Bohom.

Ako nás táto vízia pravdy formuje.

(1) Osvojujeme si „zdržanlivú“ teóriu pravdy, ktorá je menej triumfalistická ako bývala v niektorých starších evanjelikálnych kruhoch. Odmietame však aj taký pohľad na pravdu, ktorý v nej vidí iba vnútorne súdržný jazyk konkrétnej komunity viery. Takže sa držíme  toho, čo je podľa patričnej pokory princípom sola Scriptura.

(2) Hoci pravda je výroková, nie je to však iba niečo, čo je treba veriť, ale aj prijímať v bohoslužbe a praktizovať v múdrosti. Táto rovnováha formuje naše porozumenie učeníctva a kázania. Chceme povzbudzovať vášeň pre zdravé učenie, ale vieme, že kresťanský rast nie je len záležitosťou prenosu kognitívnych informácií. Ku kresťanskému rastu dochádza len keď sa celý život formuje kresťanskými praktikami v spoločenstve – vrátane modlitby, krstu, Večere Pánovej, spoločenstva a verejnej služby Slova.

(3) Naše teoretické poznanie Božej pravdy je len čiastočné, aj keď je správne. Ale napriek tomu môžeme mať istotu, že čo nám Slovo hovorí, je pravda (Lk 1:4). Skrze moc Svätého Ducha prijímame slová evanjelia v plnej istote a presvedčení (1Tes 1:5).

(2) Ako by sme mali čítať Bibliu? (Hermeneutická otázka)

a. Čítať „pozdĺž“ celej Biblie. Čítať pozdĺž celej Biblie znamená objavovať jednu základnú dejovú líniu Biblie ako Božieho príbehu vykúpenia (napr. Lk 24:44), ako aj témy Biblie (napr. zmluva, kráľovstvo, chrám), ktoré sa objavujú v každom štádiu histórie a v každej časti kánonu a vrcholia v Ježišovi Kristovi. V tejto perspektíve vyzerá evanjelium ako stvorenie, pád, vykúpenie, obnova. Vynáša zámer spásy, tj. obnovené stvorenie. Ako vyznávame vo VV-(1): [Boh] prozreteľne uskutočňuje svoje večné dobré zámery, ktorými si vykupuje ľudí pre seba a obnovuje svoje padlé stvorenie na chválu svojej slávnej milosti.

b. Čítať „naprieč“ celou Bibliou. Čítať naprieč celou Bibliou znamená zhromažďovať jej vyhlásenia, výzvy, sľuby a výroky pravdy do kategórií myšlienok (napr. teológia, kristológia, eschatológia) a dôjsť k súvislému porozumeniu toho, čo zhrňujúco učí (napr. Lk 24:46-47). V tejto perspektíve vyzerá evanjelium ako Boh, hriech, Kristus, viera. Vynáša prostriedky spásy, tj. zástupné dielo Krista a našu zodpovednosť chytiť sa ho vierou. Ako vyznávame vo VV-(7): Ježiš Kristus konal ako náš reprezentant a zástupca. Toto urobil, aby sme sa v ňom my stali Božou spravodlivosťou.

Ako nás takéto čítanie Biblie formuje.

(1) Dnes mnohí (nie všetci), ktorí sa sústreďujú na prvý spôsob čítania Biblie – tj. pozdĺž celej Biblie – zdôrazňujú skôr korporatívnu stránku hriechu a spásy. Kríž vidia skôr ako vzor obetavej služby a porážku svetských mocností, ako substitúciu a uzmierenie za naše hriechy. Tento prístup môže byť ironicky veľmi zákonícky. Namiesto pozývania ľudí k obráteniu zvesťou milosti, ľudia sú pozývaní pripojiť sa ku kresťanskej komunite a programu kráľovstva, v ktorom Boh oslobodzuje svet. Dôraz sa kladie na kresťanstvo ako spôsob života a stráca sa postavenie v Kristovi, ktoré bolo vykúpené krvou. S touto nerovnováhou sa spája slabý dôraz na evanjelizáciu a apologetiku, ako aj na dôležité znaky obrátenia/znovuzrodenia.

(2) Na druhej strane starší evanjelikalizmus (nie vždy) mal tendenciu čítať Bibliu naprieč. Výsledkom bolo to, že bol individualistickejší a sústreďoval sa takmer výlučne na osobné obrátenie a bezpečný prechod do neba. Aj jeho kázanie, hoci výkladové, bolo niekedy moralistické a nezdôrazňovalo, ako všetky biblické témy vrcholia v Kristovi a jeho diele. V tejto nerovnováhe je málo dôrazu na dôležitosť skutkov spravodlivosti a milosrdenstva voči utláčaným a chudobným a na kultúrnu produkciu, ktorá oslavuje Boha v umení, obchode atď.

(3) Nemyslíme si, že keď sa tieto dva spôsoby čítania Biblie praktizujú správne, tak si navzájom protirečia, hoci dnes ich mnohí stavajú proti sebe. Naopak, veríme, že oba sú potrebné pre pochopenie významu biblického evanjelia. Evanjelium je deklaráciou, že skrze smrť a vzkriesenie Ježiša Krista Boh prišiel zmieriť jednotlivcov svojou milosťou a obnoviť celý svet na svoju slávu.

(3) Ako reagovať na kultúru okolo nás? (Otázka kontextualizácie)

a. Byť alternatívnou kultúrou. Chceme byť cirkvou, ktorá nielen poskytuje oporu individuálnym kresťanom v ich osobnom vzťahu s Bohom, ale ktorá ich formuje do alternatívnej ľudskej spoločnosti, ktorú Boh tvorí svojím Slovom a Duchom. (Pozri nižšie bod 5c)

b. Pre obecné dobro. Nestačí, aby sa cirkev vzoprela hodnotám prevládajúcej kultúry. Musíme byť alternatívnou kultúrou pre všeobecné dobro. Chceme byť radikálne odlišní od okolitej kultúry, a predsa z tej odlišnej identity by sme mali obetavo slúžiť blížnym, dokonca aj nepriateľom, pracovať pre rozkvet ľudí aj teraz a tu, aj vo večnosti. Preto nepovažujeme svoje spoločné bohoslužby za prvoradý bod prepojenia s tými, ktorí sú vonku. Očakávame, že sa stretneme s ľuďmi pri práci pre ich pokoj, bezpečnosť a blaho, keď ich budeme milovať slovom aj činom. Keď toto budeme robiť, budeme „soľou“ a „svetlom“ vo svete (uchovávať a zlepšovať podmienky života, demonštrovať svetu Božiu slávu naším spôsobom života; Mt 5:13-16). Ako boli židovskí vyhnanci povolaní milovať a pracovať pre šalóm Babylona (Jer 29:7), tak sú aj kresťania Božím ľudom „v exile“ (1Pt 1:1; Jk 1:1). Občania Božieho mesta by mali byť tými najlepšími občanmi svojho pozemského mesta (Jer 29:4-7). Nie sme ani príliš optimistickí, ani pesimistickí o našom kultúrnom vplyve, lebo vieme, že ak kráčame v stopách Toho, ktorý položil svoj život za svojich oponentov, aj nám sa dostane prenasledovania aj počas spoločenského vplyvu (1Pt 2:12).

Ako nás tento vzťah ku kultúre formuje.

(1) Veríme, že každé vyjadrenie kresťanstva je nevyhnutne a oprávnene kontextualizované do určitej miery do konkrétnej ľudskej kultúry. Neexistuje univerzálne nehistorické vyjadrenie kresťanstva. Nikdy však nechceme byť natoľko ovplyvnení našou kultúrou, aby sme kompromitovali pravdy evanjelia. Ako si teda zachováme rovnováhu?

(2) Odpoveď je, že nemôžeme „kontextualizovať“ evanjelium abstraktne ako myšlienkový experiment. Ak sa cirkev usiluje byť alternatívnou kultúrou pre dočasné a večné dobro ľudí, bude sa chrániť proti zákonníctvu, ktoré môže sprevádzať kultúrnu utiahnutosť, aj proti kompromisu, ktorý ide s prílišným prispôsobovaním. Ak nám pôjde viacej o službu ako o moc, môžeme mať významný kultúrny vplyv. Ale ak budeme hľadať priamu moc a sociálnu kontrolu, budeme asimilovaní do každého modlárstva bohatstva, postavenia a moci, ktoré sme chceli zmeniť.

(3) Evanjelium samo má kľúče k správnej kontextualizácii. Ak príliš kontextualizujeme, to naznačuje, že chceme príliš veľa uznania prijímajúcej kultúry. To prezrádza nedostatočnú dôveru v evanjelium. Ak nedostatočne kontextualizujeme, to naznačuje, že sme v pasci našej vlastnej subkultúry. To prezrádza nedostatok evanjelijnej pokory a lásky voči našim blížnym.

(4) Akými spôsobmi je evanjelium jedinečné?

Toto evanjelium napĺňa kresťanov pokorou a nádejou, miernosťou a smelosťou jedinečným spôsobom. Biblické evanjelium sa výrazne odlišuje od tradičných náboženstiev ako aj od sekularizmu. Náboženstvá fungujú na princípe: „Poslúcham, preto som prijatý.“ Ale princípom evanjelia je: „Som prijatý skrze Krista, preto poslúcham.“ Takže evanjelium sa odlišuje aj od nenáboženstva aj od náboženstva. Môžeš sa snažiť byť svojím vlastným „pánom a spasiteľom“ tým, že budeš porušovať Boží zákon, ale aj tým, že budeš zachovávať zákon, aby si zaslúžil svoju spásu.

Nenáboženstvo a sekularizmus  sú náchylné zveličiť nekritickú „sebadôveru“; náboženstvo a moralizmus drvia ľudí pod vinou z etických noriem, ktoré je nemožné dodržať. Avšak evanjelium nás pokoruje a uisťuje zároveň, lebo v Kristovi je každý z nás zároveň spravodlivým aj hriešnikom. Súčasne sme nedostatočnejší a hriešnejší, ako sme sa vôbec odvážili myslieť, ale sme milovanejší a akceptovanejší, ako sme sa vôbec odvážili dúfať.

Sekularizmus má tendenciu robiť ľudí sebeckými a individualistickými. Náboženstvo a morálka vo všeobecnosti robí ľudí samospravodlivými voči iným skupinám (keďže si myslia, že svoju spásu si zaslúžili svojím úsilím). Ale evanjelium milosti, ktoré sa sústreďuje na človeka, ktorý zomrel za nás, kým sme boli jeho nepriateľmi, odstraňuje samospravodlivosť a sebectvo a obracia svojich členov slúžiť iným pre časné blaho všetkých ľudí, najmä chudobných, a pre ich spásu. Vedie nás k službe iným bez ohľadu na ich zásluhy, tak ako aj Kristus slúžil nám (Mk 10:45).

Sekularizmus a náboženstvo prispôsobujú ľudí k normám správania skrze strach (z dôsledkov) a pýchu (túžbu po zvýšení svojho postavenia). Evanjelium vedie ľudí k svätosti a službe z vďačnej radosti za milosť a z lásky k Božej sláve za to, kým on sám je.

(5) Čo je služba sústredená na evanjelium?

Je charakterizovaná:

a. Zmocnenou spoločnou bohoslužbou. Evanjelium mení náš vzťah s Bohom od nepriateľstva alebo otrockého súhlasu ku vzťahu intimity a radosti. Jadrom dynamickej služby sústredenej na evanjelium je preto bohoslužba a vrúcna modlitba. Boží ľud v bohoslužbe prijíma zvláštny život premieňajúci výhľad na hodnotu a nádheru Boha, a potom vracia Bohu náležité vyjadrenia jeho hodnoty. V srdci spoločných bohoslužieb je služba Slova. Kázanie má byť výkladové (vysvetľujúce text Písma) a kristocentrické (vysvetľujúce všetky biblické témy ako vrcholiace v Kristovi a jeho diele spásy). Ich konečným cieľom však nie je jednoducho učiť, ale viesť poslucháčov k bohoslužbe – individuálnej a spoločnej –, ktorá posilňuje ich vnútornú bytosť konať Božiu vôľu.

b. Evanjelizačnou účinnosťou. Pretože evanjelium (na rozdiel od náboženského moralizmu) produkuje ľudí, ktorí nepohŕdajú tými, ktorí s nimi nesúhlasia, cirkev skutočne sústredená na evanjelium by mala byť plná členov, ktorí príťažlivo oslovujú nádeje a túžby ľudí Kristom a jeho spásnym dielom. Máme víziu cirkvi, kde sa obracajú ľudia bohatí a chudobní, vzdelaní aj nevzdelaní, mužovia a ženy, starí a mladí, ženatí a slobodní, všetky rasy. Chceme oslovovať veľmi sekularizovaných a postmoderných, ako aj nábožných a tradičných ľudí. Príťažlivosťou svojho spoločenstva a pokorou svojich ľudí by cirkev sústredená na evanjelium mala mať medzi sebou ľudí, ktorí objavujú a snažia sa pochopiť kresťanstvo. Musí ich vítať stovkami spôsobov. Málo pomôže, ak sa títo budú cítiť „pohodlne,“ ale nebudú rozumieť jej zvesti. K tomuto všetkému cirkvi sústredené na evanjelium budú klásť dôraz na zakladanie zborov ako na jednu z najefektívnejších prostriedkov evanjelizácie aká existuje.

c. Spoločenstvo alternatívnej kultúry. Pretože evanjelium odstraňuje strach aj pýchu, ľudia by mali spolu vychádzať v cirkvi tak dobre, akoby to nikdy nedokázali ľudia mimo nej. Pretože nám ukazuje na človeka, ktorý zomrel za svojich nepriateľov, evanjelium vytvára vzťahy služby a nie sebectva. Pretože evanjelium nás volá k svätosti, Boží ľud žije v milujúcich zväzkoch vzájomnej zodpovednosti a disciplíny. Takže evanjelium vytvára ľudskú komunitu, ktorá je radikálne odlišná od okolitej spoločnosti.

Ohľadne sexu by sa cirkev mala vyhýbať aj sexuálnemu modloslužobníctvu sekulárnej spoločnosti aj strachu tradičnej spoločnosti pred ním. Je to komunita, ktorá tak miluje a prakticky sa stará o svojich členov, že biblická čistota im je zmysluplná. Učí svojich členov prispôsobovať svoje telesné bytie evanjeliu – abstinencii mimo heterosexuálneho manželstva a vernosti a radosti v ňom.

Ohľadne rodiny by cirkev mala potvrdzovať dobrotu manželstva medzi mužom a ženou, pozývajúc ich slúžiť Bohu tým, že budú odzrkadľovať jeho celoživotnú zmluvu lásky a učiť svoje deti Božím cestám. Cirkev však potvrdzuje aj dobro v službe Kristovi ako slobodný/á, či už dočasne, alebo po celý život. Cirkev by mala svojím súcitným spoločenstvom a rodinou obklopiť všetkých ľudí, ktorí trpia padlosťou ľudskej sexuality.

Ohľadne peňazí by sa členovia cirkvi mali radikálne ekonomicky zdieľať jedni s druhými – aby „nikto medzi nimi netrel biedu“ (Sk 4:34). Také zdieľanie tiež podporuje štedré dávanie času, peňazí, vzťahov a životného priestoru sociálnej spravodlivosti, potrebám chudobných, utláčaných, prisťahovalcov, ekonomicky a telesne slabých

Ohľadne moci je viditeľne oddaná zdieľaniu moci a budovaniu vzťahov medzi rasami, triedami a generáciami, ktoré sú odcudzené mimo Tela Kristovho. Praktickým dôkazom tohto je, že naše miestne cirkvi vítajú a prijímajú ľudí všetkých rás a kultúr. Každý cirkevný zbor by sa mal usilovať odzrkadľovať rôznosť svojho geografického spoločenstva, a to v zhromaždení ako aj v jeho vedení.

d. Integrácia viery a práce. Dobrou správou Biblie je nielen individuálne odpustenie, ale aj obnova celého stvorenstva. Boh postavil ľudí do záhrady, aby kultivovali materiálny svet pre jeho slávu, pre rozkvet prírody a ľudského spoločenstva. Boží Duch nielen obracia jednotlivcov (napr. Jn 16:8), ale aj obnovuje a kultivuje tvár zeme (napr. Gn 1:2; Ž 104:30). Kresťania preto oslavujú Boha nielen službou Slova, ale aj svojím povolaním v poľnohospodárstve, umení, obchode, riadení a vede – to všetko pre Božiu slávu a rozvoj verejného blaha. Príliš veľa kresťanov sa naučilo uzatvoriť svoju vieru pred svojou prácou v povolaní. Evanjelium považujú za prostriedok na získanie individuálneho pokoja a nie za základ svetonázoru – ucelenú interpretáciu reality, ktorá ovplyvňuje všetko, čo robíme. My však máme víziu pre cirkev, ktorá vystrojuje svojich ľudí, aby domýšľali dôsledky evanjelia aj na tesárstvo, inštalatérstvo, spracovanie dát, ošetrovateľstvo, umenie, obchod, vládu, novinárstvo, zábavu a vedu. Taká cirkev bude nielen podporovať angažovanosť kresťanov v kultúre, ale im bude aj pomáhať pracovať odlišne, vynikajúco a zodpovedne v ich povolaniach. Rozvoj humánneho a predsa tvorivého a vynikajúceho obchodného prostredia, ktoré vyplýva z porozumenia evanjeliu, je súčasťou práce, ktorá prináša uzdravenie Božieho stvorenia v moci Ducha. Súčasťou tejto práce je aj vnášanie kresťanskej radosti, nádeje a pravdy do umeleckých diel. Toto všetko robíme preto, lebo Božie evanjelium nás k tomu vedie, aj keď si uvedomujeme, že konečná obnova všetkých vecí čaká až na osobný a telesný návrat nášho Pána Ježiša Krista (Pozri VV-(13)).

e. Konanie spravodlivosti a milosrdenstva. Boh stvoril dušu aj telo a vzkriesenie Ježiša ukazuje, že on vykúpi duchovné aj hmotné. Boh sa preto stará nielen o spásu duše, ale aj o odstránenie chudoby, hladu a nespravodlivosti. Evanjelium otvára naše oči pre skutočnosť, že všetko naše bohatstvo (aj bohatstvo, za ktoré sme usilovne pracovali) je nakoniec nezaslúženým darom od Boha. Preto človeku, ktorý nedáva svoj majetok štedro iným, chýba nielen súcit, ale je aj nespravodlivý. Kristus získal našu spásu stratou, dosiahol moc slabosťou a službou, a dosiahol bohatstvo tým, že všetko dal. Jeho spásu dostávajú nie silní a úspešní, ale tí, ktorí pripúšťajú, že sú slabí a stratení. Nemôžeme sa dívať na chudobných a utláčaných a bezcitne ich vyzývať, aby sa sami vyprostili zo svojich ťažkostí. Ježiš s nami nie tak zaobchádzal. Evanjelium nahrádza nadradenosť voči chudobným za milosrdenstvo a súcit. Kresťanské cirkvi musia pracovať za spravodlivosť a pokoj vo svojom prostredí službou aj keď volajú jednotlivcom k obráteniu a znovuzrodeniu. Musíme pracovať pre večné a obecné dobro a preukazovať svojim blížnym, že ich obetavo milujeme, či už veria tak ako my, alebo nie. Nevšímavosť voči chudobným a znevýhodneným znamená, že sme dobre nepochopili svoje spasenie z čistej milosti.

Záver

Služba, ktorú sme tu popísali, je relatívne ojedinelá. Existuje veľa cirkví, ktoré sú zamerané na  hľadajúcich, ktoré pomáhajú mnohým nájsť Krista. Existuje veľa cirkví, ktoré sa zapájajú do kultúry politickým aktivizmom. Existuje rastúce charizmatické hnutie s dôrazom na slávnu, nadšenú, korporatívnu bohoslužbu. Existuje veľa zborov so silným záujmom o vieroučnú čistotu a ktoré sa veľmi usilujú uchovať sa oddelenými od sveta. Existuje mnoho cirkví s radikálnou oddanosťou chudobným a marginalizovaným.

Nevidíme však dosť cirkví, ktoré stelesňujú plnú, ucelenú rovnováhu evanjelia, ktorú sme tu popísali. Hoci z Božej milosti existuje povzbudivý počet svetlých miest v cirkvi, nevidíme zatiaľ široké hnutie takejto služby sústredenej na evanjelium. Veríme, že taká rovnováha prinesie cirkvi s príťažlivým a teologicky fundovaným kázaním, dynamickou evanjelizáciou a apologetikou, rastom cirkvi a zakladaním nových zborov. Tie budú zdôrazňovať pokánie, osobnú obnovu a svätosť života. Zároveň a v tých istých zboroch bude angažovanosť v spoločenských štruktúrach bežných ľudí a kultúrna angažovanosť v umení, obchode, vede a spravovaní. Budú výzvy k radikálnym kresťanským spoločenstvám, v ktorých sa všetci členovia budú zdieľať s bohatstvom a zdrojmi a vytvárať priestor pre chudobných a okrajových. Všetky tieto priority budú kombinované a budú sa navzájom posilňovať v každom miestnom zbore.

Čo by mohlo viesť k rastúcemu hnutiu cirkví sústredených na evanjelium? Definitívnou odpoveďou je, že Boh musí pre svoju vlastnú slávu poslať prebudenie ako odpoveď na vrúcne, mimoriadne a premáhajúce modlitby svojho ľudu. No veríme, že existujú ešte predtým kroky, ktoré by sme mali urobiť. Existuje tu veľká nádej, ak sa dokážeme zjednotiť na podstate pravdy, ako čo najlepšie čítať Bibliu, na našom vzťahu ku kultúre, na obsahu evanjelia a na podstate služby sústredenej na evanjelium. Veríme, že taká oddanosť nás nanovo poženie k Písmu, ku Kristovi Písma, k evanjeliu Krista a my začneme rásť v našej schopnosti, aby sme s Božou milosťou ako cirkvi išli „priamo za pravdou evanjelia“ (G 2:14). Hanbíme sa za naše hriechy a zlyhania. Sme nesmierne vďační za odpustenie. Túžime vidieť Božiu slávu a stelesňovať súlad s jeho Synom.

 
Originál: Theological Vision for Ministry 

 Preložil: Ján Henžel